Denník N

Nebojte sa nekradnúť

V texte „My nie sme“ som niekoľkokrát použil nenápadné spojenie „nebáť sa nekradnúť“. Som presvedčený, že v tomto slovnom spojení je ukrytý skutočný program boja proti korupcii. Je to osobný boj každého z nás.

Politické heslo programu prvej republiky:  „Nebát se a nekrást“ bolo  morálnym apelom nielen na vládu, ale aj na zdroj moci – občana. Osobitne v demokratickej spoločnosti, ktorá jediná dáva priestor pre slobodu individuálnej voľby. Demokratický systém nie je najlepší preto, že nikto nič lepšie nevymyslel, ale jednoducho preto, že garantuje slobodu pre každého a bez rozdielu. Hranicou tejto slobody je sloboda druhých, či lepšie – iných. To sú aj tí, ktorí nie sú ako my.

Všetci  tí, čo volajú po zmene systému, čo prestávajú veriť v demokratické zriadenie, majú predstavu, že bude obmedzená sloboda iných.  Nie ich vlastná. Toto volanie je tak dôkazom prirodzenej túžby každého človeka po slobode. Aj ten najväčší nepriateľ liberálnej demokracie tak vystupuje len v záujme ochrany vlastnej slobody.  Považuje ju za obmedzenú, pretože do nej zasahuje sloboda iných.

Obmedzenia našej slobody sú najzreteľnejšie v materiálnom svete okolo nás. Náš materiálny nedostatok vnímame cez dostatok iných. Sťažujeme sa na nemožnosť užívať si vlastnú slobodu pre nedostatok peňazí. Na hektický životný štýl. Život však plynie rovnakou rýchlosťou ako v minulosti. Dnes máme nebývalé nástroje na efektívne využívanie času, ktoré v minulosti neboli. Napriek tomu slobodne volíme tempo, ktoré vyvoláva v jednotlivcovi pocit frustrácie zo zaostávania a nedostatku. Tento pocit nie je následkom poruchy systému, ale vlastného vnímania našej úlohy v ňom. Hodnotu slobody voľby zamieňame s materiálnym svetom hodnôt okolo nás. Potom náš odpor voči korupcii moci nemusí mať základ v jej principiálnom odmietnutí, ale vo  frustrácii, že prináša prospech iným.

Každá moc korumpuje, absolútna moc korumpuje absolútne. Hypotéza z 19. storočia  platí rovnako nespochybniteľne ako základná fyzikálna rovnica. S jej platnosťou je potrebné počítať vždy. Nemožno ju vylúčiť ani pri vlastných zástupcoch, ani dnes, ani v budúcnosti. Nikdy. Dokonca dvanásti apoštoli sa jej dosahu nevyhli. Môžeme sa právom pýtať  či  demokratický systém založený na slobode jednotlivca tento úkaz zmierňuje alebo násobí. Postačuje krátky prehľad rebríčkov súvisiacich s korupciou. Všetky spoločenstvá, kde je platný demokratický princíp v jeho rôznych podobách korupciu redukujú.  V demokracii však platí nebývalé pravidlo, že miera korupcie moci je daná mierou korupcie jej občanov.  Nie je to nedostatok demokracie. Naopak.  Znamená to, že denný boj s korupciou vedieme my občania v našom osobnom živote. Táto výhoda držania moci, a teda aj vplyvu na mieru jej korupcie, je občanovi neslobodného režimu upieraná.

Zbavme sa predstavy o korupcii ako ju definuje zákon a verejná mienka. Zostaňme pri jej stotožnení s krádežou. Etika islamu a judaizmu zhodne poukazujú na prekvapivý rozmer morálky desatora. Tento mravný základ našej spoločnosti je možné nahradiť jediným prikázaním: Nepokradneš ! Ak zabiješ, prisvojíš si vládu nad životom, ktorá ti nepatrí.  Ak požiadaš ženu svojho blízkeho  – kradneš. Kradneš, aj  keď nesvätíš deň, ktorý má patriť Bohu, atď … je to celkom zaujímavá hra. Odporúčam hrať s deťmi.

Nebojme sa tento široký etický rozmer „Nepokradneš“ preniesť do nášho každodenného života. Máte svojho lekára, ktorý vám poskytne výhodu na úkor ostatných ? Tešíte sa zo systému, ktorý sa dá obísť bez zaplatenia ? Viete sa ľahko dostať k potvrdeniu lebo máte známeho na úrade ? Ste zamestnanec a máte províziu od odberateľa ? Poznáte sa s učiteľkou vašich detí a nosíte jej darčeky ? Máte preukaz ZŤP hoci vám nepatrí ?  Ste v sieti služby a protislužby, viete veci vybaviť, idete mimo rad ? Kradnete. Rodina, známi, predbiehanie sa v schopnosti ich využitia na úkor systému, na úkor slobody ostatných. Kradnete. Porušovanie pravidiel, nahrádzanie nefunkčných služieb štátu, vyjednávanie, korupcia… Kradneme denne. Znesie náš denný život porovnanie s týmto rozsahom definície krádeže ? Samozrejme, že nie. Musí to byť také samozrejmé ?

Čím skorumpovanejší je štát, tým menej funkčné sú ním spravované systémy – zdravotníctvo, školstvo… Miera korupcie v nefunkčnom systéme je neúmerne vyššia. Platí morálne ospravedlnenie, že svojou korupciou nahrádzame nefunkčnosť systému. Toto platí ako ospravedlnenie, len v prípade, že je ohrozený život. Nie pohodlie. Nie materiálny dostatok. Nie strata možného zisku. Život! Opäť morálny rozmer z etiky našich neprítomných židov. Pokiaľ budeme fungovať v dennom živote v ilúzii nášho boja proti systému bez obety nepohodlia a nedostatku, nikdy sa nevytvorí skutočný tlak na zmenu. V podstate budeme nefunkčnosť systému podporovať. Bude nám vyhovovať.  Tento stav máme dnes, hoci si to nepripúšťame.

Kradneme denne aj vo vnútri nášho najintímnejšieho osobného priestoru. Nemusí to byť krádež materiálna. Prisvojujeme si to, čo nám nepatrí. Naoko zrýchlený svet s pretlakom informácií  vyžaduje úspech ihneď. A tak meriame vlastný úspech cez neúspech iných alebo cez úspech na ich úkor. Kradneme tak aj čas, ktorý je nevyhnutné obetovať pre každý druh skutočného úspechu. Pre vytvorenie hodnoty. Ambície vydávame za cnosť.  Nemôžeme byť prekvapení, keď budeme kradnúť aj pri uplatnení zverenej moci  vďaka možnostiam, ktoré ponúka. Aj toto kazí náš prežitok prítomnosti, na ktorom je postavená naša budúcnosť.  Dnes zbierame plody minulosti.

Podstatou tohto neohrabaného nakladania s vlastnou slobodou je  strach, ktorý nás naplnil. Strach zo straty príležitosti, straty  bohatstva, pohodlia. Strach zo straty úspechu ako ho vnímame dnes. Strach má v prírode pozitívny efekt pre prežitie. Bráni opakovaniu chýb. Strach v podobe, o ktorej píšem, neplní túto svoju funkciu.  Naopak, pre zdanlivý nedostatok času produkuje odvahu byť účastníkom krádeže. Takýto strach nám zväzuje ruky pri hľadaní dobra a rozpoznaní  zla tam, kde bežne k tomu prispieval. Zlo sa vždy vydáva za dobro. Skutočné dobro o sebe pochybuje. Prejavuje sa nejednoznačne. Zlo takúto neistotu nepozná. Práve pre túto vlastnosť sa stáva príťažlivým a ľahko zrozumiteľným. Dobro je nenápadné. Verím, že sme jeho prirodzeným nositeľom. Túto spôsobilosť  má každý. Preto dobro vždy víťazí. To nie je rozprávka. To len strach nám bráni. Ľudia vôbec nemusia byť zlí, aby  pomáhali zlu. Aby kradli.

Elita spoločnosti v demokracii nevznikne sama od seba.  Elitu spoločnosti v demokracii tvorí jej okolie – volič, rodina, obec.  Tak, že ju identifikuje ako dobro, ktoré je hodné byť nositeľom moci, úspechu  či uznania. Pokiaľ nie je okolie schopné rozpoznať dobro, lebo samé nie je jeho nositeľom, nemôžu vládnuť elity schopné nekorumpovať moc a postaviť sa zlu.

Je prirodzené ak našou občianskou motiváciou je zabezpečenie a udržanie slušného materiálneho štandardu. Som presvedčený, že pre jeho dosiahnutie v slobodnej demokratickej spoločnosti  je potrebné vynaložiť menej energie, vykonať menej  hodnotových kompromisov, obetovať menej času, než je to v akejkoľvek alternatívnej neslobode. Ibaže by jednotlivec nemusel obetovať tieto náklady a priznal tým, že nemusí robiť hodnotové kompromisy, nemusí obetovať čas, lebo chce obmedzovať slobodu iných vo svoj prospech. V tejto chvíli sa zlo demaskuje. Tento okamih, kedy je možné identifikovať zlo nastupuje povinnosť každého, kto je s ním konfrontovaný.  Plnenie tejto povinnosti tvorí charakter občana. Neskôr charakter moci, a napokon charakter štátu.

Miera garancie slobody jednotlivca v západnom svete je úmerná spôsobilosti väčšiny rozhodovať o svojich volených zástupcoch. Táto spôsobilosť je daná osobným vkladom každého občana.   Skutočným dôvodom zlyhávania moci je tak náš strach žiť život s hodnotami, ktorých naplnenie požadujeme od našej reprezentácie. Okrádame sa o ideály slobody, lásky, čestnosti …, ktoré pokladáme za naivné, lebo neprinášajú úspech ako si ho prezentujeme. Ale tieto hodnoty sú v ich absolútnej podobe z definície nedosiahnuteľné. To cesta k nim je zmyslom života. Je to cesta bolestivo odvážna.

Skutočne prežívame krízu morálky. Nie je spôsobená tým, že jej hodnotové základy sú nefunkčné.  Ale tým, že sme  zanevreli na ich každodenný význam. Nie je však práve kríza morálky a zdanlivá strata ceny tradičných hodnôt investičnou príležitosťou ? Pokiaľ zanevrieme na túto cestu, lebo ideál sa zdá vzdialený a bez prínosu, oslabujeme našu schopnosť prežiť  život v slobode. V neposlednom rade sa tak okrádame o šťastie a odvahu postaviť sa zlu. Je to ťažké aj preto, že konanie dobra obmedzuje našu slobodu. Čakáme, že ho za nás bude konať niekto iný.

Až po osobnom prežití etického rozmeru vnímania krádeže v našom dennom živote, môžeme voliť svojich zástupcov s plnou dôverou v ich rozhodovanie. Život bude naplnený novým zmyslom sebaúcty, ktorá sa vytvorí v našej konfrontácii so skutočnou realitou. Budeme vedieť identifikovať dobro bez ohľadu na jeho príťažlivosť. Korupcia v jej širokej definícii zmizne z nášho života. A potom, relatívne rýchlo, zmizne aj z toho ich. Niekedy mám pocit, že od politickej reprezentácie očakávame, že nebude kradnúť za nás.

Preto nebojte sa nekradnúť, budete bohatší.

Teraz najčítanejšie