Musíme ostať Európanmi. Ale nie naivnými a bezbrannými

Prestaňme sa klamať a byť naivní! Áno, po teroristických útokoch v Bruseli je výzva, aby sme ostali Európanmi správna. Lenže podstatne dôležitejšia a kľúčová je otázka: Akými Európanmi máme ostať, alebo na akých sa máme zmeniť? Pretože nech si hovoríme akékoľvek pekné heslá a myšlienky, nech si vysvecujeme v noci naše pamiatky na znak súcitu a spolupatričnosti do akejkoľvek vlajky, dnes je už faktom, že Európska únia v takej podobe, ako funguje, je naďalej neudržateľná. Ak bude pokračovať tendencia nemalej časti európskych médií a intelektuálov a tzv.štandardných politikov vešať na všetkých kritikov EÚ automaticky psiu hlavu, tak to je práve najkratšia a najistejšia cesta, ako úniu veľmi rýchlo zničíme.
Netreba byť špeciálnym bezpečnostným expertom na to, aby príčetný človek so zdravým sedliackym rozumom po prečítaní serióznych a overených informácií o súvislostiach teroristických útokov v Belgicku, ale aj predtým vo Francúzsku pochopil, že hlavne vlády jednotlivých štátov EÚ, a v miere svojich biednych kompetencií aj orgány samotnej únie, fatálne opakovane zlyhávajú pri zabezpečení elementárnej bezpečnosti svojich občanov a územia. A útvar, ktorý to nevie a nedokáže, jednoducho zaniká bez ohľadu na vzletné myšlienky a idey, ktoré k jeho vzniku viedli. Áno, výzva na uzavretie hraníc je lacná a populistická. Ale má svoje zmysluplné jadro v tom, že vonkajšie hranice EÚ jednotlivé štáty –a to si treba presne uvedomiť! – dostatočne nechránia. Rovnako zlyhávajú aj bezpečnostné zložky jednotlivých štátov – a to si zase treba uvedomiť! – pri ochrane obyvateľstva nielen svojich krajín ale všetkých obyvateľov únie. Nie zložky EÚ, lebo tie jednoducho prakticky neexistujú, alebo sú len značne formálne! Informácie, ktoré sa zverejňujú o zlyhávaní belgickej polície a tajných služieb, sú vo svojom dôsledku oveľa hrozivejšie, ako samotný fakt atentátov a ich obetí. Ak takto fungujú bezpečnostné zložky krajiny, kde sídlia centrálne orgány EÚ a NATO, ako potom môže fungovať EÚ ako taká?! A ako reálne fungujú príslušné služby iných krajín, vrátane Slovenska?!
Najhoršia kombinácia je, ak je niekto bohatý a pritom slabý a naivný. To je presne Európan, jeho domovské štáty a celá štruktúra jeho EÚ dnes. Pričom to neplatí len pre vyznávača liberálneho multi-kulti a tzv.“kaviarne“, ale aj pre – ba ešte viac – sympatizantov a príslušníkov rôznych radikálnych ľavicových aj pravicových hnutí. To, ako liberálna demokracia štandardnej ľavice a pravice zlyháva pri riešení hromadiacich sa problémov, ako aj to, aké nezmyselné a nefunkčné riešenia navrhujú ich radikálni oponenti ukazuje, ako sme zleniveli a ohlúpli počas desaťročí európskeho blahobytu. Ale tvrdiť, že recepty iných sú úspešnejšie znamená, že dotyční buď v týchto krajinách nikdy neboli, alebo nesledujú reálne informácie, čo sa tam deje.
Obrázok za našimi humnami nie je v ničom inšpiratívny. Rusi sa bijú s Ukrajincami, pričom oba národy ekonomicky a sociálne prudko upadajú – jeden pod svojim autoritatívnym vodcom, druhý pod skorumpovanou a neschopnou elitou. V Spojených štátoch sa medzi špičkových favoritov prezidentskej kampane dostali dvaja týpkovia, ktorí sú na smiech celému svetu, len doma ich berú vážne. V Latinskej Amerike ľudia masovo protestujú proti tamojším skorumpovaným ľavicovo-populistickým vládam, ktoré sa napríklad v Brazílii a Venezuele držia ešte stále zubami-nechtami pri moci. Ekonomicky upadajúci Arabi a moslimovia všeobecne vedú vzájomnú šiítsko-sunnitskú náboženskú vojnu, do ktorej vťahujú Európanov a okolitý svet. Prevažná časť Afriky hladuje, bojuje a znásilňuje. V Strednej Ázii sa schyľuje k vojne o vodné zdroje a tamojšie geriatrické svetské režimy vzišlé ešte zo sovietskej éry sa otriasajú pod náporom islamistov. Nuž a komunisti v Číne síce vyzerajú neotrasiteľne a hlásia stále ambiciózne ciele, avšak ekonomika sa im zjavne rozpadá pod rukami, sú čoraz agresívnejší voči svojim prímorským susedom a jedným z mála jednoznačných úspechov bude asi zmena náplne skratky ČR – Česká republika na Čínska republika.
Ja viem, že každá historická paralela je veľmi zradná, ale súčasný svet do značnej miery pripomína ten pred sto rokmi. Pred očami sa nám rozpadá globálny systém „riadenia“: sú to v prvom rade stáli členovia Bezpečnostnej rady, ktorí nerešpektujú základné pravidlá, akými sú územná celistvosť štátov a zvlášť susedov, správajú sa na medzinárodnej scéne čoraz agresívnejšie, či vojensky zasahujú po svete bez príslušných medzinárodne-platných procedúr. Pod tlakom globalizácie internetu, financií a ekonomiky nám erodujú piliere medzinárodného poriadku. Podobne, ako tomu bolo pred sto rokmi, keď sa dovtedy ako-tak funkčné usporiadanie Vestfálskeho mieru a neskôr aj zárodkov Spoločnosti národov zrútilo pod ťarchou priemyselnej globalizácie.
Ak máme ako ľudstvo prežiť bez kolosálnych strát a tragédií, aké si spôsobili v minulom storočí naši predkovia, možno bude nutné sa opäť pevnejšie usporiadať do novokoncipovaných mocensko-ekonomických blokov. A v rámci nich centrálnejšie zdieľať nielen obchodno-ekonomické preferencie, ale v rovnakom rozsahu aj bezpečnostne-mocenské rozhodovanie a akcieschopnosť.
To je práve zásadná slabina EÚ. Od začiatku jej táto bezpečnostná zložka chýba. Vyčerpaní Európania sa po dvoch krvavých vojnách nechali „chrániť“ Američanmi na Západe a Sovietmi na Východe. Po kolapse Sovietskeho zväzu a jeho komunistických bábok v stredo-východnej Európe, a po zjednotení Nemecka, EÚ nijako nepokročila v budovaní spoločnej obrany a bezpečnosti, vrátane ochrany hraníc či boja proti terorizmu. Je veľmi jednoduché a populárne teraz kritizovať Brusel, ale v skutočnosti mu to naše vlády a my, ich voliči, doteraz nedovolili! Preto sa stalo rozšírenie NATO pred 15-timi rokmi nevyhnutným. Vojna v bývalej Juhoslávii bola veľmi konkrétnym príkladom, kam sa rozdrobené európskej národy opäť nasmerujú, ak sa neudržia integračné štruktúry. Druhým takýmto príkladom je aktuálne Ukrajina, ktorej nepomohli ani zmluvné garancie USA a Ruska, lebo jeden z garantov jednoducho dostal chuť na jej územie.
Ten, kto volá po zrušení EÚ a NATO volá v skutočnosti po nových konfliktoch v Európe. A nielen v nej. Ten, kto bol a je proti síce veľmi prísnemu, ale zato centrálne manažovanému programu ekonomickej pomoci Grécku, je za úplný rozvrat južného pobrežia Európy. Gréci nezvládli svoje ekonomické problémy a nezvládajú ochranu svojich hraníc pred migrantskou tsunami. Lenže teraz vidíme, že podobne zlyhávajú Belgičania pri ochrane pred teroristami a pred radikalizáciou domácej moslimskej menšiny. Ak si niekto myslí, že naozaj vyrieši tieto problémy tým, že si každý štátik postaví plotík okolo svojich hraníc, tak z európskej histórie nič nezabudol ani sa z nej nepoučil. A je na tom rovnako, ako ten, čo nad bezpečnosť občanov Európy kladie neobmedzené ľudské práva, vrátane práva na migráciu a azyl. Prísne stráženie a nepriepustné hranice, vrátane plotov, sú nutnosťou! Ale nie okolo každého štátika, to už je naozaj neskoro. Príklad macedónsko-gréckej hranice, kde práve spoločný postup a angažovanosť krajín V4, ku ktorej sa po počiatočnej nezmyselnej a arogantnej kritike pridala aj Viedeň, ukázala, že takéto spoločné riešenia na kritických úsekoch majú zmysel.
Zdá sa, že zažívame ďalší civilizačný zlom. Počas neho sa možno opäť jednotlivé národy a zoskupenia zaradia do nových mocensko-ekonomických blokov a v ich súperení sa ukáže, ktorá koncepcia rozvoja spoločnosti a ekonomického systému lepšie zvládne výzvy 21.storočia. Myslieť si, že jednotlivé národy Európy to samostatne zvládnu je iluzórne a vedie overenou cestou do pekla. Rovnako iluzórne a nebezpečné je však ďalšie trvanie na zlyhávajúcich receptoch multi-kulti, slabej alebo dokonca žiadnej jednotnej a hlavne akčnej mocensko-bezpečnostnej štruktúre a na naivnej politike voči susedom EÚ v takých kľúčových oblastiach ako je bezpečnosť, energetika či migrácia. Slovenská spoločnosť sa naozaj teraz rozhoduje o tom, na ktorej strane ďalšieho európskeho zlomu bude stáť.