Téma utečencov a otázky žiakov základnej školy
V rámci regionálneho festivalu Jeden svet v Prievidzi robíme už roky doobedné premietania pre školy. Odozva na dokumentárne filmy ako také – navyše často v spojení s náročnými témami – je rôzna. V každej skupine žiakov a študentov sa nájdu „frajeri“ čo celý čas ťukajú do mobilov, prípadne majú rôzne „vtipné“ poznámky (myslím, že aj ja som taký bol). Veľa závisí tiež od postoja učiteľov – či vonku popíjajú kávu z automatu, pozerajú film alebo dokonca žiakov na tému vopred pripravili. Súčasťou tématického programu je diskusia s hosťami a po väčšine premietaní príde za nimi niekoľko školákov, ktorí sa individuálne pýtajú ďalšie otázky. (Pre nás ako organizátorov je vždy v tomto momente jasné, že ich téma oslovila a že robiť takéto podujatia majú zmysel.)
Foto: Slovenskí záchranári Emergency Medical and Rescue Assistance Slovakia (EMRAS) v Idomeni (21.3.2016)
Tento rok boli dva festivalové dni venované téme utečencov – v utorok cez pohľad fotoreportéra Andreja Bána na ich putovanie primárne cez Balkánsku cestu až do Západnej Európy a v stredu cez pohľad slovenských záchranárov, ktorí opakovane pomáhajú so svojimi sanitkami na hraniciach – najskôr v Rakúsku, Maďarsku, potom Chorvátsku a Srbsku a dnes na horúcej pôde v Idomeni na grécko-macedónskej hranici.
Pre základnú školu v Novákoch, konkrétne piaty až deviaty ročník, sme mali pripravenú diskusiu so záchranárom Štefanom Hodničákom. Začali sme filmom Toto je exil – denníky detských utečencov, ktorý zaznamenáva životy niekoľkých rodín zo Sýrie, ktoré museli utiecť do susedného Libanonu (trailer). Unikátny je v tom, že tieto situácie popisujú deti svojimi vlastnými slovami.
Keď som videl malých piatakov v prvých radách, kontrolná otázka v rámci úvodu pred filmom znela, či vedia, kto sú utečenci. Vedeli. Otázka po filme – ktorá ma úprimne zaujímala – znela, či sa zmenil ich pohľad na utečencov. Asi tretina rúk sa zdvihla, čo som považoval za úspech. Spomínaní „frajeri“ zdvihli ruky pri otázke opačnej – pohľad na utečencov sa im nezmenil.
Diskusia so Štefanom bola silným zážitkom – vôbec nie preto, že by reprezentovala „slniečkarsku“ ideológiu – práve naopak išlo o veľmi realistický pohľad na to, ako to v teréne vyzerá („Prestal som riešiť, prečo sú tu a začal som riešiť ako im ja môžem pomôcť“ – viď. rozhovor). Veľkú rolu hralo, že sa pýtali samotní žiaci – do mikrofónu aj formou SMS. Viacero otázok sa týkalo tém priamo na prácu záchranárov, napríklad ako sa dorozumievali, aké zranenia ošetrovali, koľko ich je a kedy naposledy boli na hranici. Všeobecnejšie otázky k téme utečencov zneli takto:
Aká je príčina vojny?
Sú tí ľudia chudobní? Prečo mali mobily, keď každý hovorí, že sú chudobní?
Prečo utekajú z boja? Nech bojujú!
Prečo nejdú na Slovensko?
Prečo ľudia, ktorí majú vzdelanie alebo sa dobre učia sa nemôžu ďalej vzdelávať?
Myslíte si, že je diktatúra dobrá alebo zlá? Prečo?
Aký majú podľa vás médiá dôvod, aby zatajovali, kto naozaj prichádza do Európy? (Tvrdenia, že prichádzajú len ekonomickí migranti.)
Prečo nepošleme vojakov zosadiť toho prezidenta?
Koľko rokov mal najmladší utečenec?
Nie je pravda, že sú medzi utečencami aj teroristi?
Prečo to ten prezident Asad robí? Nemali by ho zavrieť?
Myslíte si, že je to ako v dobe 2. Svetovej vojny?
Bol som nadšený – tie otázky idú presne k veci, je z nich cítiť záujem a dopyt po odpovediach. Na druhú stranu, verejný priestor je zahltený správami, ktoré sú extrémne povrchné. Mýty o tom silných mladých mužoch, o tom, prečo majú mobily, že sa nechcú vrátiť krajín pôvodu alebo že po sebe zanechávajú odpadky, nie sú vecne diskutované.
Mám však strach, aké odpovede tí žiaci dostanú – keď sa spýtajú starších „frajerov“, doma rodičov, pozrú si správy s našimi politikmi alebo si otvoria Facebook. Sú na tieto otázky pripravení aj učitelia? Majú na ne priestor v rámci vyučovania?
Voči problematike utečencov si nenasadzujem ružové okuliare a vytriezvenie prinášajú aj SMSky typu „Kotlebu na nich“, ktoré zazneli na premietaniach pre iné školy. Jednoznačne však vnímam ako nutné, že ako spoločnosť by sme sa mali zamyslieť – a nejde len o tému utečencov: „Aké informácie má dnešná mladá generácia k dispozícii?“
