Denník N

V Japonsku začala vojna – Yakuzy.

Zatiaľ prekvapivo tichá vojna, ktorá ale obrátkami posledných dní a týždňov púta stále viac pozornosti médií a verejnosti.

Yakuza je téma, o ktorej sa v Japonsku tradične veľa nehovorí.
Občas sa ako miestna legenda objaví historka o odrezaných malíčkoch, za trest alebo ako dobrovoľné pykanie za vlastné previnenie. Niekedy aj trochu hrôzostrašnejšie znejúce príbehy o paličkách zapichnutých cez ucho až do mozgu v hlave súpera.
Pripomínajú skôr výjavy  z absurdno-násilných, väčšinou nepochopených Tarantínových filmov, alebo niektorý zo starších legendárnych filmov o Yakuze z minulého storočia. Len málokedy by ich človek skutočne spájal s „ostrou“ realitou Japonska.
Yakuza fascinuje svojou temnou stránkou. Dokáže však prekvapiť aj dojemnými príbehmi o pomoci slabším a chudobným. Niečo ako naši Jánošíkovci, špecializovaní na pomoc obetiam prírodných katastrof. Yakuza je vždy medzi prvými – záchranármi, odhrabávačmi obetí, ale sú to hlavne rýchli a tichí logisti, zásobujúci z vlastných zdrojov zasiahnuté oblasti všetkým potrebným. Yakuza pomáhala aktívne napríklad pri veľkom zemetrasení v Kobe v roku 1995 ale aj pred piatimi rokmi pri zemetrasení magnitúdy 9 v oblasti Touhoku, postihnutej aj obrovskými vlnami tsunami.
V minulosti vraj Yakuza zasahovala pri požiaroch a bránila ich šíreniu svojským spôsobom – rýchlym zbúraním všetkého horľavého – teda normálne fungujúcich domov stavaných v tej dobe z dreva, naokolo.
Spomínam si na jediný zážitok s Yakuzou, ktorý som mala, našťastie, len ako pozorovateľ. V jednej z najrušnejších štvrtí Tokia – na Shinjuku, blízko časti Kabukichou, známou asi najväčšou hustotou zábavných podnikov, hodinových hotelov, herní a podzemných kubov pôsobiacich na hrane zákona, sa jeden dopletený policajt rozhodol zastaviť a skontrolovať auto plné členov Yakuzy.
Keď otvoril zadný kufor so zbierkou bejzbalových palíc, ktorých využitie si radšej nechcem predstaviť, k nemu pristúpil jeden z členov posádky a po dvoch – troch vetách sa stalo niečo neuveriteľné. Policajt, obkolesený zvedavým davom, sa hodil na kolená, sklonil hlavu hlboko k zemi do zúfalého, ospravedlňujúceho sa úklonu a pár minút sa nepohol. Čakal, až kým sa prudko vyštartované auto nezmenilo na čiernu bodku v diaľke. Potom so stiahnutými ramenami nasadol na hrdú japonskú policajnú motorku, pripomínajúcu v tej chvíli detskú umelohmotnú karičku s kačičkou na volante a pomaly odišiel. Možno si na poslednú chvíľu stihol ochrániť vlastnú rodinu aj seba, možno nie…
Názov „Yakuza“ má pôvod v kartovej hre „mekuri karuta“, kde súčet čísel 8 (ya), 9 (ku) a 3 (za) znamenal nerozhodný stav. Slovo „yakuza“ znamenalo teda aj „zbytočný“, „bezvýznamný“ a používalo sa aj pre povaľačov, darmožráčov alebo nepoužiteľných lenivcov.
Šikovnejším z nich sa neskôr podarilo vytvoriť skupinu, poskladanú z pofidérnych šmelinárov, vymáhačov, platených ochrancov pouličných stánkov a hazardérov zo 17. storočia. Tým sa vďaka nelegálnym príjmom podarilo postupne ovládnuť japonské podsvetie a s ním súvisiaci svet pochybných a nebezpečných obchodov.
Moderná Yakuza s prísnou štruktúrou, hierarchiou a pravidlami, platiacimi medzi členmi jednotlivých zločineckých skupín, získava svoj obrovský majetok, podobne ako všetky ilegálne organizácie na svete, nelegálnym dovozom a obchodovaním s drogami, zbraňami, ilegálnymi kasínami, herňami, stávkovaním alebo sex-priemyslom.
Japonská Yakuza má niekoľko svojich biznis-špecialít, napríklad „OreOre sagi“ – okrádanie starších ľudí cez telefón, rozšírene hlavne na konci deväťdesiatych rokov, ale stále populárne aj v súčasnosti. Yakuza si vyberie svoje obete, viac, ale aj menej zámožných seniorov a cez telefón zahrá dojemnú scénku – volajúceho syna alebo vnuka. Ten potrebuje, najlepšie okamžite, previesť na vlastný účet relatívne vysokú sumu, ktorá ho ochráni napríklad pred spoločenským pádom, vymáhačmi dlhov alebo jednoducho vytiahne z nejakej zapadnutej diery na opačnej strane Japonska. Čo nespraví milujúci senior pre svoje potomstvo – v roku 2014 previedli starší ľudia napriek rozsiahlej kampani a upozorneniam polície na účty japonskej Yakuzy a ich napodobňovateľom vyše 350 miliónom dolárov.
Ak vás v Japonsku náhodou nepustia do kúpeľov kvôli vášmu tetovaniu, môže za to aj japonská Yakuza so svojim typickým tradičným tetovaním – „irezumi“, vyjadrujúcim príslušnosť k určitému gangu. Často krásne umelecké diela však vyvolávajú nevôľu majiteľov tradičných japonských kúpeľov, pretože môžu vystrašiť a odohnať ostatných zákazníkov.
V Japonsku a po celom svete má Yakuza okolo sto tisíc členov a jej veľkú časť tvoria japonskí Kórejci, historickí usadení medzi domácim obyvateľstvom.
Najsilnejšou skupinou je Yamaguchi-gumi, ktorú tvorí asi 40% všetkých členov Yakuzy a jej ročný príjem z ilegálnych činností bol podľa amerického časopisu Fortune v roku 2014 až 6,6 miliárd dolárov, čo ju spolu s ruskou a talianskou mafiou (Camorra) radí medzi najbohatšie zločinecké organizácie na svete.
Obrovský príjem peňazí sa stal japonskej Yakuze osudným a vnútorný boj o mocenský vplyv rozožiera Yamaguchi-gumi už niekoľko desaťročí.
Jeden z najväčších rozkolov nastal minulý rok v auguste 2015, keď sa od celej skupiny oddelilo asi 6000 členov na čele s novým bosom Kuniom Inoue a vytvorili nový gang Kobe Yamaguchi-gumi Ten stále nie je uznaný ako zločinecká organizácia a preto pre neho platia zatiaľ miernejšie pravidlá.
Vojna stále neprišla do štádia vzájomného krviprelievania, ako tomu bývalo pri podobných rozkoloch v minulosti. Drží sa zatiaľ na úrovní pouličných šarvátok, zhorených áut, výstražných výstrelov a dodávok nabúraných do sídiel podskupín oboch gangov.
Za oslabenie intenzity vojny Yakuzy, ale aj za rednutie jej členov môže starnutie gangov, nezáujem mladých zapájať sa do drsných praktík a ich neochota oddane slúžiť starším členom gangov. Najefektívnejšie ale ochromilo Yakuzu sprísnenie japonských zákonov a zosilnenie vplyvu polície.
Súčasné zákony namierené proti japonskému podsvetiu povoľujú zatknutie členov gangov už pri priblížení sa do oblasti sídla nepriateľského gangu, alebo pri zhromaždení viac ako piatich členov skupiny. Pri ublížení na zdraví alebo vražde, hrozí najprísnejší trest smrti, v Japonsku stále prevádzaný, alebo, v lepšom prípade, doživotie.
Ak bol akýkoľvek kriminálny čin vykonaný v mene gangu, nenesie za neho zodpovednosť iba aktér, ale aj najvyšší boss danej zločineckej skupiny.
Možno aj nevôľa zostarnutých šéfov Yakuzy odsedieť si posledné roky života v japonských väzeniach, ktoré patria k najprísnejším na svete, bráni rozbehnutiu skutočnej ostrej vojny, ako tomu bolo v minulosti.
Pohyb aj rozhodnutia Yakuzy sú oveľa viac ako v minulosti ovplyvnené pravidlami určenými zákonom a políciou. (Bodaj by tomu tak bolo aj pri našich politikoch). Problémom sú aj policajti v utajení, ktorých má Yakuza často problém rozoznať od vlastných členov.
Na druhej strane, rovnako ako na našom bývalom divokom európskom východe, zmenil sa spôsob boja mafie aj v Japonsku. Yakuza svoj hrubozrnný boj z podzemných klubov a zadných ulíc presunula na sofistikované platformy sociálnych médií. Rovnako sa pretransformoval aj spôsob ilegálnych príjmov a veľká časť členov Yakuzy sa prezliekla do biznis oblekov a bielych košelí.
Každopádne sa vplyv Yakuzy minulý rok oslabil ďalšími vnútornými rozkolmi a bojom o vplyv.
Znepriatelené Yamaguchi-gumi a Kobe Yamaguchi-gumi čakajú v hrozivom tichu na ďalší krok nepriateľského gangu a držia od minulého augusta v napätí japonskú políciu, média aj verejnosť. Okrem občasných potýčok a provokácií vládne ticho pred búrkou, ktoré sa môže v každú chvíľu vymknúť spod kontroly a ohroziť aj nevinných obyvateľov mestských častí, kde je Yakuza usadená.
Hrdosť členov Yakuzy nepovolí. K vyrovnávaniu účtov, v zatiaľ nejasnej forme a rozsahu, určite dôjde.

Marianna Hasegawa

Na Slovensko som sa vratila v roku 2013, po 16 rokoch zivota v Tokyu . Este na zaciatku 90tich rokov som odisla studovat Japoncinu a Korejcinu do Viedne na Vienna University a potom do Tokya na Tokyo University Of Foreign Studies, kam som sa dostala na stipendium. V Japonsku som nakoniec ostala trochu dlhsie ako bol povodny plan a prezila tam nadhernych 16 rokov:-). Mam dvoch polojaponskych synov, s ktorymi si momentalne vychutnavame zivot na Slovensku. Moje zážitky z Japonska som zhrnula do najnovšej e-knihy "16 rokov v Tokiu" na mojej FB stránke. Enjoy :-)! Kedze som nomad, nikdy neviem, kedy a kam ma zase vietor zaveje :-). Yoroshiku Onegai Shimasu!