Odluka cirkví v tieni referenda
Referendum o rodine je bezpochyby jednou z najintenzívnejšie diskutovaných tém za posledné roky. Popri úvahách o tom, čo rodinou je a čo nie, zazneli aj otázky o vzťahu cirkví a štátu, či kresťanstva a (sekulárnej) občianskej spoločnosti. (Aliancia za rodinu síce tvrdí, že sa neviaže na žiadnu cirkev či náboženstvo, v zozname organizácii podporujúcich Alianciu je však problém nájsť takú, ktorá nie je prepojená na niektorú z cirkví, alebo sa aspoň ku kresťanstvu otvorene nehlási. Šírenie propagačných materiálov so sloganom Aliancie v kostoloch necelý týždeň po jej vzniku by bez prepojenia s (Rímskokatolíckou) cirkvou taktiež nebolo možné, nehovoriac o neskrývanej aktivite viacerých cirkví počas zberu podpisov, ako aj počas predreferendovej kampane). Takáto činnosť cirkví horeuvedené otázky legitimizuje.
Popri diskusii o referende však spoločnosť trestuhodne pozabudla na otázku financovania cirkví.
Na tejto otázke sa na rozdiel od referenda väčšina spoločnosti zhodne – podľa niektorých prieskumov podporuje zmenu financovania cirkví či dokonca úplnú odluku nadpolovičná väčšina obyvateľov SR.
Preto je prekvapivé, že informácia o (ďalšom) rokovaní predstaviteľov cirkví a náboženských spoločností s ministrom kultúry nevzbudila väčšiu pozornosť. Vyjadrenia ministra je pritom možné po rokoch vákua považovať za kľúčové: predstavitelia cirkví údajne preferujú financovanie podľa súčasného modelu a ministerstvo zas plánuje znížiť dotácie cirkvám prostredníctvom zníženia počtu miest pre duchovných.
Odhliadnime na chvíľu od dvoch populistických petícii za referendum o odluke, ktoré ohlásili marginálne politické strany SOĽ a SKOK. Riešiť tento problém dokážeme len konsenzom – ten je nielen v záujme občanov bez príslušnosti k niektorej z registrovaných cirkví, ale aj v záujme samotných kresťanov.
Súčasný model financovania je pritom značne problematický. Zákon upravujúci financovanie cirkví bol prijatý v roku 1949 ako súčasť opatrení, ktorých cieľom bolo regulovať činnosť cirkví a náboženských spoločností. V praxi umožnil komunistickej moci obmedziť platy duchovných (stanovením základného platu a hodnostného príplatku), ako aj odmeňovanie tých, ktorí s režimom ochotne spolupracovali (formou tretej zložky platu, tzv. kvalitatívneho príplatku). Taktiež bol spojený so zavedením tzv. štátneho súhlasu, bez ktorého nemohol duchovný legálne vykonávať svoje povolanie. Historicky je teda dodnes platný zákon 219/1949 spojený s komunistickým útlakom kresťanov. V dobe prijatia zákona boli predstavitelia cirkví jednoznačne proti – súčasné snahy o zachovanie tohto modelu preto pôsobia zvláštne.
Táto situácia má celý rad neželaných účinkov:
V prvom rade je duchovný zamestnancom štátu, nemusí však dbať na verejný záujem. Zároveň je podriadený vyšším predstaviteľom svojej cirkvi (napr. biskupom), ktorí navyše v prípade katolíckej cirkvi nie sú nikým volení, ale sú menovaní rozhodnutím hlavy cudzieho štátu. Nakoniec duchovní nie sú vlastne ani viazaní voči svojim veriacim – niektoré protestantské cirkvi síce zborových farárov volia a prispievajú im na bývanie a pod., toto riešenie je však len čiastkové.
Kým nemajú veriaci výlučné právo a zároveň povinnosť finančne odmeniť svojho farára, budeme svedkami poľutovaniahodných udalostí, akou bolo napr. neúctivé osočovanie veriacich kňazmi v Trnave. Duchovný, ktorému sa na plat skladajú výhradne miestni veriaci, by ich názormi nemohol pohŕdať a označovať ľudí podporujúcich obľúbeného arcibiskupa za heretikov.
Paradoxne, najvyšší predstavitelia slovenských cirkví sú napriek všetkému ochotní zachovať súčasný model financovania, a to dokonca aj vtedy, keď im štát prostredníctvom obmedzenia počtu duchovných dotácie zníži.
Takýto výsledok by však bol prehrou všetkých: tak spoločnosti, ako aj bežných veriacich.
