Čo ma úradníci naučili o adopciách

Proces je nepriestrelný, lebo je jasný.
Splníte podmienky – úrad vás musí zapísať.
Žiadny priestor pre špekulácie.
Dokonca poznáte aj svoje evidenčné číslo, pod ktorým do systému vstupujete a jednoducho si môžete mesiac od mesiaca (či skôr polrok k polroku) „strážiť“, ako sa posúvate (koľkí ste v poradí).

A tu, presne na tomto mieste, sa (pre mňa) končí transparentnosť a začína sa to, čomu úradníci hovoria: rozhodujeme „na základe uváženia“ a „v záujme dieťaťa“. A odtiaľto sa potom (nielen) ja musím pýtať: kde je rozdiel medzi tým „ako zvážim“ a „ako sa vyspím“?

To „nejasné“ sa začína hneď pri druhom zozname: zozname detí, ktoré si hľadajú rodinu „navždy“. Ich zložky ležia v tej istej kancelárii na úradoch práce, sociálnych vecí a rodiny tvorí ich to isté, čo tie dospelácke: papiere od lekárov, psychológov, rodinná anamnéza a navyše ešte fotografie a často aj video.

Podmienky pre zapísanie dieťaťa do prehľadu detí, pre ktoré je vhodná náhradná rodinnú starostlivosť, nie sú zďaleka tak jednoznačné ako tie dospelácke.

Hej, zákon 305/2005 Z. z. presne definuje ako rýchlo (a naozaj veľmi rýchlo) sa musí začať hľadať náhradná rodina pre opustené bábätká (najneskôr do dvoch mesiacov) a pre deti, ktorým ich rodičia udelili generálny súhlas na osvojenie (okamžite). U tých detí, ktoré sú väčšie sa ale už začína posudzovať „najlepší záujem“ a slovíčko „kedy“ také jasné nie je. Čaká sa na „skutočný záujem rodičov“, alebo u detí so zhoršeným zdravotným stavom na to, ako sa ich diagnóza vyvinie.

(Napríklad nerozumiem tomu, prečo bolo v prvom polroku 2014 zapísaných len okolo 2000 detí, keď je ich v detských domovoch cez 7 tisíc. To tých zvyšných päť tisíc nie je vhodných ani do pestúnskej starostlivosti? Ani to skúsiť?)

Môj problém je v tom, že poznám mená a tváre. A tak mi môžu pred očami mávať internými normami a zákonmi a aj tak stále neviem, prečo malá Vieročka, ktorá bola osvojiteľná súdom hneď – len čo mala tri mesiace – žila v profesionálnej rodine viac než dva roky a až potom išla do prehľadu. Dovtedy bol jej spis v šuflíku sociálnej pracovníčky na úrade. Dôvod? Že bola sledovaná na onkológii: kontrola raz ročne, po odstránení malého kožného nezhubného nádoru. Po dvoch rokoch profesionálna rodina oznámila detskému domovu, že dievčatko vrástlo medzi nich a nechcú ju vystaviť stresu, tak by o ňu požiadali. To nebýva vítané. A tak sa spis zázrakom spracoval a nová rodina sa našla hneď. A preto naopak neviem, prečo Zdenka, malé blonďaté dievčatko, ktoré nikto z rodiny nechcel – ak tak iba navštevovať – skončila v náhradnej osobnej starostlivosti u inej  profesionálnej mamy a do prehľadu sa ani len nedostala.

■

V jednom zozname sú teda „veľkí“ a v tom druhom „malí“, čo sa chcú stretnúť a vytvoriť rodinu.
Oba zoznamy ležia na stole v jednej kancelárii.
Tých „malých“, čo je okolo 1900 (1).
Tých „veľkých“ je asi 1300.
Tých kancelárii je na celom Slovensku 8.
A ľudí, ktorí v tých kanceláriách smú tých plus mínus 3200 „veľkých“ a „malých“ spojiť, je možno tak 16. No. Aby sa nepovedalo: ešte 8 vedúcich oddelení a 8 riaditeľov odborov nad nimi1.  

■

Už roky si myslím, že by bolo najjednoduchšie, keby sa „prvý malý človiečik, čo príde do prehľadu“ stretol s „prvými rodičmi, čo čakajú v poradí“.

Predstavujem si to ale asi jednoducho: keď príde spis Jožka X. pani v kancelárii zdvihne telefón a bude volať manželom číslo 1 a ak tí z nejakých dôvodov (napríklad preto, že majú doma chorú babičku, alebo niekto z nich práve prišiel o prácu) povedia, že práve teraz nemôžu byť rodičmi, tak bude postupne volať všetkým (naozaj všetkým) v zozname „veľkých“. A až potom, ako sa odmietne s Jožkom N. stretnúť aj ten posledný čakateľ, zbalí celú dokumentáciu, skopíruje ju a pošle akreditovaným subjektom a ďalším siedmym úradom, aby teraz hľadali oni. Ak na celom Slovensku nenájdu úradníci žiadneho človeka, ktorý by chcel poskytnúť domov Jožkovi X., tak sa jeho spis ocitne na Centre pre medzinárodno právnu ochranu detí a bude sa hľadať rodina v zahraničí.

V skutočnosti tomu tak nie je.

Úradníci určite nevolajú „všetkým“ žiadateľom o náhradnú rodinnú starostlivosť.

To, koho zo zoznamu „veľkých“ kontaktovali sa vlastne ani nedá overiť. Kto zo zodpovedných by lustroval počet odchádzajúcich hovorov z telefónov a kontroloval čísla? Moja skúsenosť je, že úradníčky zavolajú možno prvým 5 – 6 ľuďom v poradí a potom šup spis ďalej.

Keby to tak nebolo, tak by Vladko G., krásny, zdravý a šikovný snedý chlapček, čo sa narodil v r. 2008 a rovno z pôrodnice išiel do profesionálnej rodiny, nešiel do medzinárodnej adopcie, do Talianska. Neverím, že kôli nemu úradníčky obvolali všetkých takmer 1500 čakateľov, lebo poznám mená a tváre rodín, ktoré uviedli, že chcú dieťa do 2 rokov a na farbe pleti im nezáleží. Nikto im v r. 2010 nevolal, nikto im nepovedal, že taký chlapec na Slovensku je a čaká na nich.

Zavolajú len niektorým. Možno prvým trom, možno siedmym. Ale nie všetkým. Ak nie sú úspešní rýchlo, zbalia papiere a pošlú ich ďalej. Pritom sa hovorí, že je v najlepšom záujme dieťaťa, aby ostalo v kraji v ktorom sa narodilo, alebo v ktorom žilo dovtedy, kým sa nedostalo do ústavnej starostlivosti. Rovnako sporné je aj to, že v spisoch len málokedy nájdete záznamy o tom, prečo tí – ktorí „veľkí“ „malé“ dieťa odmietli. Keby boli, možno by ste zistili, že len nezdvihli telefón v správny čas a tak prišli o poradie.

Čo je však dôležitejšie, sú iné vtipy.

Úradníčky môžu zmeniť poradie žiadateľov.

Interná norma Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny č. 40/2011 o tom hovorí takto:Určený úrad môže poradie žiadateľov zmeniť, ak je to v záujme dieťaťa.

Problém je, že zmeny v poradovníku nikto (okrem samotnej úradníčky a jej vedúcej a riaditeľa či riaditeľky odboru sociálnych vecí) nemá šancu skontrolovať.

Traja ľudia na úrade, navyše v jednej hierarchickej linke sa dohodnú ako nič.

V praxi to znamená, že môžete napísať do zdôvodnenia prekročenia poradia takmer čokoľvek. Poznám také papiere. Niektoré výnimky sú jasné a samozrejmé, napríklad že dieťa by zoznam – nezoznam malo ísť do rodiny, v ktorej je už jeho súrodenec. Ale často sa v tých zdôvodneniach hrá o slovíčka a dôvody sú veľmi banálne. Napríklad, že dieťa má „špeciálne potreby“ – čo to je? Ako sa to hodnotí? Je niekde nejaký zoznam potrieb? Alebo „zdravotný stav“. Sociálne pracovníčky nemajú medicínske vzdelanie. Neviem, ako dokážu bez neho posúdiť, že táto diagnóza je chronická, so zlou prognózou a táto sa zasa rýchlo stratí. Dokonca aj také to preskočenie kôli tomu, že „títo nechcú rómske dieťa“ a „títo pod nimi chcú“ je sporné. Príslušnosť k etniku som totiž na žiadnom tlačive nenašla, nesleduje sa.

A čo je ešte väčšia pecka je to, že:

O tom, že ste boli „preskočení“ sa nedozviete.

Ako: takí vrtáci ako som ja, čo vedia aspoň trochu počítať a aj bez mien vedia zistiť, že niečo nie je v poriadku sú. Jednoducho si žiadajú počty v konkrétnom mesiaci a pýtajú sa. Objektívne: úradníčky to vystraší, ale v zásade je to nanič. Lebo väčšina ľudí s otvoreným srdcom a túžbou po dieťati je ustrašených z tej moci, ktorú v rukách drží necelých dvadsať ľudí. Hovoria si: „Budem do toho rýpať a potom sa mi pomstia. Budem dlho čakať. Dajú mi choré dieťa.“

Práve jednoduchý úkon: musieť kôli každému dieťaťu, čo príde do prehľadu „zavolať všetkým“ tým, ktorí si naň podľa papierov trúfajú by dal ľuďom pocit istoty. Vedeli by, že strata poradia je ich problém a nie nespravodlivosť.

Kontroly v tch kanceláriách, kde sa spájajú „veľkí“ a „malí“ sú fikcia. Nielen preto, že to malé tímy metodikov jednoducho nestihnú. Ale najmä preto, že ak aj zistia, že úradníčka poposúvala niekoho dopredu, niekoho nechala stáť, tak „čo už s tým po mesiacoch, odkedy je dieťa v rodine?“

Je to šialená moc.

Vôbec nemusí ísť o úplatky.
Úplne stačí opojenie tou mocou, ten pocit že práve vy – radový úradník – ste tým, ktorý môže naštartovať zle nastavený osud a pomôcť dieťaťu vyrásť u dobrých ľudí. U tých, ktorí sa zdajú dobrí vám.

■

V procese adopcii je nedotiahnutých niekoľko vecí. Ale jedna veľmi. Do očí bijúca nerovnovážnosť medzi „deťmi“ a „dospelými“.

Myslím, že ak sa hovorí o rovnocennosti a právach detí, mali by sme si tie väčšie deti vážiť natoľko, že pred stretnutím s budúcimi rodičmi budú poznať nielen ich mená, ale aj tváre: teda že rovnako dostanú nahliadnuť, ako vyzerajú ujo a teta / či len ujo a len teta čo sa s nimi chcú stretnúť.

Tu niekde by sme mohli začať…

 

 

 

Pozn.:
Príbehy sú skutočné, mená ako obyčajne tajím.
Niektoré procesy v procese adopcie sú zložitejšie. Ak ich chcete poznať, vyžiadajte si od Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny

(1)
podľa údajov z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny k 30.06.2014 bolo v zozname žiadateľov celkovo 1288 žiadateľov o náhradnú rodinnú starostlivosť. K tomu istému dátumu bolo v prehľade detí celkovo 1860 detí. Uvedený údaj nie je štatisticky sledovaný v štruktúre podľa veku detí