Denník N

Veľkonočná Praha alebo príliš utajené tajomstvo

„Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“ Tie slová mi v posledných dňoch prišli viackrát na myseľ. No namiesto radosti ma napĺňali tiesňou.

Prvýkrát som slávil Veľkú noc v cudzom meste a úplne sám. Na poslednú chvíľu som musel zostať vo veľkonočnom čase mimo domova. Nečakane som tak bol vystavený novej skúsenosti. V cudzom prostredí, ktoré mi už dávno malo byť domovom. Veď v Prahe žijem niekoľko rokov. Ale takto som ju nikdy nepoznal. Nevedel som ako v tomto meste znejú slová veľkonočného oznámenia: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, vstal z mŕtvych.“ Obával som sa, že veľkonočné tajomstvo bude pre mňa ešte vzdialenejšie než vône a chute domova; než jemná a nekonečne vytrvalá krása prvých zelených lístkov v meste, kde som sa narodil; než tváre a hlasy najbližších. A vzduch, keď je pekný deň. Obával som sa, že v tom tajomstve nespoznám ani samého seba.

Tieto, no aj všelijaké ďalšie myšlienky mi blúdili hlavou počas veľkonočnej vigílie v pražskej katedrále. Na to, akou vyprahnutou terra infidelia je toto urbs uprostred svojej orbis, počet ľudí v pomere k voľným miestam v laviciach sa blížil obsahu pojmu „vypredané“. Počúval som čítania zo Svätého písma a modlitby. Než sa mi myseľ nastavila na rovnakú vlnovú dĺžku so zhromaždeným spoločenstvom (lebo som prišiel o fúz neskôr), zopárkrát sa ešte utrhla. „Já nevěděl, že ho mám hledat,“ takto hneď z kraja som si spomenul na prosto-úprimnú odpoveď Forresta Gumpa na otázku poručíka Dana Taylora: „Už jsi našel Ježíše?“ A pritom mnou celkom mimovoľne prenikol zvláštny a dávny pocit. Zvláštny bol vo svojej naliehavosti. A dávny, pretože som ho nepocítil od detských čias.

Spomenul som si, ako som pred mnohými rokmi vo veľkonočnom čase sedel doma v rodnom meste v chráme a modlil sa. Tak ako ostatní. No moju detskú myseľ trápilo, že v sebe nedokážem vzbudiť také nadšenie pre slávnostnú a nepochybne významnú chvíľu ako všetci naokolo. Poznal som dobre to, čo sa stále dookola rozprávalo o Ježišovi a o tom, že za nás zomrel na kríži. Že podstúpil nekonečné muky, aby celé ľudské pokolenie zachránil pred istým zatratením. A uvedomujúc si to, cítil som cez všetku tú bolesť bázeň, pokoru a vďaku. Nedokázal som to však nijako precítiť. Nedokázal som sa nadchnúť pre obetu, ktorej zmysel mi, popravde, unikal. Vianočné posolstvo mi bolo vždy bližšie. A jednoznačnejšie. Dieťatko sa narodilo. Malý Spasiteľ. A teda nádej nášmu svetu. Počas Veľkej noci to však nezaberalo. Nech som sa akokoľvek snažil. Vedel som, že Ho mám hľadať. No nevedel som, ako. A čo je horšie, nechápal som celkom, prečo. Bolo to pre mňa príliš utajené tajomstvo.

Tak som si v ten veľkonočný deň v chráme povedal, že to predsa nie je možné. Že na to musím prísť. Musím pochopiť zanechaný odkaz. Pri Ježišovej obeti v kostoloch sa zdôrazňuje utrpenie. Musíme aj my trpieť, aby sme došli spásy? Ale to sa mi zdalo strašne málo. Hovoria o odpustení. Nechal sa ukrižovať, aby potom mohol odpustiť? Určite to s tým súvisí. Ale odpustenie nie je cieľ sám osebe. Čo ním môže byť? Poslušnosť? A kvôli nej až na smrť? Cui bono? Čo by z toho Pán Boh mal? Mal som plnú hlavu utrpenia, odpustenia a poslušnosti. No mojej detskej zvedavosti to nestačilo. Ako keď máte obrovské farebné puzzle už takmer hotové, no posledná časť sa niekde stratila. Vo svojej nespokojnosti som sa pozrel vedľa seba. Sedela tam moja mama. Hlavu mala mierne sklonenú a vážnu. Ovplyvnený predchádzajúcimi myšlienkami som v jej tvári videl utrpenie, odpustenie a poslušnosť. Všimla si, že sa na ňu pozerám. Nepovedala nič. Len sa krátko usmiala.

Prečo nám to nikdy nepovedali? Bolesť. Strach. Utrpenie. Opustenosť. Poslušnosť. Smútok až na smrť (ako vravieval Rudolf II.). No takisto radosť. Smiech. Šťastie. Odvaha. Odhodlanie. Odpustenie. To sú len následky. Následky lásky.

Zrazu som nechápal, prečo mi to nikdy nikto nepovedal jednoducho. Veľká noc je láska.

Po prvýkrát v živote mi to dávalo zmysel. Ježiš, Boh, Všemohúci. Môže všetko a nemusí nič. Rozhodol sa celkom sám. Prvý sa stal posledným. Ten, ktorý je večným životom, si zvolil dobrovoľnú smrť. Aby na tomto príklade ukázal nekonečnosť lásky. Iba v konfrontácii so smrťou ako najpochopiteľnejším fenoménom, s najväčším strachom a obavou nás ľudí, môže láska naozaj vyniknúť. Zažiariť svojou najčistejšou pravdou. Môže nás všetkých vyslobodiť. Skutočnou obetou. Nie danou samou pre seba. Ale pre druhých. Bol to návod na život.

Medzi rôznymi jazykmi pri prosbách v katedrále zrazu zaznela slovenčina. „Počuli ste Božie slovo.“ To ma vrátilo z mojich detských úvah späť do reality katedrálnej vigílie. „Tudy už neprojdete,“ povedal na druhom hradnom nádvorí uniformovaný mladík so samopalom v rukách, keď som si to namieril priamo k hlavnej hradnej bráne. Najprv som nevedel, ako to myslel. Ale veď by to pokojne mohol byť aj poslanec slovenského parlamentu. A to ma upokojilo. Hneď som sa cítil bezpečnejšie. Utrpenie, odpustenie, poslušnosť. Opakoval som si dookola, keď som sa v chladnom, celkom neveľkonočnom vzduchu musel vracať obchádzkou dookola hradných múrov. Akoby som bol mŕtvy medzi živými. A predsa šťastný.

Posledný kúsok puzzle. Nič viac, nič menej. A potom už ostáva len hŕba slov, ktoré s ním nejako súvisia. Ale bez neho nie sú ničím.

Rovnako ako človek, ktorý sa cez Veľkú noc nečakane ocitne sám vo „svojom“ meste.

Vďaka Bohu za pamäť. Vďaka, mami za Tvoj úsmev. A ty, Mona Lisa, prepáč.

 

Teraz najčítanejšie