Denník N

Regnum imbecille

Čo kráľ Štefan o imigrantoch vedel a my sme zabudli.

Arpádovec Vajk, po prijatí krstu Štefan, sa stal regulérne prvým kráľom toho, čo bolo neskôr označované ako Uhorsko. Mimochodom, pre naše dejiny je omnoho relevantnejší panovník než Svätopluk, a to nielen preto, že koňovi jeho sochy v Budapešti nevidno doslova až „do žalúdka“, ako sa to podarilo tátošovi polomýtického kráľa starých Slovákov na Bratislavskom hrade. Ale o inom chcem.

Štefan, inak drsný típek, ktorý nemal problém v štátnom záujme štvrtiť svojich príbuzných, zanechal svojmu synovi Imrichovi know-how ako správne menežovať kráľovstvo. Má dlhý latinský názov, ktorým si nedovoľujem prípadného čitateľa tohto textu nudiť. (Dá sa prečítať v slovenskomčeskom preklade.) Čo by si podľa neho myslel o našich postojoch k utečencom?

Citujem: „V hosťoch a prichádzajúcich mužoch je toľko užitočného, že ich možno právom klásť na šieste miesto kráľovskej dôstojnosti. Rímska ríša tiež vzrástla a rímski králi boli povýšení a slávni preto, lebo sa tam z rozličných krajín zbiehalo mnoho urodzených mužov a mudrcov. Rím by však až dodnes bol v závislom postavení, keby ho neboli oslobodili potomkovia Aenea. [Aeneas bol preživším Trójanom a na popud bohov doplával k brehom Itálie, kde mal založiť novú Tróju – a z nej mal vzniknúť Rím. Celá polovica Vergíliovho eposu o tomto mýtickom hrdinovi je však vyplnená bojmi Aenea s domorodými italickými kmeňmi, ktoré nechceli nejakú vládu trójskych utečencov :) ] Pretože hostia prichádzajú z rozličných krajín a končín, prinášajú so sebou aj rozličné jazyky a zvyklosti, rozličné náuky a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón a súčasne zastrašuje spupnosť cudzincov. Veď kráľovstvo jediného jazyka a jediného mravu je slabé a krehké. [V origináli „regnum imbecille et fragile“ :) ] Preto ti nariaďujem, syn môj, aby si v dobrej vôli poskytol prichádzajúcim zaopatrenie, aby si ich dôstojne prijímal, aby sa zdržiavali radšej u teba ako inde…“

Zmenil sa vám pohľad na temný stredovek?

Kráľ síce nemal problém svojich dať svojich oponentov rozštvrtiť alebo oslepiť, ale vedel, že téza „cudzie nechceme, svoje si nedáme“ je nielen že hlúposť, ale i zákonite vedie k prúseru. Uzatváranie sa do seba nepomáha, naopak škodí i v prípade jednotlivca, nieto spoločnosti.

Je nutné dodať, že priamym autorom tohto know-how spisu pravdepodobne nebol sám Štefan, ale ním poverený cirkevný činiteľ. Taktiež môže byť diskutabilné, či človek žijúci na začiatku prvého milénia chápal tieto slová rovnako ako my. Ale predsa len – je isté, že Štefan zakódoval do DNA svojho kráľovstva multikulturalizmus, a ten štát fungoval, kým si najpočetnejší národ nepovedal, že si ho úplne sprivatizuje. Inak však máme aj mnoho iných príkladov toho, ako vedie jednotnosť v jazyku a mrave k degresu. Asi pre naše končiny je najmarkantnejším vyhnanie Nemcov zo Sudet. Mal som možnosť pobývať na praxiach v týchto častiach Čiech a človek až žasne, ako sa mohla takáto bohato kultúrna oblasť doslova zmeniť  na pustinu. Len v mene boja za „svoj“ štát. Lebo my sme tu boli skôr.

Čoho sa bojíme? Iného náboženstva? To len ukazuje, že v našom nie sme dosť silní. Inej kultúry? Asi ani nevieme, aká je tá naša. Teroru? Tomu sa asi ťažko vyhneme budovaním plotov. Každý plot je len ukážkou toho, že nemáme dosť síl na to, aby našou obranou bol útok. Kým Rímska ríša expandovala, plot nepotrebovala…

Kráľ Štefan vedel, že otvorenosť voči cudziemu je kľúčová pre prosperitu – ľudia zvonka prinášajú technologické inovácie, iný pohľad na svet, možnosť konkurencie. Odlišnosť však so sebou prináša i potrebu byť tolerantnejší, lebo zrazu je treba dohodnúť pravidlá, na ktorých sa potrebujú zhodnúť ľudia s totálne inými názormi. Tolerancia však neznamená stratu svojej identity (postoj k cudzincom je až na šiestom mieste z celkových desiatich rád, Štefan kladie dôraz na podporu Cirkvi, zachovávanie zvyklostí, práva…) Tolerancia znamená zrieknutie sa totality videnia sveta. Arogancie jednotnosti.

Takto fetišisticky jednotný štát je totiž „imbecille“ nielen v latinskom zmysle slova (teda slabý), ale zrejme i v našom zmysle slova…

Vôbec neradím, aby sme uvažovali úplne rovnako ako človek pred tisíc rokmi. Len chcem upozorniť na to, že v „temnom“ veku dokázali niektorí pozerať na fenomén cudzieho lepšie a odvážnejšie než my, v domnelej dobe pokroku.

Bližšie o Štefanovom „budování státu“ a o našich dejinách z iného pohľadu odporúčam historickú esej Paula Lendvaia. Už len preto, že cudzí pohľad je často najlepšie zrkadlo.

Teraz najčítanejšie

Patrik Pastrnak

Vyštudoval som históriu a latinskú filológiu na UP v Olomouci a medievistiku na CEU v Budapešti. V súčasnosti doktorant na New College, Oxford. Veselo i vážne o tom, čo sa mi práve honí hlavou.