Denník N

Fero

Nedalo sa ho nevidieť: bol od svojich spolužiakov starší, mocnejší a oni sami ma upozornili, že je „šaľeni“, keď dostane nervy. Bol. Zlostné oči, prázdny žalúdok, zanedbaný… do školy chodieval v rozbitých plátenkách, nohavice zaviazané šnúrkou, málokedy sedel, obšmietal sa po triede. V tom čase sa ešte nediagnostikovala žiadna z diagnóz, ktoré dnes majú mnohé deti. Pozornosť dokázal udržať len veľmi krátko, keď čakal pred katedrou na list, čo som písala jeho rodine na mnohých hodinách slovenského jazyka. Čítať tieto deti nevedeli, písali alebo odpisovali predpísané tvary do pracovných listov, asi dvadsať minút sme sa všetci tvárili, že pracujeme, potom sa trieda menila na spolok vreštiacich, neovládateľných kreatúr, spievali, tancovali, skrúcali zošity a tvárili sa, že hrajú na hudobných nástrojoch, zvonenie nás vracalo do reality osobitnej školy. Deti z osady sa inak obliekali, inak voňali, inak sa rozprávali…. neboli sme školené na prácu s nimi. Skúšala som nepočúvať cynické poznámky ich triednej učiteľky a ostatných kolegýň, veľmi som sa snažila obľúbiť si ich a všestranne sa im venovať, ale nedokázala som to.

V piatok takmer nechodili do školy, pripravovali sa na tanec, ktorý bol cez víkend, a v pondelok chodievali nevyspatí, zadymení, azda aj pripití… jedného dňa prišiel Fero v topánkach. Síce o niekoľko čísel väčších, ale obutý! Zodraté  podpätky boli podrazené kovovým plieškom a  pri chôdzi krásne klopkali po dlažbe veľkej chodby. V saku, prúžkovanej košeli  a okovaných topánkach nebolo väčšieho frajera, kým ho nezbadala triedna učiteľka, ktorá ho prinútila vyzuť tú parádu. Fero sa rozzúril, niekoľkokrát naznačil údery z karate, ako to videl v americkom filme a spadol. Zakrvavenú nohu ťahal za sebou až do triedy. Ozvalo sa vo mne moje sociálne cítenie, a síce si nie som istá, či bolo práve pred Veľkou nocou, ale v hlave sa mi objavil obraz Krista umývajúceho nohy svojim učeníkom vo večeradle… Fero prišiel k umývadla a ja som mu kázala vložiť si doň nohu presne tak, ako sme to my mali doma zakázané: jedna noha na zemi, druhá do umývadla, teplá voda, voňavé mydlo, a kým nás mohla mama vymáknuť, bolo po večernej hygiene. Pripadala som si tak evanjeliovo, tak charitatívne, tak veľmi som sa snažila poumývať mu nohy, kým príde prvá pomoc s hnusne štípajúcim peroxidom vodíka! Ibaže chlapec netušil, čo od neho vlastne chcem, prečo by mal smiešne poskakovať na jednej nohe, kým druhú treba zakotviť do vratkého umývadla a umývať prúdom tečúcej vody. V  osade ešte dlho nosili vodu v bandaskách tak nanajvýš na varenie… Naklonila som sa nad umývadlo a pochopila, čo to znamená, že niekoho naposledy umývala hebama! Nepredstaviteľná špina, obrovský zápach a kaluž krvi ma prinútili zutekať. Prvá pomoc ostala práve na tých cynických starších kolegyniach, ktoré toho zažili oveľa viac, ktoré síce mali hrubý slovník, ale súcitné a láskavé srdce. Zo školy ma vyslobodila materská dovolenka  a potom aj ďalšie… V dedine sa zmenili politické pomery aj zneužívané omamné látky, deti počas piatkových večerov nedostávali pálenku, ale celkom legálne si k nosu začali prikladať vrecúška s toluénom…

Teraz najčítanejšie