Jediná cesta slávy pre človeka

Nedeľa 10. apríl 2016 Evanjelium podľa Jána   −   Jn 21, 1-19

Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu
Ježiš sa znova zjavil učeníkom pri Tiberiadskom mori. A zjavil sa takto: Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: „Idem loviť ryby.“
Povedali mu: „Pôjdeme aj my s tebou.“ Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič.
Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“
Odpovedali mu: „Nemáme.“
On im povedal: „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť.
Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán.“
Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty nebol totiž oblečený a skočil do mora. Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou.
Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb. Ježiš im povedal: „Doneste z rýb, čo ste teraz chytili!“ Šimon Peter šiel a vytiahol na breh sieť plnú veľkých rýb. Bolo ich stopäťdesiattri. A hoci ich bolo toľko, sieť sa nepretrhla.
Ježiš im povedal: „Poďte jesť!“ A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať: „Kto si?“, lebo vedeli, že je to Pán.
Ježiš pristúpil, vzal chlieb a dával im; podobne aj rybu.
To sa Ježiš učeníkom zjavil už tretí raz od svojho zmŕtvychvstania.
Keď sa najedli, Ježiš sa opýtal Šimona Petra: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“
Odpovedal mu: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“
Ježiš mu povedal: „Pas moje baránky.“
Opýtal sa ho aj druhý raz: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma?“
On mu odpovedal: „Áno, Pane, ty vieš, že ťa mám rád.“
Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce!“
Pýtal sa ho tretí raz: „Šimon, syn Jánov, máš ma rád?“
Petra zarmútilo, že sa ho tretí raz spýtal: „Máš ma rád?“, a povedal mu: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád.“
Ježiš mu povedal: „Pas moje ovce! Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“

Keď kohút dvakrát zakikiríka, staneš sa pastierom…

Verona Šikulová

Ani rybár Peter najskôr nebol skala. Veď sa aj hovorí, človek nie je z kameňa.

Všetci máme slabosti. Najskôr si nie je istý, koľkokrát má odpustiť, ak sa niekto voči nemu previní, a možno až naivne sa Ježiša pýta, či stačí sedemkrát, veď už to je veľa, ak vtedajšie zákony pripúšťali trikrát a dosť, Ježiš mu však odpovedá, že nie sedem, ale sedemdesiatsedem!, vyznáva Ježišovi lásku, a potom Ježiša v poslednú noc „opustí“ a zaspí, hoci by veľmi chcel bdieť a byť s ním, no telo ho zradí, hoci duša by veľmi chcela bdieť, a napokon ho „opustí“ trikrát a zaprie. Milý Peter, horkokrvný rybár, skala, nebeský kľúčiar, Ježišom napriek pokleskom ľúbený a odmenený. Peter má medzi apoštolmi prvenstvo. Aj anjel, ktorý sa pri vzkriesení zjaví ženám v Ježišovom hrobe hovorí: „Choďte a povedzte ostatným, najmä Petrovi to povedzte“.

Čítania o Petrovi sú jedny z najkrajších. Možno práve Peter tak často vedľa Ježiša putuje aj rozprávkami, a nielen našimi slovenskými.

Petra k Ježišovi priviedol brat Ondrej. Mal testinú, ktorú Ježiš uzdravil, a z toho vieme, že bol ženatý, hoci jeho žena sa viac nespomína. Peter zanechá prácu, ženu a nasleduje Krista. Nekráča v ústrety nejakým radovánkam, naopak, mohol sedieť doma, v teple, za pecou, nemať starosti… Peter v skutočnosti je skala, aj s tými pokleskami, ktoré sú nám všetkým také blízke. Možno zavše bližšie ako schopnosť obstáť v každej skúške. V skutočnosti bol odvážny vo všetkom čo urobil, aj otázky, ktoré kladie Ježišovi sú odvážne aj vážne, aj to, ako chlapčensky až naivne mu vyznáva lásku s tým, že on by ho nikdy nezradil, hoci Ježiš vopred vie, že to onedlho urobí.

A napokon mu Ježiš jeho „zradu“ odpúšťa. Trikrát ho zaprel a trikrát sa ho pýta, či ho má rád. Ježiš vie, že ho má rád, toľkokrát ho o tom presvedčil, aj teraz sa vrhá do vody, a kým ostatní plávajú na lodi, on pláva ku brehu, neskrýva svoju radosť zo stretnutia, chce byť čím skôr s ním. Ježiš mu dáva možnosť trikrát mu povedať, zopakovať, že ho má rád a trikrát mu odpúšťa zradu s tým, že s ním počíta ako s pastierom božieho stáda, potvrdzuje, čo mu sľúbil, že on, Šimon je Kéfas, Peter, a je nielen Petrom z mäsa a kostí, ale v skutočnosti aj pevnou skalou, na ktorej sa dá stavať boží chrám, že navždy zostane rybárom, a hoci bude loviť v mútnych vodách nástrah tohto sveta, vždy je šanca, že jeho siete budú plné, dokonca aj vtedy, keď sa rybačka zdá márna, a život je nevyspytateľný, rovnako ako človek, čo trikrát zaprie blízkeho kým kohút dvakrát nezakikiríka, napriek tomu, že o svojej láske k nemu nepochybuje.

Všetci sme krehkí aj silní ako Peter, „kdo nikoliv, ten také“, a na tom sa v skutočnosti dá stavať, čo poviete?

Čo máme vedieť o produktivite, nadprirodzenosti a o starnutí

Mária Bruneau

Učeníci tu pôsobia riadne neproduktívne. Boli početní, a napriek tomu nechytili ani krevetu. Ani desiatu pre istotu si nepriniesli a zázrak sa stal, až keď toho už mal každý plné zuby. Prečo v tomto poradí?
Spomeňme si, akými sa stávame v situácii, keď zrazu nič nie je v našej moci. Ako neproduktívne sa cítime, a pritom všetko lipnutie na riešení túto bezmocnú okolnosť len predlžuje. Ide nás poraziť. A ak sa nakoniec riešenia pustíme, vtedy sa aj stávame niekým porazeným. Niekým absolútne novým a pokorným.
Produktivita je ideálna vo švungu s kontextom. Keď dovolíme, aby sa unikátny lov podaril aj mimo náš harmonogram.

To, že Šimon Peter sa oblieka, aby skočil do mora, je pre mňa verný popis neobyčajnej atmosféry. Aj 153 trepotajúcich sa rýb, čo vlečú nacpané v nevhodne tesnej sieťke. Všetko sa deje bizarne nečakane a navyše to nikto nekomentuje, všetci počúvajú, čo Kristus z čista jasna ordinuje. A presne tak ako tento Ján, by som si dovolila opísať skúsenosť s niekým alebo niečím nadprirodzeným. Vaša celá bytosť vie, čo sa deje a je rýchlejšia ako rozum sám, ktorý nemá kedy si to spočítavať. Nikomu nevzdoruje, aby mohla vnímať na plné obrátky, lebo napodiv všetkému poznaniu, to jediné práve dáva okamžitý zmysel.

A potom „keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš”. Prečo by sa dobrovoľne na toto niekto podujal? Nechceš si obúvať tenisky na behanie do tmavého zablateného rána. Ale keď zostarneš, pochopíš následky krátkodobého chcenia a pravdepodobne sa rozhodneš správne, pretože dlhodobý výsledok má neporovnateľne širší dopad. Keďže ten Šimon Peter aj naozaj išiel, kam bol povolaný a zrovna sa mu nechcelo, dostal kompetenciu pápeža, ktorá po ňom ostala už cez 2 tisícročia. Dá sa to vôbec porovnať s tým, čo by dostal, keby nešiel?
Zvykneme byť podráždení na Boha, v ktorého neveríme, že po nás toto chce. Spokojne oslavovať. Čo? Že k tomu hádže polená pod nohy? Život je ťažký hneď, aj keď sme si ešte nič poriadne nezačali. Lenže žiadny reálny Boh nemôže chcieť nekompatibilné a kus z toho, čo si myslíme, že máme zvládať, nie je žiadna Božia latka, ale našpongiovaná naplavenina z okolia. Sme ňou trochu geneticky posadnutí a ten hnev v sebe živíme pre sklamané očakávania, napríklad aj voči sebe. Tieto sväté texty vedia porobiť jarné upratovanie v tom, koľko čoho skutočne potrebuje človek robiť, aby mohol byť rád.
Vedieť robiť slávne veci, čo nechceme, spokojne a s plným vychutnávaním adrenalínu, je výsadou starnutia. A na starnutí je dobré, že s ním môžeme začať, kedy sa nám zachce. Myslieť pred každou nepríjemnou vecou na jej príjemné dôsledky, nám príjemný rozbeh zaručí.

Jediná cesta slávy pre človeka

František Mikloško /disident a politik/

Ježiš bol ukrižovaný, na tretí deň vstal z mŕtvych a už dvakrát sa zjavil svojim učeníkom. Oni, ani napriek tomu, nemali pocit nejakej novej situácie. Vrátili sa pekne k svojmu remeslu a začali znovu rybárčiť. Tak to už v živote býva. Žiadny smútok netrvá naveky, aj o štúrovcoch sa hovorí, že keď prišlo obdobie jarných prác, zanechali povstanie a vrátili sa každý domov na rodnú postať. Ježiš, hoci to oni ešte netušia, tretíkrát prichádza k nim, práve, keď sa im v Tiberiadskom jazere nepodarilo chytiť žiadne ryby. A tak trochu so židovským humorom sa ich pýta, či nemajú niečo na zjedenie. Potom im prikáže ešte raz hodiť sieť napravo od lode a vytiahli stopäťdesiattri rýb, a sieť sa im pritom nepretrhla. A on, oslávený Pán, ktorý onedlho vystúpi na nebesia, aby odtiaľ raz prišiel súdiť svet, s nimi raňajkuje chlieb i rybu. Potom sa trikrát opýta Petra, či ho miluje a keď mu ten, až smutný tretíkrát vysloví svoju lásku, Ježiš mu tretíkrát odpovie: „Pas moje ovce“, ale navyše dodá: „Veru, veru, hovorím ti, kým si bol mladší, sám si sa opasoval a išiel si, kam sa ti zachcelo; ale keď zostarneš, vystrieš ruky a iný ťa opáše a povedie ťa, kam sa ti nebude chcieť.“ V celej tejto rybársko – idylickej atmosfére Ježiš odrazu vyslovil slová, ktoré tvoria os dejín spásy. V starých časoch verili ľudia na hviezdy, a riadili sa nimi. Ale „pre Izrael neplatili žiadne hviezdy“ – izraelský národ bol vedený Hospodinom. A to isté zaznieva v Ježišových slovách, pre kresťanstvo i pre jednotlivcov.

Generálny tajomník OSN v rokoch 1953 – 1961, švédsky diplomat Dag Hammarskjöld vo svojich denníkoch píše, že pri všetkých úspechoch a sláve, ktorú zažíval, jeho život sa zmenil od chvíle, keď uveril hlasu vo svojom vnútri a začal za ním kráčať. A pokračuje, že odvtedy bol jeho život ako kráčanie v labyrinte nepoznaného, len s jemnou Ariadninou niťou v rukách, ktorá mu ukazovala cestu. Toto je cesta ľudí ducha, cesta mystikov, plná neznámeho a neistôt. V kresťanstve sa tomu hovorí aj cesta, na ktorej človek plní vôľu Božiu. Je to cesta, ktorú keď ľudia objavia, už z nej nechcú zísť, lebo našli sami seba. Cirkevní otcovia hovoria, že ovocím jej pravosti je pokoj a tichá radosť v duši. Je to cesta, na ktorej „ťa iný opáše a povedie ťa, kam sa ti nebude chcieť.“ Je to jediná cesta slávy pre človeka.

To bola v dejinách cesta veľkých umelcov, cesta veľkých reformátorov cirkvi, cesta veľkých pápežov. Dnes je to cesta pápeža Františka. Teraz už možno rozumieme slovám, ktoré často opakuje: „modlite sa za mňa!“ Modlite sa za mňa, aby som na tejto ceste až do konca vydržal! Čítanie Biblie nám otvára osobnú cestu a pozýva nás ňou kráčať. Jánovo evanjelium, hlava 21, verše 1 – 19, sú toho tiež dôkazom.

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Prepočuli sme Božie slovo je seriál komentárov k nedeľným liturgickým čítaniam. Liturgické čítania sú tisíce-ročnou tradíciou vyberania úryvkov z Biblie - na mieru pre aktuálny deň. Ponúkame na ne dva uhly pohľadu, podľa sfér, ktorým sa venujeme. Nejde o žiadnu fundovanú teológiu, ale domácke tlmočenie toho, čo pod týmito dnes zdanlivo nepoužiteľnými textami rozumieme. Alebo úprimnú snahu o ich interpretáciu v súčasnom svete.

Úmysel
Dešifrovať: otváranie Písma (tj. dávneho, len nezainteresovaným neprístupného manuálu), pokus o oprášenie toho, čo v ňom toľkí pred nami videli
Debatovať: nepochopený (ani nechápajúci) nespolupracuje, pričom málokto v našej spoločnosti spolupracuje
Porozumieť: sami sebe a našej vlastnej kresťanskej viere
 
Autori
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku.
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, žije v Malých Karpatoch.
A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.