Denník N

Skutočne dobrovoľná výmena

Aj pri posudzovaní morálky a etiky musíme používať ekonomické myslenie.

Kapitalizmus bol a je subjektom mnohých etických a morálnych analýz. Majetkové rozdiely medzi ľuďmi pri nich často dostanú nálepku „nemorálnych“. Nakoniec, stačí vám sledovať tlač, aby ste v pravidelných intervaloch čítali negatívne zafarbené o tom, ako ten či onen zlomok boháčov vlastní veľkú časť svetového majetku.

Pri takejto analýze však vzniká logický paradox. Ak je dobrovoľná výmena medzi ľuďmi (produkt za produkt, práca za produkt, prípadne sprostredkovane cez peniaze) ľuďmi morálna, ako môže byť suma týchto výmen (teda rozdelenie svetového bohatstva) nemorálna? Obzvlášť negatívne sa pojíma úloha sprostredkovateľa (obchodníka), ktorý je vnímaný ako parazit medzi výrobcom a spotrebiteľom. Pritom aj transakcia so sprostredkovateľom (ak nie je dôsledkom vládou udeleného privilégia) je dobrovoľná.

Existujú dve základné rozuzlenia tohto paradoxu. Jedno z nich je rawlesiánske, a hovorí o tom,  že pletieme dve rôzne kategórie a že morálna hodnota spoločenského stavu nie je výsledkom agregátu morálky individuálnych činov.

Druhé vysvetlenie je, že časť výmeny medzi ľuďmi nie je z rôznych dôvodov v skutočnosti dobrovoľná (napríklad Marxovo triedne vysvetlenie). Na základe tejto úvahy sa navrhujú a implementujú rôzne regulácie, obmedzujúce či priam zakazujúce niektoré druhy dobrovoľnej výmeny medzi ľuďmi.

Americký ekonóm Mike Munger z Duke University však upozorňuje, že tu prichádza k omylu – trhová výmena nemôže zhoršovať ekonomické postavenie človeka, ani keď nie je úplne dobrovoľná.

Úplne dobrovoľná trhová výmena („truly voluntary“, alebo tiež euvoluntary) podľa neho pritom musí spĺňať týchto 5 predpokladov:

1.    Obe strany sú vlastníkmi menených vecí
2.    Majú možnosť právoplatne previesť vlastníctvo
3.    Po výmene nemajú výčitky, teda ich úžitok sa zvýšil (neboli napr. podvedení)
4.    Nie je použité násilné donútenie k výmene
5.    Neuskutočnenie výmeny nespôsobí ťažkú škodu jednej zo strán

Profesor Munger to rozvíja na príklade. Skutočne dobrovoľný je napríklad nákup balenej vody v supermarkete – vyberiete si tú s pre vás ideálnym pomerom cena/výkon, prípadne aj žiadnu. Ak voda nebola infikovaná, bolo splnených všetkých 5 bodov.

Teraz iná situácia. Zablúdili ste na púšti a zomierate od smädu. Zrazu sa zjaví pojazdný predajca vody a ponúkne vám fľašku za 1000 eur. Náhodou ich máte v peňaženke. Body 1-4 sú splnené, ale 5. nie – ak sa obchod neuskutoční, zomriete.

Znamená to však, že vám prípadná výmena uškodí? Nie, zo zachráneného života budete mať väčší úžitok ako z tisíc eur vo vrecku (ak teda nie ste šialený mamonár).

Čo by sa však stalo, keby vláda stanovila strop na cenu balenej vody, napríklad euro za pol litra? Predajca by stratil motiváciu vyrážať do púšte a hľadať tam zblúdených turistov. Cena fľašky vody na púšti by tak nebola 1000 euro, ale nekonečno. Turista by zahynul. Jeho úžitok by bol nižší, ako pri scenári s predajom 1000 eurovej vody.

V reálnom svete nájdeme množstvo podobných príkladov. Ich smutnou výkladnou skriňou je napríklad Venezuela. Ale nájdeme ich aj doma. Typickým príkladom je minimálna mzda.

Spravodlivosť nie je ekonomický, ale morálny a etický termín. Avšak pri hľadaní príčin nespravodlivosti musíme ekonomicky uvažovať, inak skončíme tak, že naše kroky nespravodlivosť ešte zvýšia. (Martin Vlachynský)

Profesor Michael C. Munger bude 5-8.marca hlavným hosťom Seminára rakúskej ekonómie, ktorý v Mojmírovciach pri Nitre organizuje INESS.

 

LOGOXZ

Teraz najčítanejšie