Denník N

Už ťa viac nechcem!

Kráčam parkom. V diaľke si všimnem mladú mamičku s kočíkom ako dohovára malému plačúcemu chlapcovi. Z gestikulácie vidno ako so stupňujúcim sa chlapcovým plačom, z ktorého sa pomaly stáva až srdcervúci nárek, mamička čím ďalej tým viac nervóznie, až zrazu skríkne: „Už ťa viac nechcem! Nech si ťa vezme kto chce!“ Zlostne sa narovná, otočí sa k chlapcovi chrbtom, schmatne kočík a prudko vykročí proti mne. Chlapča ostane stáť na mieste ako prikované. Jeho nárek sa ešte viac vystupňuje. O chvíľu sa s mamičku minieme. Stretnú sa nám pohľady. Tak mladícky zagúľa očami. Usmejem sa na ňu. Siahnem do vrecka. Vytiahnem tri malé cukríky. Skloním sa k plačúcemu chlapcovi. Podávam mu cukríky a vravím: „Tento je pre teba, tento pre tvoju maminku a tento pre tvojho bračeka.“ Prestane plakať. V očiach má úľak. Chvíľku váha. Potom schmatne cukríky a rozbehne sa k mame. Otočím sa k nej. V očiach má taký zvláštny pohľad. Ako by jej to nebolo po vôli.

Znovu kráčam parkom. Z detského ihriska sa ozýva smiech. Mamička krúti svojho synčeka na kolotoči a ten výska od radosti. Zrazu chlapec začne zliezať z točiaceho sa kolotoča. Mamička kolotoč rýchlo zastaví a chlapca pridrží. Chvíľku to vyzerá, ako keby spolu zápasili. Chlapec sa jej vytrhne a rozbehne sa k hojdačke. Rovno proti mne. Keď sa nám stretnú pohľady, zastane. Mamička pozrie mojim smerom. V chlapcových očiach vidno, že si spomenul na cukríky. Znovu sa rozbehne. Keď minie hojdačku a beží ďalej ku mne, mamička rázne skríkne „Maťo!“ Chlapec prudko zastane a obzrie sa. „Poď! Už musíme ísť!“ Chlapec pozrie bezradne na mňa, otočí sa a rozbehne sa za mamou.

Po čase znovu kráčam parkom. Keď míňam hustý krík, okolo ktorého sa stáča chodník, začujem spoza húštiny známy neurotický hlas: „Keď nebudeš poslúchať, zavediem ťa k houmlesákom!“ Vzápätí sa ozve rovnako známy srdcervúci nárek. To nemôže byť náhoda! Keď miniem krík, zbadám, ako sa mamička snaží obliecť bundu vzpierajúcemu sa chlapcovi. Obaja na mňa pozrú. Chlapec prestane plakať. Siahnem do vrecka. Prv než vytiahnem cukríky, mamička zlostne povie: „Dajte nám pokoj! Čo sa do nás staráte!“ „Viete, najhoršie, čo môžete povedať malému dieťaťu je, že ho nechcete, že …“ „Starajte sa o seba, hej?!“ Nedá mi dohovoriť, otočí sa ku mne chrbtom a dosť surovo pchá detskú rúčku do rukáva. Keď sa nám s chlapcom stretnú pohľady, aspoň ho očami pohladím. Vykročím svojim smerom. Chlapec už neplače. Keď sa po chvíli obzriem, vidím, ako obaja aj s kočíkom miznú za kríkom.

Po dlhšej dobe ich opäť vidím ako kráčajú proti mne. Mamička si ma všimne až na poslednú chvíľu. Už sa nedá vyhnúť stretnutiu. Siahnem do vrecka. Vždy v ňom mám pár cukríkov pre malé deti. Chlapec uprene pozerá na mňa, no nepúšťa sa maminej ruky. Pozriem na ňu. „Môžem?“ Kývne hlavou. Vytiahnem tri cukríky, podávam ich chlapcovi a vravím: „Jeden pre teba, jeden pre tvoju maminku a jeden pre bračeka.“ „To je sestvicka.“ „Tak pre sestričku.“ Pozriem na mamičku. Očami jej preletí letmý úsmev.

Teraz najčítanejšie

Ján Pišta

Jednoduchá rada, alebo len trochu iný pohľad na skutočnosť, nás dokážu dostať z ťažkostí a zdanlivo neriešiteľných situácií.