Denník N

Mám taký sen

Udalosti dnešných dní na Slovensku sú poznačené bolesťou a súdením. Časť spomedzi nás, a časť naozaj veľká, sa rozhodla, že musí zobrať obranu dobra a hodnôt do vlastných rúk.

Týmito slovami jedného snílka sa nechali inšpirovať viacerí nielen blogeri. Dnes aj ja mám taký sen. Sen na pokraji utópie, na ktorý mi dáva oprávnenie iba toľkokrát spochybňovaná dôvera v ľudské dobro a, definitívne, v nadosobné dobro, v ktorom každé iné dobro má svoj pôvod.

Udalosti dnešných dní na Slovensku sú poznačené bolesťou a súdením. Časť spomedzi nás, a časť naozaj veľká, sa rozhodla, že musí zobrať obranu dobra a hodnôt do vlastných rúk. Tým spomedzi nás som mal na mysli ľudí, ktorí takým či onakým spôsobom uverili udalosti spred 2000 rokov, prisúdili jej históriu meniacu dôležitost, ktorá sa stala míľnikom aj ich vlastného života. Volajú ich (či nás?) kresťania.

Tento sen sa mi naozaj sníva a asi nemôže inak, pretože v bdelom stave som svedkom, účastním sa udalostí, o ktorých som si donedávna myslel, že nie sú možné. S rozčarovaním hľadím okolo seba a nebyť tohto neodbytného sna, tak by som asi radšej zavrel oči a pozeral sa inam. Vidím, ako si kresťania opäť spolu s Petrom zobrali do rúk meče a násilím zákonov chcú brániť Krista.

Kríž, aký som ho spoznal, mi však ukázal tvár človečenstva vo Vtelenom, o akej som vždy tušil, no nechcelo sa mi uveriť, že by mohla byť až tak krásna a dokonalá. A nie je to tvár s mečom v ruke, nie je to ohnivá, chladnou a oceľovou spravodlivosťou blyštiaca sa tvrdosť predpisov a referend. Trvalo to pár rokov, ale zdá sa, že na kríži vidím iný obraz, ako veľká časť tej skupiny ľudí, ktorá nosí nálepku kresťania. Veľmi dlho som ju videl ako nedosiahnuteľný vzor, ktorý musím nasledovať, napodobňovať a ak sa mi to nepodarí, môj večný osud bude visieť na vlásku.

Dnes Kristovu tvár nevidím ako obraz, ale ako zrkadlo. Zrkadlo, v ktorom sa zrkadlí spolu so mnou celé človečenstvo.

Kresťanstvo malo jedinečnú šancu porozumieť krížu, ktorý zbúral hranice, zbúral požiadavky, vymazal odsúdenie a zrušil rituály. Obraz Vteleného mi je obrazom nenásilia, ktoré zlo premieňa láskou, ľudskú samotu identifikáciou sa s ňou, ľudský hriech prijíma za svoj a vymazáva ho spomedzi vzťahu medzi človekom a Otcom. Vteleného identifikujúca sa láska, ktorá prijíma všetko moje, čo je ubolené, pomýlené, odsudzujúce, hnevajúce sa, choré a rozpúšťa to na kríži. Tam mi Vtelený ukázal, že sa nikdy na človeka nehneval, že nikdy človeka nesúdil a nikdy nebude. Jediné súdy, ktorých sme boli a sme svedkami, sú súdy, ktoré vynášame my nad ostatnými ľuďmi.

Kresťanstvo malo, a azda i stále má, jedinečnú šancu podeliť sa o zjavenie nesúdiaceho a prijímajúceho Otca, no zdá sa, že v tom zlyháva. Berie si do rúk palice, ktorými chce mlátiť tých, čo nespĺňajú kresťanské štandardy morálky, dáva po hube tým, ktorí urážajú ich matky, umýva a ploká každého, kto mu pripadá špinavý.

Toto nie je kresťanstvo a Ježiš, ako som ich spoznal. Vtelený sa nestal človekom, aby príkazmi, súdmi, nariadeniami, mocou, násilím v akejkoľvek forme presadzoval svoje kráľovstvo. Nestal sa človekom, aby mu ukázal jeho prehnitosť a svoju nedotknuteľnú dokonalosť, ktorú radi nazývame svätosťou. Vtelenie mi ukázalo, že medzi Ním a mnou, medzi človekom a Stvoriteľom, medzi každým z nás a naším Otcom niet priepasti, ktorú potrebujeme preklenúť svojou morálkou.

Spoznal som Krista, ktorý sa spojil so mnou a s každým z nás v nerozlučiteľnom spojení. Svojou bezpodmienečnou akceptáciou otvára naše oči, aby sme uvideli, v akej nádhernej spoločnosti sa nachádzame. Jeho rany, ktorými ho zahrnulo náboženstvo a náboženskými predstaviteľmi sfanatizovaný dav pred 2000 rokmi, sa mi dnes ale pred očami opäť otvárajú, keď rovnaký náboženský ošiaľ zasiahol Slovensko.

Mám taký sen, že raz aj kresťanstvo uvidí, že nie moc je liekom, ale láska.

Teraz najčítanejšie

Martin Švikruha

Na ceste odhaľovania, že človek je dôležitejší ako inštitúcia. Azda bude nápomocná sklamaným z inštitucionalizovaných foriem kresťanstva a spoločne sa pokúsime hľadať odpoveď na otázku, či neexistuje autentickejšie, nedogmatické, slobodné, organické prežívanie viery.