Denník N

Sila príbehov

Ako potrebujeme rozprávať s dnešnými deťmi v škole? Predsa príbehmi!

images

Dnes sa všade rozpráva o školstve. Ako treba alebo netreba zvyšovať platy, aký je alebo nie je nový minister, koľko času mu dáme na reformu, kým začneme frflať. Všetko toto je zaujímavé, ale ak chceme reálnu zmenu, musíme začať meniť veci, sami, malými krokmi, každý deň.

V školstve existuje nespočetne veľa prístupov, ako deti zaujať. Môžeme im učenie spraviť ako hru. Môžeme situáciu otočiť a dať im vyskúšať rolu učiteľa. Môžeme hodiny rozdeliť na malé kúsky a v nich deťom ponúknuť toľko aktivít, že nebudú mať ani čas vyrušovať. Mojou obľúbenou metódou je využitie príbehov.

Mám možnosť už druhý rok učiť deti na ZŠ. Dnešné deti ale učebnice a učiteľ nezaujímajú. Zaujíma ich telefón, zaujíma ich čo robí práve ich kamarát v druhej triede, čo nového sa stalo v (často krát len digitálnom) svete. Položil som si teda otázku, čo spája všetky tieto aktivity a kedy sú pre nich zaujímavé.

Deti potrebujú príbehy. Ak im poviem že vzdelanie je pre nich dôležité, kašlú na to, nemá to šťavu, nezaujíma ich to. Ak im ale porozpráva svoj príbeh Malala, pakistanské dievča ktoré bojuje proti Talibanu, aby mohli chodiť dievčatá do školy, tak pri tom deti ani nedýchajú. Napriek tomu, že ten príbeh čítam z tak nudnej veci, ako je kniha. Ak sa ich spýtam, čo je napísané v školskom poriadku, nevedia alebo vedia iba nejasne. Ak sa ale opýtam na to, prečo potrebujú dodržiavať pravidlo vzájomného rešpektu, mnohí z nich si spomenú na Malalu alebo niektorý z iných príbehov, ktoré som im rozprával.

Ak chcem, aby moja hodina bola hodnotná a deti si z nej niečo zobrali, musím ju predať, zaobaliť do príbehu. Ale ten príbeh nemôže byť komiksom z minulého storočia v starých učebniciach. Morálne, hodnotové a akademické jadro toho príbehu musí byť zabalené do moderného jazyka. A tento jazyk sa mení, mení sa nielen každý rok, ale každý deň. Keď vybuchne bomba na letisku v Bruseli, decká chcú vedieť prečo. Keď sa na Slovensku dostanú do parlamentu neonacisti, deti majú právo vedieť ako sa k moci dostal Hitler v Nemecku.

Byť učiteľom pre mňa znamená rozprávať príbehy. Nielen deťom, ale každému, kto ich potrebuje počuť. Na začiatku školského roka sme s kolegyňou poslali list rodičom. Boli v ňom kontaktné údaje a prosba o spoluprácu na budovaní lepšej budúcnosti pre ich deti. Predvčerom na rodičovskom združení som si ich obehol a uistil sa, že každý má možnosť ma kontaktovať. Aj toto je príbeh, ktorý hovorí ako pristupujem k poslaniu učiteľa. A rodičia to berú – neváhajú ma osloviť, aj keď nie som triedny, ale iba učiteľ angličtiny.

Posledný príbeh už nerozprávam ja, ale decká, ktoré učím. Rozhodli sa totiž napísať svoj vlastný. Príbeh o tom, ako túžia po peknom prostredí, v ktorom by sa radi učili. Inšpirovaní mnohými ľuďmi, o ktorých počuli sa rozhodli venovať svoj vlastný voľný čas tejto zmene a vymaľovať chodbu a triedu. V piatok poobede a v sobotu. Tento príbeh rozprávajú cez video, ktorým sa snažia na neho získať peniaze.

Ak sa vám príbeh páči, nebojte sa im prispieť, keď vymaľujeme, natočíme ešte druhé video ako skvele to vyzerá teraz. Chýba nám ešte polovica :)

A nakoniec, aby sme my učitelia rozprávali príbehy deťom, musíme nabrať odvahu a prekročiť svoju vlastnú zónu komfortu. Začať prispôsobovať hodiny jazyku detí, ktoré učíme. A dostať rozviazané ruky od štátu. Verím že pán minister začne práve týmto. Možno, že to znovu začne baviť aj tých, ktorí už dávno na vzdelávanie rezignovali.

Teraz najčítanejšie

Michal Božík

Som psychológ, ktorý sa venuje výskumu videohier a ich využitia vo svete vzdelávania. O videohrách som natočil dokument Cesta Hrdinu. Pomáhal som zakladať a dva roky som viedol portál Vĺčatá.sk. Okrem toho som pôsobil ako herný dizajnér a producent vo firme Pixel Federation. Predtým som pôsobil ako učiteľ v programe Teach for Slovakia. Verím, že aj ja môžem svojou prácou prispieť k tomu, aby bola naša krajina lepším miestom pre život. Kandidujem za stranu ZA ĽUDÍ s číslom 148.