Denník N

Telenovela a la Lexa pokračuje

Ivan Lexa na súde v roku 2002. Foto Tasr
Ivan Lexa na súde v roku 2002. Foto Tasr

Zamyslenie sa nad tým, či vôbec bol záujem vyšetriť zločiny spáchané štátom a či majú politici právo porušovať Ústavu SR a zároveň sa na Ústavu odvolávať.

Prvého apríla tohto roku informoval hovorca Prezídia Policajného zboru Michal Slivka a hovorkyňa Generálnej prokuratúry (GP) SR Andrea Predajňová, že vyšetrovateľ Policajného zboru vydal 8. februára 2016 uznesenie, ktorým pokračuje v prerušenom trestnom stíhaní v prípade smrti Róberta Remiáša z apríla 1996. Na vydanie tohto rozhodnutia dal písomný pokyn prokurátor Krajskej prokuratúry v Bratislave. V trestnom stíhaní pokračuje, keďže pominuli dôvody jeho prerušenia. Slivka uviedol, že “Národná kriminálna agentúra sa snaží objasniť okrem iných aj trestné činy, v ktorých bolo trestné stíhanie prerušené. Nakoľko sú v trestnej veci vykonané procesné úkony, viac informácií nie je možné poskytnúť”.

 

Poďme ale poporiadku. Čo všetko predchádzalo smrti Róberta Remiáša?

Podľa všetkého má priamu súvislosť s únosom Michala Kováča mladšieho. Jeho chronológia je známa. TASR ju vydala 29.2.2008, takmer presne na výročie Mečiarových amnestií. Chronológia prípadu únosu prezidentovho syna začala mimo Slovenskej republiky a to “11. novembra 1994 – keď Interpol vydal medzinárodný zatykač na Michala Kováča ml. v súvislosti s tzv. kauzou Technopol”. V normálnej spoločnosti by okamžite došlo ku oficiálnemu stanovisku Kancelárie prezidenta SR a jeho syn by v spoločnosti právnika okamžite vycestoval do Mníchova vypovedať. Na Slovensku však z tohoto banálneho podvodu vznikla kauza, ktorá nabrala medzinárodný charakter. Celý problém tkvie v tom, že sa všetko spolitizovalo a politické strany spolu s organizovaným zločinom v tom zohrali svoj leví podiel.

Dnes môžeme tvrdiť, že základom celej kauzy boli osobné animozity expremiéra Vladimíra Mečiara, Ivana Lexu a exprezidenta Michala Kováča. Dôvod bol prozaický, nevymenovanie Ivana Lexu za ministra privatizácie (rozumej ministra rabovačky).

 

V rokoch 1994 až 1998 sa začala budovať štátnosť a oligarchické politické zriadenie. Keďže demokracia bola establishmentu na hony vzdialená, politické posty sa rozdávali nie na základe odbornosti, ale na základe partajnosti. A tak sa neschopní amatéri ujali svojich funkcií bez toho, že by danému rezortu rozumeli. Toto trafikantské rozdelenie moci sa dialo aj v silových rezortoch, a tak vnútro, armádu a tajnú službu ovládli myšlienkovo britkí jedinci. Ich amaterizmus dnes pôsobí úsmevne. No v tej dobe z neho mrazilo. A tak sa v prefajčenej kancelárii šéfa slovenských tajných zrodil nápad ako Michala Kováča ml. dostať v kufri auta do Rakúska a odtiaľ ho “preposlať” do Mníchova. Nápad hodný lacných amerických brakov. No na Vajnorskej to vnímali ináč. Podľa mojich osobných rozhovorov s exzamestnancami SIS bol prípad až do jeho realizácie utajený. No všetci tušili, že sa niečo chystá. Ľudia, ktorí mali únos vykonať, sa vyberali precízne. Top vedenie rozhodlo o únose a tak si celý svet mohol pozrieť akciu slovenskej tajnej služby, ktorá ráno na zákrute dvojprúdovky mláti a unáša svojho vlastného občana. To všetko sa dialo pred zrakmi vyľakaných svedkov.

Ak sa vrátime v spomienkach naspäť, zistíme, že Kováčov dom ešte pred únosom sledoval Mercedes SIS, ktorý mal ešte aj ŠPZ registrovanú na tajnú službu. Od začiatku som nechápal jednej veci, a to, prečo ten amaterizmus? Veď vyšetrovateľ Peter Vačok fakt nemusel vynakladať veľa úsilia, aby zistil, kto za únosom stojí. Stopy po únoscoch ležali na Bratislavských cestách a chodníkoch. Dokonca do 48 hodín sa vedeli aj mená zúčastnených. Prečo? Prečo? Prečo?

Odpoveď je jednoduchá. Vyslovil ju síce po rokoch predseda NR SR Pavol Paška, ale takto je vnímaná slovenská politika vládcami, čo sú pri koryte: ”Vyhraj voľby a môžeš všetko”! Tohto pravidla sa držali aj na Vajnorskej a vôbec sa nezaoberali tým, ako zareaguje Rakúska polícia, čo na to svetová verejná mienka (keďže ich slovenská verejná mienka nezaujímala). Únos bol zorganizovaný amatérmi práve preto, lebo mali pocit, že môžu všetko. Boli odtrhnutí od reálneho života. Nerozumeli vlastným občanom. S plnými vreckami peňazí a neobmedzenou mocou v rukách sa predsa nebudú zaoberať morálkou, zákonom a ústavnosťou. Potrebovali sami sebe dokázať, že zvládnu akúkoľvek prekážku a ukážu kuvičím hlasom, odporcom a opozičníkom, ako vedia uchopiť moc za pačesy a ako naložia so zradcom!

 

O únose Michala Kováča mladšieho, vražde Róberta Remiáša a svedkovi Oskarovi Fegyverešovi sa napísalo už skoro všetko. Tu nie je možné sa pohnúť ďalej. Tak isto sa tvrdí, že vražda bola objednaná z Vajnorskej. Objednávku mal dostať už nebohý Miroslav Sýkora. Ten, ako je všeobecne známe, bol zavraždený v roku 1997. Otázka teda ostáva otvorená: Čo chce vyšetrovateľ spolu s prokurátorom teraz vyšetriť, keď stopy dávnej minulosti sú už dávno zahladené? A prečo, keď boli vydané amnestie, sa nevenovali orgány činné v trestnom konaní stopám iným? Vo všetkých týchto kauzách predsa boli vyšľapané aj iné chodníčky zločinu, ktoré mohli vyšetrovateľov a prokurátora priviesť na horúcu stopu. Prečo sa iné cesty neotvorili, ostáva pre mňa záhadou.

 

Poďme si teda na tieto doposiaľ neprebádané a nevyšľapané cesty ozrejmiť.

 

Čo sa teda udialo v zafajčenej kancelárii na Vajnorskej?

Po “úspešnom samoúnose” a ešte úspešnejšej práci vyšetrovateľa Petra Vačoka nastal na prvom poschodí slovenských tajných prvý stres. Rakúšania Kováča do Mníchova nevydali, Slovensko sa stalo čiernou dierou demokracie. Stopy únoscov viedli ku slovenskej tajnej službe v priebehu prvých 24 hodín. Jeden z únoscov (Oskar F.) sa utajene stretol s prezidentom Kováčom a ochotne vyzvonil všetko, čo videl a zažil. Hlas jeho zvončeka sa niesol nielen po slovenských, ale dokonca aj po svetových chotároch. Zvuk jeho hlasu silnel a silnel. V zafajčenej miestnosti tajných začal vzduch doslova hustnúť. Dovtedy nebojácni a neohrození muži činu zrazu pocítili tlak verejnej mienky a doslova im hrozil kriminál. Za mrežami v chládku je životný komfort predsa len iný ako na slobode. A to si začali uvedomovať. Tento strach sa začal z Ivanovej prefajčanej kancelárie šíriť najskôr chodbami a neskôr celou spoločnosťou, vrátane politických elít a zamestnancov SIS.

 

Po únose sa tajná služba zmenila. “Zrada” (tak hovorili v HZDS výpovedi Oskara F.) bodla celé vedenie priamo do srdca. Preto bolo nutné konať. Lenže ako, keď zamestnanci SIS čítali dennú tlač a strach začal ovládať aj ich. Ako prvé bol vydaný príkaz preveriť všetkých zamenstnancov, od sledovačov až po analytikov, vedenia nevynímajúc. Niekto bol monitorovaný tajne, iný zas ostentatívne autom až domov. Ministri Mečiarovej vlády dostali svojich nových šoférov, hoci s tým napríklad Oľga Keltošová nesúhlasila.

Po tomto kroku sa na vedení SIS rozhodlo, že musí vzniknúť ešte jedna utajená časť tajnej služby, riadená z podzemia politických oligarchov. Lenže na riadenie takejto služby potrebujete finančné zdroje. Úzke vedenie politbyra HZDS sa rozhodlo osloviť Mečiarovi oddaného podnikateľa, ktorý dostal najskôr na starosti média a po preverení aj financovanie tajných operácií. Volali ho Krčmár. Financie tiekli do tohto hotovostného účtu cez privatizáciu. Jeho úlohou bolo vyplatenie peňazí za utajenú zločineckú akciu.

 

Keď bola táto etapa ukončená, vydal sa príkaz na sledovanie novinárov a vytipovať hlavne homosexuálne orientovaných žurnalistov a pokúsiť sa ich touto informáciou primäť ku spolupráci. Vydieranie prebehlo “náhodným” stretnutím, kde neznámy muž povedal konkrétnu informáciu dotknutej osobe a potom sa čakalo na jeho reakciu. Záujmová osoba bola už v tom čase monitorovaná a odpočúvaná. Nič sa nenechalo na náhodu. Potom sa vytvoril tlak cez telefón a spolupráca sa mala časom dostaviť. Na ich veľké prekvapenie informátorov skoro vôbec nezískali.

Vtedy sa prvýkrát rozhodlo ísť cestou praktík eštébé, to znamená, ak sa objaví kriminálny čin a osoba zapojená doňho bude “záujmovou osobou”, materiál sa polícii odoberie, skutok sa zahladí a odloží v sejfe pre každý prípad. Takýmto spôsobom sa vedenie tajných dostalo ku osobám, ktoré sa venovali natáčaniu tvrdého pornografického materiálu, exportovaného výlučne na západ od naších hraníc. Podľa môjho rozhovoru s jednou s takouto osobou, používala tajná služba vydieranie, ale aj vyhrážanie sa smrťou prakticky stále. Takéto konanie bolo aj v tom čase protizákonné a hrozil za to objednávateľom a vykonávateľom dlhoročný chládok. Preto sa vytvorila paralelná (HZDS pozitívna) tajná služba, prepojená s podsvetím a to vykonávalo konkrétne brutálne “výbušné hry” a tým pádom aj hrdelné zločiny. Lenže podsvetie sa rado zaviaže tajnej službe, ak si benefit potom môže vyberať formou výpalného, únosov, vydierania, obchodu s drogami a bielym mäsom a v neposlednom rade aj vrážd. Dôkazom tohto tvrdenie je aj toľko omieľaná Bugárova predvolebná veta o granáte ktorý vybuchol v jeho záhrade.

SIS v tom čase spolupracovala s Dunajskostredským, Horehronským a Bratislavským podsvetím. S najväčšou pravdepodobnosťou to bol štát, kto určoval hierarchiu postavenia bossov mafie a rozohrával medzi nimi mocenské hry. Preto sa teraz preživší mládenci s pásikom na chrbte rozhodli spievať ako Gott na Zlatom slávikovi. Problém samozrejme je dnes v tom, že slovenská polícia nebola schopná v rokoch 1998 až 2002 dokázať priame zapojenie SIS do únosu a vraždy. Ako je možné, že Ivan Lexa opustil územie SR legálnou cestou cez letisko M.R.Štefánika a policajt mu dokonca zasalutoval? O jeho vycestovaní vedeli politici a dokonca aj vedenie tajnej služby. Tá potom do JAR poslala dvoch agentov, ktorí potvrdili miesto, kde sa Ivan Lexa nachádza. Tých ciest, v ktorých boli zanechané stopy bolo viac a možností bolo veľa. Len sa nevyužili a preto som presvedčený, že nebol záujem tieto zločiny vyšetriť.

 

Na záver sa vrátim späť ku smrti Róberta Remiáša.

Polícia a prokuratúra hovorí o smrti, politici, vyšetrovatelia a média hovoria o vražde. (Prepáčte ešte som zabudol na HZDS, to tvrdilo, že to bolo samovznietenie vozidla). Vyšetriť tento ohavný čin sa nepodarilo žiadnej vláde. Údajne nemôžu kvôli amnestiám, vydaných zastupujúcim prezidentom Vladimírom Mečiarom. Zostáva ale nezodpovedaná otázka, na ktorú mi nedokázal odpovedať žiadny právnik. A tou je:

Je možné sa odvolávať na Ústavu Slovenskej republiky, keď podľa Ústavy SR je právo na život garantované základným zákonom tohto štátu a štát, respektíve politici, nemajú právo vám život vziať?

Ak si štátny orgán objedná vraždu alebo únos vlastného občana, porušuje tým Ústavu SR a tým pádom podľa mňa nie je možné odvolávať sa na Ústavu SR! Pretože politik, respektíve inštitúcia, ktorá porušuje Ústavu, nemôže vydávať, respektíve schvaľovať ústavný zákon! Pretože akýkoľvek zákon musí byť v súlade s Ústavou a nesmie porušovať základné ľudské a občianske práva ku ktorým sme sa v medzinárodných zmluvách zaviazali. Smrťou a únosom bola Ústava SR hrubým spôsobom porušená. Preto nechápem, ako môžu Mečiarove amnestie brániť vo vyšetrovaní vraždy, ktorá je zo strany politikov a objednávateľov jasným porušením Ústavy.

Teraz najčítanejšie

Peter Nôta

Podnikateľ, kameraman na volnej nohe, publicista, dokumentarista. Získal som medzinárodnú cenu na Ukrajine za dokument o Spolužití v Krásnej Hôrke. Pracoval som pre ČT, TV NOVA, STV, MARKIZA. Publikoval v Domino Fórum, Vasarnap, HN. Vytvoril som portál sociálnej internetovej televízie Chilli.today Zatiaľ je vo forme Start Up projektu. vysielať chcem začať na jeseň. Momentálne hľadám strategického investora.