Fakty a hodnoty v diskusii o referende

Viac ako obsah argumentov autora v tomto článku zaujíma proces, ktorý pomáha vytvárať formovanie odlišných argumentov. Tento proces neprebieha v hodnotovom a spoločenskom vákuu. Logika argumentov nie je zbavená istého zakotvenia, ktoré sa prenáša aj do výsledku argumentácie, alebo presnejšie, interpretácie.

Použiteľnosť výskumov

Veľmi dobrým príkladom sú štúdie, ktoré mali porovnať vplyv homosexuálnych a heterosexuálnych párov na úroveň celkovej kompetencie ich detí. Vo viacerých článkov alebo komentároch na slovenských portáloch sa objavili výsledky týchto štúdií len s veľmi stručnými informáciami o participantoch a priebehu výskumu. Nakoniec, drvivá väčšina potenciálnych účastníkov referenda zrejme nemá veľký prehľad o metodike sociálnych výskumov, pojmoch ako „metavýskum“ či „longitudálny“ výskum (10, 30, alebo 50 ročné pozorovania?). „Prestrelke“ medzi rôznymi autormi tak nemusí celkom dobre rozumieť.

Oboznámenie so závažnými metodickými nedostatkami vyžaduje určitý čas, na niektoré nás upozornil Peter Topor vo svojom článku. Metodické chyby sa objavili vo výskumoch s výsledkami za aj proti výchove pármi rovnakého pohlavia. Skúsim rozšíriť register nedostatkov: nejednoznačné hypotézy, chýbajúce alebo nevhodné porovnávajúce skupiny, chýbajúce alebo nevhodné štatistické analýzy, nenáhodná vzorka (participanti „regrutovali“ svojich známych ako participantov), minimum dospelých vychovaných pármi rovnakého pohlavia, atď. Je vhodné zosumarizovať si uvedené nedostatky ešte pred kategorickými vyhláseniami – v prípade záujmu som ochotný jednotlivé chyby a výsledky spracovať do samostatného článku.

Čítajúc výsledky jednotlivých výskumov však môžeme dospieť k minimálne jednej vzácnej zhode: najzásadnejším faktorom prínosným pre komplexný rozvoj dieťaťa je stabilita vzťahu partnerov vychovávajúcich deti (štúdie napr. tu alebo tu). Povedané jazykom logiky, v otázke adopcií názorové protistrany pokladajú stabilitu za nutnú podmienku, ktorá by mala rozhodnúť o vhodnosti alebo nevhodnosti daného páru pre výchovu dieťaťa, zatiaľ čo pre „konzervatívnejšiu“ stranu táto podmienka nie je postačujúcou.

Podstatné však je, že podmienku stability bezvýhradne podporili všetky výskumy. Takéto výsledky priamo nespochybňujú primárnosť biologických rodičov v starostlivosti o potomstvo, ale majú vysielať adopčným agentúram dôležitý signál: objektívnym kritériom pre výber náhradných rodičov je zotrvačnosť ich vzťahu. Vzorka stabilných partnerstiev rovnakého pohlavia sa kvalitatívne prekrýva so vzorkou stabilných partnerstiev rôzneho pohlavia. Pri zúžení výsledkov na kritérium stability sa podpora inštitucionalizácie homosexuálnych partnerstiev (s možnosťou adopcie) podobá tradičnej podpore „kultúry manželstva“.

Emocionalita vs. komplementarita

Zdanlivý konsenzus narúša podmienka vyplývajúca z pohlavnej diferencie rodičov. „Liberálnejšia“ názorová strana dôraz na odlišnosť pohlavia vníma ako predsudok, ktorý je výsledkom biologického chápania rodových funkcií v rodine.

Predsudok z princípu nespĺňa empirické kritéria vedeckosti: biologické chápanie je presvedčením, ktoré odvodzuje komplexnú realitu rodičovstva (úlohy materstva, otcovstva) len z axiómu odlišnosti pohlaví. Naopak, „liberáli“ zdôrazňujú emocionálne chápanie rodiny a manželstva, pohlavne nie komplementárne alebo špecifické, ale od otázky pohlavia emancipovateľné.

Nejasné je, nakoľko emocionalita – predovšetkým partnerská láska – garantuje podmienku stability partnerstiev: psychológovia aj biológovia vedia, že emócie nie sú vôľou a vedomím kreované procesy. Precenenie emocionality môže byť v tomto zmysle redukciou a taktiež predsudkom. Súdržnosť partnerstiev je zrejme spätá aj s vyššími morálnymi citmi (napr. zodpovednosťou, spravodlivosťou) a spoločenskými záväzkami, napr. v povedomí o manželskej kultúre.

Ak chceme správne formulovať otázku komparácie párov rovnakého a rozdielneho pohlavia, nemusíme ísť cestou týchto nuáns, ale nebolo by ani korektné pokladať sexuálnu orientáciu za nezávislú premennú. To znamená, že výskumníci nehľadajú príčiny rizikovej výchovy v odlišnej sexuálnej orientácii (alebo rase apod.). Skôr sa pýtajú: sú všetky funkcie rodiny, s výnimkou reprodukčnej, od diferencie pohlaví nezávislé?

Konzervatívna strana tvrdí: pre dieťa je najvhodnejšie prostredie (nielen biologických) rodičov rôzneho pohlavia. Liberálna strana tvrdí: pohlavie je zoči-voči kvalite výchovy indiferentné. Jadro celého sporu sa teda koncentruje do týchto dvoch protikladných tvrdení, z ktorých má vzísť ako pravdivé len jediné. Problém pravdivosti sa dotýka sveta faktov – popisných informácií. Uvedené tvrdenie však intervenuje aj do sveta hodnôt – teda nie do deskripcie toho, čo je pravdivé a nepravdivé, ale posúdenia toho, čo je správne a čo je nesprávne.

Hodnotové súdy a morálne postoje

Rozdiel medzi pravdivosťou a správnosťou z hľadiska modernej filozofie/logiky sa dá objasniť jednoduchým spôsobom. Svet faktov opisujú kognitívne súdy na základe zhody tvrdenia so skutočnosťou, hodnotové súdy klasifikujú skutočnosť ako dobrú alebo zlú, hodnotnú alebo menej hodnotnú, zaujímavú alebo menej zaujímavú. Triviálna pravdivosť výroku nie je totožná s hodnotiacim úsudkom, teda s hodnotou daného výroku pre nás. Logici preto upresňujú, že zo spojenia premís pozostávajúcich z opisných výrokov nie je možné dedukovať úsudok, ktorý by skutočnosť hodnotil. Situácia sa dramaticky zmení – alebo „zvoľní“, ak sa už v samotných premisách budú nachádzať hodnotové (normatívne) súdy.

Ide len o hlúpu intelektuálnu pripomienku? Domnievam sa, že nie celkom – aj v súvislosti s odpoveďou Rada Masaryka na text „O čo ide v sexuálnej výchove“. Konkrétne mienim problém rozličnej interpretácie „rodovej rovnosti“ alebo „rodových rolí“ a odraz tejto interpretácie v diskusii o adopciách detí homosexuálnymi pármi. R. Masaryk píše: „A koncept meniacich sa rodových rolí (v čase či v rôznych kultúrach) nemusí podľa mňa znamenať popretie významu rodiny.“ Sociálna konštrukcia, resp. historicko-kultúrna situovanosť rodových rolí, je do istej miery empiricky verifikovateľnou, aj keď bez nutnej expertnej zhody na jej rozsahu. Ide o otázku zodpovedateľnú popisnými informáciami s nárokmi na pravdivosť. Zlúčenie faktov a hodnôt začína pri zhodnotení významu rodových rolí, napr. z hľadiska ich funkcií v rodine. Od vedca k vedcovi sa bude líšiť normatívna (hodnotiaca) interpretácia prospešnosti alebo dokonca škodlivosti rodových rolí.

Uvedený interpretačný problém sa objavuje v podpore adopcií pármi rovnakého pohlavia, a samozrejme, aj v odmietaní tejto alternatívy voči adopciám pármi odlišného pohlavia. Napr. podľa stanoviska Americkej pediatrickej akadémie tradičný „mužsko-ženský boj o moc v rodine stavia do výhody výchovu homosexuálnymi pármi. Žiadny výskum však nie je schopný falzifikovať takýto postoj sociálnych vedcov k mužsko-ženskému spolužitiu. Ide o hodnotový súd, ktorý vedci v premisách skĺbili s popisnými informáciami. Iné štúdie oceňujú, že dieťa nie je vystavené „rodovým stereotypom“ spojených s „tradičnou“ rodinou a v porovnaní s ňou vyzdvihujú benefity homosexuálnych párov.

Aj na konzervatívnej strane sa nájdu hodnotové výstupy, napr. v podobe sugestívneho neologizmu „homosexuálny životný štýl“ a taktiež ultimátnych prehlásení k zákazu adopcií homosexuálnymi pármi. Keďže výskumník (prípad M. Regnerus) prezentoval aj svoje vierovyznanie, problém sa okamžite spojil s náboženským vplyvom na presvedčenie vedca. Otázka svetonázoru výskumníkov však ostala v úzadí pri hodnotových súdoch o „rodových stereotypoch“ či emotívnych spojeniach „mužsko-ženský boj o moc“.

Skôr tak môžeme hovoriť o určitých, všeobecných obmedzeniach empirických štúdií, ktoré okrem iných atribútov spočívajú aj v hodnotových vstupoch výskumných tímov. Aj napriek proklamácii hodnotovej neutrality je veľmi pravdepodobné, že výskumník si svoju hodnotovú orientáciu ponechá, podľa nej zvolí určitý problém, zoštylizuje hypotézy a zinterpretuje výsledné dáta.

Výskumníci tak môžu rovnakým faktom prisudzovať odlišný morálny význam, čo následne pôsobí na výsledok skúmania resp. argumentácie. Pritom nemusíme pochybovať o ich dobre zásobovanej informovanosti. Niekoľko ponúknutých „liberálnych“ a „konzervatívnych“ štúdii však demonštruje vplyv hodnôt na interpretáciu faktov a istú „nesúmerateľnosť“ hodnôt signifikantnú pre liberálnu demokraciu.

Nesúmerateľnosť“ hodnôt je zároveň hodnotou liberálnej demokracie – čo sa na prvý pohľad javí ako paradox klamára, v sebe skrýva výstižný kontrast verejných diskusií a súkromných metafyzík. Táto charakteristika liberálnej demokracie zároveň neznamená, že k hodnotovým otázkam musím pristupovať, ako by to bola každého osobná vec. Morálne postoje utvárané hodnotovými súdmi nie sú skutočnými postojmi, ak ich nevyjadrím v móde: „Tu stojím a nemôžem inak“. Morálne postoje si aj v podmienkach liberálnej „nesúmerateľnosti hodnôt“ nárokujú všeobecnosť a záväznosť.

Problém vzťahu faktov a hodnôt je veľmi obsiahlym fenoménom nielen z pozície logiky a teoretickej filozofie. Je známe, že hodnoty zásadným spôsobom formujú a ovplyvňujú sociálne fakty. Aj absencia určitých hodnôt v konaní aktérov môže priniesť nie vždy očakávané dôsledky. Nehovorí sa napríklad o jave, ktorý môže hodnota homosexuálnych manželstiev aj nie celkom zámerne spôsobiť – nárast využívania umelého oplodnenia „in vitro“. V pohľade na možné negatívne aspekty oplodnenia „in vitro“ nie je vedecká komunita jednotnou a vyvstáva tu opäť otázka hodnôt, ktorú nedokážu zodpovedať empirické štúdie. Ide však o tému, ktorá by mala byť súčasťou otvorenej diskusie o partnerstvách rovnakého pohlavia.

Rodová problematika a sexuálna výchova

Príkladom, kde reflexia vzťahu faktov a hodnôt nie je na postačujúcej úrovni, je diskusia o rodovej problematike. Diskusia podľa mediálnej mienky prebieha zideologizovane predovšetkým zo strany „konzervatívcov“. Ide však o reakciu na prehnané úsilia niektorých akademikov. Napríklad známy propagátor sexuálnej výchovy, prof. Ivan Lukšík, prezentuje bezvýhradné chápanie rodových rolí ako vnútených spoločnosťou s následnou možnosťou odmietnuť takýto direktívny status. Vychádza z filozofického predpokladu sociálneho konštruktivizmu a tézy „zrkadlového ja“ H. Meada – zjednodušene: ako ťa vnímam ja, tak sa budeš vnímať aj ty. Ak ťa spoločnosť vníma ako ženu s istými charakteristickými črtami, táto percepcia sa prenesie do tvojho obrazu o sebe samej. Túto tézu však akceptujú aj „konzervatívci“, slúži im naopak na potvrdenie výnimočnosti roly matky a otca: obraz tvojej osobnosti je utváraný odlišnou percepciou ženy-matky a muža-otca.

Ak aj súhlasíme s faktom, že výnimočnosť rodičov nie je absolútne viazaná na pohlavie, povedomie o nej reprodukuje aspoň výchova v rodine, vyvažovaná štátnym školstvom. Nutným dôsledkom zakomponovania sociálneho konštruktivizmu do štátneho školstva sú preto neustále kontroverzie. „Konzervatívci“ poukazujú na to, že aktuálnym cieľom „liberálnych snáh je implementácia „gender ideológie“ do sexuálnej, resp. rodovo citlivej výchovy. Iniciatíva odmietnuť (nie zakázať) sexuálnu výchovu je potom celkom pochopiteľnou reakciou na absenciu expertnej diskusie, ktorá by zahrňovala celé názorové spektrum vedcov. „Demagogicky ladené vyhlásenia, pochody, či referendá“ síce k dialógu vždy neprispievajú, ale na jeho absenciu aspoň demonštratívne upozorňujú.

Na druhej strane, ani úspešné referendum v otázke sexuálnej výchovy nemusí byť pre nikoho „strašiakom“: ignorantskí rodičia s nezáujmom o výchovu svojich detí zrejme neprejavia úsilie odmietnuť sexuálnu výchovu poskytovanú školou. Tretia otázka referenda zanedbávané deti o sexuálnu výchovu neukráti, naopak, zvýši možnosť autonómie rodičov zaujímajúcich sa o výchovu svojich detí. Prirodzene, s určitými výnimkami, ktoré budú súčasťou akéhokoľvek systému.

Záverom, dovolím si jeden kritický hodnotový súd: ak dôsledkom referenda nebude zahájenie celospoločenskej diskusie o jeho obsahu a súvislostiach, v dlhšom časovom horizonte zvýšime deficity participácie na verejnom živote, s dôsledkami na vlastné životy.

Autorom je Ján Gonda