Je tu aj viera, zmysel života, za hranicou našich predstáv, za hranicou našich predstáv o Bohu alebo predstáv o tom ako funguje vesmír, predstáv o tom prečo tu je život a iných predstavách o rôznom inom. Musíme žiť s významom a nejakým spôsobom ho dať a mať, dávať ho aj tam kde nie je a nebol v nás do určitej doby, kým sme ho tam nevložili, keď pohľady iných zaniknú – a vytvárame pohľad svoj.

…

Budú staré náboženstvá jedného dňa prekonané? Každá predstava v človeku bola prekonaná sama sebou, tým na čo nestačila. Keď prišla s kompenzáciou, kompromisom alebo iným spôsobom akým sama o sebe prezradila, že je iba predstavou a túžbou toho ktorý ju má a verí v ňu. Ale to platí aj pre toho kto v to neverí, lebo vždy verí v niečo iné. Tak ako človek lusknutím prsta neprekoná gravitáciu, tak neprekoná ani tým kým je zo svojej podstaty, nezbaví sa svojej psychológie, potrieb, aj tie ktoré si neveľmi uvedomujeme, lebo sme ich možno ešte nie príliš dobre ochočili či pomenovali. Veď aj psychológia je pomerné mladá veda, ale vždy sa nám zdá ako keby sme vedeli už tak veľa, že sme na konci.

Každý náš predok by musel byť agnostik ak by poznal storočie, ktoré nasleduje po jeho smrti a predsa nimi sme málokto a ak iba v nejakej rovine kde sa škriepime o pojem Boh. Mali by sme byť agnostici viac, lebo to čo príde nás vždy posunie a prevalcuje, zmení. A súčasne v niečom nezmení vôbec alebo iba veľmi málo.

Kam dopadne kameň ktorí sme niekam hodili? Pristáť iba niekde inde, na inej planéte, nie je to kde naše predstavy končia. Kolonizujeme vesmír v našich predstavách lebo pár storočí dozadu sme tak vnímali náš svet, kde jeden kontinent predstavoval starú planétu a druhý novú. Tak fungujeme, asociujeme, odvodzujeme, nebudem inak. Možno je aj naša planéta iba spermia ako iné, ktoré pre pravdepodobnosť nikde inde nedopadnú, nenájdu svoje nové vajíčko pre život, nakoniec aj to jedno dostali a ako s ním naložili? Tak že ho občas vo fikcii túžia opustiť? Nie je to domov, to je len malé miesto tam niekde, ale je to náš priestor v skutočnosti. Ten nekonečný začína v našich predstavách, tam kolonizujeme a nemáme páru čoho sme schopní, nemáme ani len páru čoho boli schopní ľudia pred tým ako sme sa narodili, aj sto rokov pred nami. Aj preto, že sme limitovaní priestorom a časom, možnosti ktoré nám dáva život, aby sme mali možnosť obsiahnuť, to nekonečno, to málo čo ostatní boli schopní zdieľať v knihách a inej tvorbe.

Náš život zaniká v miliardách iných, s výzvou byť niekto, s nedostatočnosťou, ktorá bojuje so zmyslom a radosťou života. Dovidíme ďalej, stále ešte ďalej a je čoraz väčšia výzva to vstrebať a zmieriť sa. S hriechmi ľudstva, aj keď je to zdanlivo iba o pár ľuďoch, ale niekedy i o tom k čomu vie zvoliť väčšina alebo mnohí. Naša identita je občas nie iba to čo nás definuje, ale aj ochranou pred tým čo nás nedefinuje. Nemusíme niesť všetky hriechy sveta, stačí nejakú vetvu, aj tam sa snažíme hrať sami so sebou kostrbaté hry, nenesieme vinu predkov, ale môžeme ich vinu či chyby zopakovať alebo naopak viny a chyby tých, ktorí našimi predkami neboli (nevnímame sa tak), ale dopustili sa niečoho, čoho sa my ešte len dopustíme.

Každé náboženstvo muselo mať význam, inak by nebolo, neudialo sa, v každom a každej dobe inak. To platí aj pre ideológie. Revolúcie keď nemôžeme čakať, alebo je to príliš náhle. Nielen evolúcia patrí k prírode, aj tá býva revolučná, ale nie tak často ako ľudia. Koľko krát pomôže a koľko krát uškodí? Neprevážili niekedy mínusy plusy? Nebolo to skôr o tom, že sme nechceli vidieť ako nemohli?

Výzva, ktorej každý čelí, ale iba o tom nevie. Čoraz viac je ľahšie sa stratiť, tak ako podľahnúť tendenciám, ktoré nám prisľúbia, že už nikdy nebudeme stratení. Príliš málo alebo príliš veľa pevných bodov, čo je ten správny pomer?
Ľudia vedia nie roky, ale desaťročia šliapať hlúposti ako kapustu. Ak alkohol ničí pečeň a cigarety pľúca, vieme čo ničí našu dušu, náš zdravý rozum, našu logiku? Našu schopnosť lásky, empatie, porozumenia, náš zmysel života, i keď si niekedy myslíme, že sme si to absolútne dokonale postavili – iba to nefunguje.

Úprimnosť, pravda, nie sú to iba emócie ku ktorým sme sa aktuálne doklepali aby sme ich zdieľali, to čomu veríme, lebo chceme?

Akýkoľvek rámec pre život bude vždy tak trochu fikcia. A zdá sa mi, že majú a vždy mali význam, i keď ich tak radi chceme prekonať, pochváliť sa ako hrdina, ktorí porazí nejakú príšeru. Ale mnoho rámcov sa stalo neviditeľne prekonaných, nie nami pre náš úchvatný hrdinský zápas s nimi, ale preto, že sme ich dlho dlho neaktualizovali a ak veľmi nešikovne. Staré náboženstva, ale tie nové. A to nie je o nedôvere k novému, či nezvyknutie si na nové. Nejde iba o myšlienkový prúd, svetonázor. O rámec  v ktorom sme nechali žiť seba, v ktorej definujeme svoju dušu, ak nám je ten pojem sympatický.

Človek môže byť sčítaný a scestovaný, poznať veľa rôznych ľudí. Vie byť ale globálny, čo ho limituje? Nemôže byť každým a všetkým, selektuje. Vždy si časom vyberie a niečo opustí. Vždy je niečo jeho identitou tak ako mnohé iné nie. Žijeme v menšom svete ako si myslíme, ale naša ilúzia je že vo väčšom a tak mnohé veci v tom našom menšom svete vzdávame v prospech tých ilúzii zo sveta väčšieho, a čím väčší je, tým viac je ilúziou. To však neznamená, že nemôžeme všetko radikálne zmeniť a žiť na opačnom konci sveta, ale – v približne rovnako veľkom a malom svete. Dokonca na začiatku v menšom, lebo na každom mieste ho zväčšuje aj čas ktorý v ňom strávime.

Aká bude naša viera, naše „náboženstvo“? Máme výhodu, že život nie je iba príbeh, nie tak ako ho poznáme z filmov a kníh. V živote je príliš veľa rôznych začiatkov a koncov, ktoré spolu nesúvisia, tak ako zvyknú súvisieť v následnosti v príbehu. Nemusíme vidieť zmysel v tom, že práve nemáme určitý, výlučný definovaný zmysel, ale to je možno naša záchrana – to čo si spájame s nedokonalosťou a chaosom. Istoty sú často ilúzie, je to ako obliecť svoje obavy aby im nebola zima, ale pritom zima neprestane existovať. Zima sa vždy vráti a obráni nás pred ňou zodpovednosť, pritom mnoho istôt nečerpáme zo zodpovednosti, ale z vlastnej fikcie a fantázie, sú ako prianie, aby sme si boli istí aj vtedy keď zodpovední vôbec nie sme.

Takže naša viera by nám mohla prinášať skôr zodpovednosť ako istoty. Čo je ňou pre naše hodnoty? A ako sa tie hodnoty v nás zrodili? Prečo sme pomenovali niektoré veci, ktoré nepomenovali iní a nepomenovali niektoré, ktoré iní pomenovali? Čo je dôležité, čo má naozajstný dopad na náš malý veľký svet? Čo máme v rukách aspoň trochu, než vôbec? Koľko našich názorov je úplne zbytočných lebo nimi nepohneme ani list na strome, ale ukazujeme ich ako páv svoje perie?! Chceme dať signál iným, že sa chceme spáriť s tými, ktorí majú podobnú fikciu? :) Samozrejme veľa našej zábavy je fikcia. Ale niektorá zábava vie byť užitočná, iná škodlivá. Nikto iný ti to nemusí povedať, ale Tebe to uškodí ak na to neprídeš – aspoň sám.

Niektorí ľudia hodili kameňom nie mimo Slnečnú sústavu, ale niečo vytvorili. Bude takých ľudí viac alebo menej, budú ich diela lepšie alebo horšie. Ak súdime podľa minulosti, tí čo prídu po nás budú ďalej, ale budú sa vždy topiť v nejakom neduhu, kým ho evolučne-revolučne neprekonajú. Ľudstvu by malo byť dopriate ďalšie „staré náboženstvo“, ktoré však reflektuje nás, človeka a civilizáciu ako sa za ten čas zmenil. Nie je to metafyzično, ale rozvinutá filozofia, ktorú potrebujeme. Nemusia to byť bohovia či Božie deti. Potrebujeme staré náboženstvo pre naše malé veľké svety. Dúfam, že príde v budúcnosti, ale nie ako zjavenie. Nevnímame to, ale žijeme v dobe keď je až príliš veľa vecí zázrak, nepotrebujeme byť presvedčení zázrakmi, ľuďmi, ktorí vedia levitovať. Mnoho ľudí potrebuje pomoc pri hľadaní významu a zmyslu života, nezapadnúť v slepej uličke slepej viery, nezapadnúť v niečom čo nerozvíja ani ich ani ich okolie, čo nerozvíja ani ten ich malý veľký svet, ktorý je ako dielik skladačky z toho veľkého.

A pritom žijeme v dobe individualizmu a jednotlivcov, ktorí sa zdajú ako proroci – niekedy. Mám rád individualizmus, každý je tu nakoniec hlavne sám za seba (a keď sa nájde, nájde aj iných). – Ale to „nové staré náboženstvo“ si musia dať dokopy ľudia, postupne. Možno je chyba, že vždy iba niekto hodí kameň niekam za všetkých. Možno je chyba, že staré náboženstva boli príliš uzavreté aby sa vedeli vekmi dostatočne rýchlo novelizovať, nepodliehali evolúcii, ale revolúciám v podobe reformácii, a ak evolúcii, asi nebola dostatočne rýchla alebo bola pomalá či zastavená.

Chrániť svojim egom svoju identitu, ktorú sme si postavili stojí za to ak funguje, nie ak nie. Pre mňa je rukou k dielu každý kto zdieľal svoj malý veľký svet v jeho najväčšej hĺbke. A že ich je. Naše ego by rado kredit za svoj, prečo nie? Ale je to toľko inšpirácie z rôznych rohov, aj dnes ma Dan Simmons, a zas inokedy je to niekto iný alebo „iba“ hudba. Niekedy aj ja sám, v noci a keď je ticho, keď môže byť človek sám so svojimi myšlienkami, ktovie z kade každú má, kde je jej prazdroj, kde všade je jej vývoj.

Nezdá sa mi že raz budeme žit na iných planétach, ale verím že sa môžeme posunúť vždy ďalej na tejto, sami pre seba, ale nie len preto. Čo bude po živote, akoby sa žilo na Marse môžeme riešiť „potom“, tak ako vo svojich fantáziách. Môžeme nazývať tento náš spoločný svet projekciou či simuláciou, ale ráno vstaneme a záleží a bude záležať ako žijeme navonok aj v sebe v tom malom veľkom svete, aj podľa toho bude vyzerať celý, ten veľký globálny, v ktorom sa mnohí strácajú a najviac tí ktorí o tom ani len nepochybujú.

Sme motýle, ktoré podceňujú svoje krídla. Mávajme nimi!