Koľko sekúnd trvá život človeka, maximálne? Ak by sme žili 120 rokov, žili by sme 1440 mesiacov, cca 525 600 dní, 12 miliónov a 614 400 hodín, prekročili by sme trištvrte miliardu v minútach, čo by bolo viac ako 45 miliárd sekúnd. Maximum, ktoré nedosiahneme, ale výpočetný výkon a databázy to dosiahnu – v záznamoch (zpracovateľné za rozumnú časovú jednotku). Umelá inteligencia nás poráža, lebo vie lepšie spracovať kvantitatívne informácie, čo môže viesť aj ku kvalite, tak ako nemusí. Aby sa mohla učiť, potrebuje „spätnú väzbu“, na základe niečoho musí rozhodovať či jej učenie v danej veci je úspešne alebo neúspešné. Áno na začiatku podľa kritérií človeka, ale pokročilá umelá inteligencia vie aj s tým nejakým spôsobom hýbať, ale tie základne piliere jej nespadli z neba.

Mnohokrát však nezvykneme umelú inteligenciu vnímať ako veľké úložište informácii s pridanou hodnotou, že sa snaží nad tými informáciami byť úspešná a neustále byť úspešnejšia na základe každej ďalej informácie, ktorú dostane.

Kým úspech v šachu a Go je jasne definovaný, čo je a nie je úspechom v iných oblastiach je definovať zložitejšie pre človeka a teda rovnako komplikovanejšie je to potom prenesené hodnotenie úspešnosti aj v samotnej A.I.. Spätnou väzbou môže byť reakcia, početnosť. Niektoré veci sa do A.I. zadefinujú a môžu sa zadefinovať nedokonale alebo zle, ak definícia je na základe interakcie s človekom alebo len výsledok načítania kvanta slovníkov a textu.

Nemali by sme sa báť, že A.I. ožije aj keby vedela človeka v určitom smere simulovať na nerozoznanie. Mali by sme sa báť čo všetko A.I. „pošliape“ na ceste k cieľu, ktorý sme od nej požadovali. A to že to „pošliape“ nebude na základe jej „vedomosti“ ako skôr našej nevedomosti a v prenesenom význame aj jej nevedomosti, keď nikdy súčasťou jej úspechu v naplnení cieľa nebolo definované nepošliapanie niečoho, lebo si to nikto ani neuvedomil (že záhon, ktorý sme si zamilovali pošliapať môže).

Umelá inteligencia nás v určitom zmysle už prevalcovala pred pár rokmi a stále nás valcuje, prevalcovala našu pozornosť na internete a sociálnych sieťach. S cieľom po pozornosti podnietila u mnohých závislosť. Úplná banalita ktorá porazila ľudstvo. Žiaden Terminátor s ktorým by sme bojovali, naopak nechali sme sa ovládnuť iba algoritmami, ktoré prišli na to, čo na každého z nás funguje, aj v miere kedy naše vnímanie sveta je skreslené. O to viac ako o tom vôbec nepochybujeme. Lebo sme neboli pripravení pochybovať extrémne a nie práve o tom čo sa nám nepáči, ale hlavne o tom čo sa nám páči a priťahuje našu pozornosť.

Nikto kto by si chcel dnes založiť sektu môže iba závidieť a nechať si zdať. Ale minimálne podvedome sa už ľudia chytajú na to čo je účinne vo svete informácii, ktorý je riadený možno aj nižšiu úrovňou umelej inteligencie, neviditeľne, nie zámerne aby nás dotlačila k niečomu zlému, to je iba vedľajší efekt toho čo zamestnáva našu pozornosť: dráma, konflikty, kontroverznosť. To čo je nudné, stále menej a menej môže ostať pravdivé, aspoň vo virtuálnom priestore a my ho prenášame do reality, lebo sa o ňom bavíme aj v nejakej miere aj v skutočnosti.

Skutočnosť sa dá prekryť tým čo nosíme v hlave, tým čo chceme nosiť v hlave, tým čo na nás pôsobí. Umelá inteligencia dnes tvorí „sekty“, kde sme súčasťou niektorých, ktoré v niečo veria alebo neveria v rozpore so skutočnosťou. Veď fantázii medze nič nekladie. Hlavne nech sú v tom emócie!

Nie je to ani tak nejaká sofistikovanosť, ktorá nás porazila, ale zlozvyky našej psychiky. Slabosť nechať sa rozvyklať pretlakom informácii, absencia v poznaní, samozrejme aj naše ego, koho by nepotešilo byť ďalej a vedieť viac ako ostatní, aj keby to bola iba ilúzia.

Akéhokoľvek dostihového koňa si vyberieme, vždy vyhrá. Začíname pristupovať k svetu pre dopamínovu odozvu, virtualita nám dáva „cukríky“, v čom je ich zdraviu škodlivosť? Veď virtuálny svet sa nedá úplne odignorovať, nemôžeme sa vrátiť žiť do jaskyne. Bez virtuality by sme prišli o sociálne spojenia s ľuďmi, tie reálnejšie aj tie domnelejšie.

Neboli sme dostatočne skeptickí, podcenili sme túto neviditeľnú hrozbu, vidíme iba tie priamočiarejšie ako keď má umelá inteligencia riadiť samoautomatické zbrane ako drony. Sme si toho vedomí tam kde sú cesty, ktoré dosahuje A.I. k cieľu pre nás zrozumiteľnejšie. Áno tam sme viac opatrní. Ale čierna skrinka cez ktorú prúdia takmer nekonečno informácii, pre tú doslova banálnosť sme podcenili škody, ktoré to môže napáchať. Aj preto, že sa nám tým otvoril svet, svet možností, sto jeden možností poznania a milión a jeden možností pseudopoznania.

Každý z nás bol otestovaní čo všetko ho môže oklamať, niekedy aj nepriamo skrz to čo dokázalo a nedokázalo ohnúť jeho okolie, vzdialenejšie aj bližšie. Každý mal preverené najskrytejšie túžby, za čo by bojoval alebo nie, ako by svet chcel vidieť alebo nie, správnosť a nesprávnosť, z čoho by mal strach aj nie, je jedno či racionálny alebo úplne iracionálny. Otestovala sa naša schopnosť sebareflexie ako aj viniť a súdiť iných, otestovala sa naša schopnosť nenávisti. Keď sme čítali knihy, vedeli sme, že sú to často vymyslené príbehy. Dnes je ponuka pre nás svetonázor postavená na mieru, instatne a jednoducho odovzdáme svoju vieru niekam – veď, ani to nebolelo. (Alebo nám aj algoritmy vytvorili či dotvorili svetonázor ak sme žiaden nemali – hotový)

A.I. nám nezoberie prácu, ale zobrala nám už časť duše, mnohokrát si ani nie sme vedomí. Nie je to nič nové, je to iba amplifikácia zlozvykov ľudstva, ktoré tu boli aj pred tým.

Nie iba pri A.I. aj pri inom mávame obavy, ale možno nie z tých vecí, ktorých by sme sa mali obávať naozaj. Čoraz častejšie plačeme nad nesprávnymi hrobmi. Čoraz častejšie bojujeme proti veterným mlynom. Čoraz častejšie nevieme kde je sever a ešte pridáme na rýchlosti aby nám neušiel, ako by mohol, ak by sme šli správnym smerom.

Mýliť sa je ľudské, ale my akoby sme prestali veriť, že sme ľudia, nadobudli sme presvedčenie, že sa nemôžeme mýliť. Neomylnosť je sila, ktorá nás rozdrtí.

…

Umelá inteligencia posunula našu hlúposť na vyšší level.

Ak zadefinujeme hlúposť ako myslenie a konanie, ktorým súčasne ubližujeme iným a sebe. Či už sme si vedomí alebo nie. Hlúposť nie je ani obeta v prospech niekoho ani banditizmus na úkor niekoho. Umelá inteligencia v nás otvorila nový typ hlúposti zastávať a bojovať za niečo čo nepomôže nikomu, ale mnohým vrátane nás ublíži.

Vtipné je, že v podstate umelá inteligencia ani nevie rozšíriť čo je vlastne hlúpe, vie rozlíšiť len o čo sa najpravdepodobnejšie uchytí naša pozornosť. A tá sa často zachytí na hlúpostiach. Na podvody nereagujeme, ale na čo áno? Veď keby nie my, tak niekto ďalší, nepovažujeme seba za možnú obeť, ale naopak za toho kto svet napraví. Naša virtuálna kompulzívna porucha. Pritom niekedy ignorujeme to na čom naozaj záleží, možno aj preto, že nám to dlho algoritmus neponúkol, nevyskočilo to a my sme už ztratili iniciatívu (naozaj) hľadať sami, nasledujeme, aj keď ovce, to sú vždy iba tí druhí.

Ovce sme všetci, v košiaroch aj umelej inteligencie.

…