Dejepis kotlebobijný
Prečo aj jednotkár z dejepisu môže voliť Kotlebu.
V súčasnej kotlebo-polemike zaznieva argument, že za vzostup bystrického župana môže neznalosť dejín. Martin M. Šimečka napr. píše, že mladým kotlebo-voličom by stačilo desať minút na wikipédii, aby zistili pravdu. Apel na potrebu vzdelania je isto chvályhodný. Ale dovolím si nesúhlasiť s tým, že za to môže (len) dejepis.
Predstavme si hypotetický experiment. Nazvime ho „Kotlebobijný dejepis“. Každý Kotlebov volič by musel:
- absolvovať stretnutie s obeťami holokaustu,
- navštíviť Osvienčim,
- preštudovať Timothyho Snydera.
Myslíte si, že by potom zmenil svoj názor na ĽSNS? Domnievam sa, že v drvivej väčšine prípadov, by vám povedal niečo v zmysle: „Ok, holokaust, fašisti, nacisti, Hitler, SS, … sú zlé/strašné, ale ako to súvisí s Kotlebom?“ Môžete ho presvedčovať, poukazovať na podobnosti, rétoriku, ťahy – darmo. Dobre to vystihol krupinský historik Miroslav Lukáč (z reportáže Denníka N v Krupine) – ľudia si prosto pojem fašizmus (zahrňujúci všetky fenomény ako holokaust atď.) s Kotlebom nespoja.
Neviem, na akej úrovni je vyučovanie o Hitlerovi a spol. na našich školách – avšak bola pred štyrmi rokmi lepšia? A čo s nie-prvovoličmi – ľudmi cez 30 a viac? Aj tí boli zasiahnutí zlým didaktickým systémom?
Predstava spasiteľného dejepisu zo starého Ciceronovho citátu „Historia magistra vitae – História učiteľka života“. Bohužiaľ, tento citát je len zbožným prianím. Nefunguje rovnica: „historická udalosť“ rovná sa „odstrašujúci príklad“ rovná sa „poučenie sa“ rovná sa „neopakovanie rovnakej chyby“. Z dejín je možné sa poučiť. Ale nie prvoplánovo. Dajú sa vysledovať postupy, tendencie, ktoré vedú k nejakej katastrofe. Ale urobiť si z nejakej udalosti strašiaka – to zväčša míňa účinkom. Lebo si to ľudia nespoja. (To však neznamená, že tam spojitosť nie je.) Ak by sme mali byť veľmi pesimisti, tak povieme, že ľudia sa aj tak nikdy nepoučia.
Úlohou všetkých historicky uvedomelých ľudí je upozorňovať na podobnosti. Ale tam by to nemalo skončiť. Mali by sme riešiť príčiny, nie následky. Kotleba je následok niečoho. Áno, možno aj historického analfabetizmu. No nielen. Je to následok zlého humanitného vzdelania? Krízy dôvery? Korupcie? Zlého zdravotníctva? Vybičovanej xenofóbie? Pocitu ohrozenia? Absencia ideálu? …?
Ak nám má dejepis nejako pomôcť vyhnúť sa ešte horším veciam než sa stali v minulosti, mali by sme ho používať nie ako strašiaka, ale ukazovateľa procesov. Paradoxne, z dejepisu za najviac poučil sám Kotleba, keď sa zriekol okatých fašistických prejavov, a sústredil sa na „ozajstné problémy ozajstných ľudí“. Podarilo sa mu získať u ľudí inú predstavu o sebe. Keď už nerobí zo seba druhého Mussoliniho, je oveľa viac prijateľnejší. Intelektuálovi je jasné, že je to len zásterka, bohužiaľ, nevysvetlí to jeho voličom.
Čo je však horšie než neznalosť je ľahostajnosť. Ľuďom je prosto jedno akými prostriedkami, ale chcú dosiahnuť „poriadok“. Ako som už poznamenal v inom svojom blogu – Robert Gellately jasne ukázal, že drvivá časť udaní na Gestapo prichádzala od radových občanov. Gestapo samo o sebe takmer nevyvíjalo vlastnú pátraciu činnosť. I nevoliči Hitlera schvaľovali, že zavádza jasný „poriadok“ a často mu pomáhali v jeho budovaní. Je treba jasne vysledovať, čo k takejto „blbej nálade“ viedlo. Avšak pozor na historické zjednodušenia.
Ak v dejinách nefunguje úplne poučenie, nefunguje ani kauzalita. Hoci je svojím spôsobom počet riešení nejakého problému obmedzený, nič sa neopakuje rovnako, ani každá príčina nemá rovnaký účinok. Treba brať do úvahy nielen materiálne faktory, náhodu, ale i prelietavú ľudskú vôľu. Vždy by sme sa teda mali sústrediť na rozbor konkrétneho problému. Analógie nám môžu byť prospešné, ale nie sú instantným receptom na riešenie.
Kotlebu nezastaví dejepis. Len. Kotlebu zastaví riešenie problémov, ktoré mu dávajú vietor do plachiet. I špičkoví historici totiž boli v Hitlerovom klube…
foto: facebook
Viac o historických analógiach:
