Denník N

Čitateľ z vlaku o 6:27

Jean-Paul Didierlaurent napísal jednu z najlepších kníh roka 2014. Príbeh záchodárky a likvidátora kníh vás vôbec nedojme. Budete ho priam milovať.

Čitateľ z vlaku o 6:27 je jedna z tých zákerných kníh, na ktorú každý potencionálny spisovateľ tak trochu žiarli.
Ja, napríklad, žiarlim príšerne. Keby som sa stále nevyhovárala na rodinu, prácu, čas, pokazený počítač, plesnivé citróny v chladničke, preplnený knižný trh a svoj vek, iste by som stvorila niečo rovnako dobré.
Akýsi neznámy Francúz so zlátaným priezviskom si tu v päťdesiatke bez veľkých rečí (takpovediac mirnix-dirnix) napísal román, ktorý si môžete prečítať až v troch desiatkach krajín. No nie je to nejaké znamenie?
A tak, kým si v duchu škrtám výhovorku vek, rozpoviem vám, prečo si vôbec túto Literatúru s veľkým L obstarať.

Didierlaurentovi hrdinovia sú obyčajní Parížania, ktorí nemajú veľa peňazí, ani veľa priateľov. Dokonca nepracujú v žiadnom vychytenom salóne na šanzelizé či montmártri. Sú skrátka divní.

Taký Ardlo Buret. Rodičia ho potrestali už pri narodení a ja mám pre vás úlohu: tipnite si, aké prešmyčky sa z tohto mena a priezviska dajú vyrobiť. Ak ste hádali Trdlo plus zvyšok písmen, tak ste vedľa. Je to ešte horšie – Bulo Retard. (Viete si predstaviť, čo s takým textom dokáže urobiť len trochu zákernejší spolužiak?)
Tridsaťšesťročný osamelý Ardlo cestuje do práce každý neboží deň mestským vlakom s príchodom o 6:27. Sadne si na príklopné sedadlo a číta cestujúcim knihy. Pekne nahlas a vždy len jednu stranu.
Tú stranu deň predtým zachránil spod „pazúrov“ tzv. Veci.
O nej vám nepoviem nič, pretože spisovateľ ju opísal absolútne dokonale, takže si to radšej užite sami. Mám však pre slovenčinárov návrh. Predkladajte, prosím, našim študentom text o Veci ako príklad dokonale spracovaného slohového útvaru s názvom opis.
A vôbec, Jean-Paul vie písať o ľuďoch, príbehoch a predmetoch tak, že sa vám zastavuje dych a v duchu kričíte: Ešte nekonči! Ešte chcem jednu stránku!

Vrátim sa k nášmu Buretovi. Hoci pracuje s knihami, musí sa po práci zakaždým osprchovať od sračiek (prepáčte za výraz, ale asi som sa priveľmi vžila do toho príbehu). Nie sú to len fyzické splašky, ale aj reči jeho imbecilného šéfa a tiež prisprostastého kolegu, ktorý netúži po ničom inom, len aby mohol Ardla vo veci Veci nahradiť.
Až vtedy, keď sa Ardlo vráti vlakom o 18:48 do svojej garzónky, kde ho v sklenenej guli čaká jeho červená rybička Ruget de Lisle, cíti sa konečne slobodný.

A potom je tu šesťdesiatnik Yvon Grimbert sediaci na vrátnici. On vlastne v tej svojej minibúdke ani nesedí. Niežeby sa do nej nezmestil, ale to viete, pri prednášaní alexandrínov sa nepatrí sedieť na stoličke. Musíte stáť. Že ich vie všetky naspamäť, o tom nepochybujte. Ak ho nejaký netrpezlivý vodič kamiónu naštve tým, že ho vyruší z obedňajšej prestávky požiadavkou otvorenia závory, zahrnie ho spŕškou vlastných veršov. Zvyčajne to funguje.

Ardlo občas zájde na návštevu k bývalému kolegovi Giuseppovi, ktorý pri pracovnom úraze prišiel o obe nohy. Giuseppe napriek tomu našiel zmysel života – hľadá zvyšky svojich nôh, v čom mu práve Ardlo pomáha. Nie, dobre čítate – nebláznim. Príbeh tých dvoch nôh je taký absurdný, že sa vám zaiste zapáči. Mne teda absolútne.
Nepoužívam slovo absolútne pričasto? Že nie? Musím sa polepšiť.

Ak vám v príbehu chýba žena, mám tu jednu. Dvadsaťosemročnú záchodárku Julie z parížskeho obchodného centra. Tá si omylom zabudne vo vlaku s odchodom o 6:27 svoj USB kľúč. Ardlo ho nájde a začíta sa do jej denníka zo záchodového prostredia.
Už som vravela, ako absolútne dokonale opisuje pán Didierlaurent čokoľvek?
To ste ešte nečítali príbehy z verejných záchodov.
Trebárs o tom, ako Julie v prvý jarný deň robieva pravidelnú inventúru kachličiek (mimochodom, číslo 14 718 je naozaj lepšie ako 14 717).
Alebo o múdrostiach, ktoré v skratke definujú základné záchodové životné pravdy lepšie ako Coelho s Murphym v jednom (tetuškizmus č. 3: Na toaletách je pánom vždy ten, kto má v rukách papier).
O zlatej knihe, ktorú po vzore veľkých reštaurácií Julie zriadila na svojich toaletách, aby jej tam návštevníci zanechali odkazy a odporúčania („Váš papier je na môj vkus pritvrdý, ináč by to bolo dokonalé. Marcelle“ alebo „Mala by si študovať, sprostaňa! XXX“).
Či o brucháčovi, ktorý každý deň zneuctí kabínku číslo osem, takže mu Julie pripraví dokonalú pomstu.
Ako to viem? A nielen ja, ale aj desiatka spolucestujúcich plus celý domov dôchodcov?
Ardlo nám to predsa predčítal z toho USB kľúča.

Čitateľ z vlaku o 6:27 má len jedinú vážnu chybu. Je príliš krátky.
Tú nádhernú slovami vydláždenú cestu som s ním absolvovala už dva razy a stále nemám dosť. Je to cesta elegantná, vtipná, a ako sa na Francúza patrí, jemne dekadentná.
Kritici ho prirovnávajú k Storočnému starčekovi, ale ja si myslím iné. Ak ste niekedy čítali inú Francúzku Muriel Barbery a jej knižku Pichľavá elegancia, (resp. S elegancí ježka), tak viete, že toto bude presne takýto zážitok.

PS: Mimochodom, v origináli sa Ardlo Buret volá Guylain Vignolles, a jeho prezývka znie Vilaine Guignol. Ak viete po francúzsky, dajte nám vedieť, či je to dobrý preklad (podľa mňa sa Alexandrovi Halvoníkovi podaril).

Autor knihy Jean-Paul Didierlaurent

Jean-Paul Didierlaurent: Čitateľ z vlaku o 6:27, Ikar 2015 (slov.)
Jean-Paul Didierlaurent: Le liseur du 6h27, Au Diable Vauvert 2014 (orig.)

Staršie články autorky nájdete aj na blogu Sme a na Sieťovke.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie