Profesionálni rodičia? To, čo nájdete v ich pracovných výkazoch, je lož

Je to tak.

Filozofia profesionálnych rodín je postavená na tom, že štát svojim štátnym deťom zabezpečí štart do života v skutočných rodinách. Žiadne divadlo. Žiadne striedajúce sa vychovávateľky. Žiadny bodový systém. Všetko má byť „naozaj“. Vrátane zodpovednosti za zverené deti. Od schválenia zákona 305/2005 Z. z. sa už nikdy nemalo stať, že za zlyhanie jednotlivca, ak ide o to najkrehkejšie, čo existuje – o kvalitu života dieťaťa – bude zodpovedný systém. Začali to byť konkrétni ľudia, ktorí sa rozhodli niesť takú istú ťarchu zodpovednosti za štátne deti, ako každý obyčajný neprofesionálny rodič za tie svoje.

Ale tí ľudia boli a sú len zamestnanci.
A práve v slove zamestnanec je kameň úrazu.

Že nastavenie profesionálneho rodiča, ako zamestnanca v zmysle Zákonníka práce, je zlé, viem roky. Ich práca sa totiž nepodobá na žiadny známy úväzok – veď predmet práce, za ktorý zodpovedajú, teda štátne dieťa, majú pri sebe stále, nie iba 8 hodín. Robotník vyfasuje lopatu, programátor počítač, učiteľ kriedu. Po ôsmych hodinách padla a lopata počítač aj krieda môžu letieť na chvíľu, do druhého dňa, do kúta a zamestnanec ísť von s deťmi, alebo do kina. Profesionálny rodič – zamestnanec – nafasuje štátne dieťa, ale odložiť ho nemôže. Nemá kam.

Vtedy, pred tými deviatimi – desiatimi rokmi, keď som s profesionálnymi rodinami začínala pracovať, som o výklad zákona prosila ľudí z Národného inšpektorátu práce. Mala som na to úplne prízemné dôvody: vedela som, že pracovné zmluvy jednoducho nesedia, bála som sa, že sa niečo stane – dieťaťu či dospelému – a ja postup detského domova neobhájim pred žiadnym súdom, pocit, že som jednou nohou v base, bol permanentný. Ale ani oni, ako kontrolný orgán, nevedeli, ako v zmysle Zákonníka práce legalizovať celoročnú prácu bez pauzy, ktorú nariaďuje iný zákon (305/2005 Z. z.). Aj keby sme dokázali, že profesionálny rodič fyzicky s dieťaťom pracuje len 8 hodín denne (čo je jednoducho nemožné pri deťoch do 6 rokov, ale ani vôbec), narazili sme na nárok na 2 za sebou idúce dni odpočinku v týždni, ktorý Zákonník práce garantuje každému zamestnancovi. Ten sa obabrať nedal. Nakoniec sme vymysleli polovičné riešenie: do výkazov práce sa nebudú písať hodiny, ale len čiarky, akože odrobený deň. To už vôbec nebolo dobré: boli to polopravdy. Také výkazy chránili (pred kontrolami) mňa, ako štatutárku organizácie, ekonómku, mzdárku, koordinátorku, ale určite nie profesionálnych rodičov a už vôbec nie deti. Oproti iným zamestnancom v detskom domove profesionálnym rodičom nesedeli počty gastrolístkov, nesedeli práce navyše, nesedeli príplatky za sviatky, nočné, víkendy, nesedelo nič.

Tak trochu som si aj hovorila, že sú to detské choroby zmeny, že prioritné je (v tom r. 2006 . 2007) dostať čo najviac malých detí z kamenných ústavov do rodín a až postupne – po pionierskych časoch – doplniť legislatívu tak, aby veci sedeli aj formálne.

Vôbec to nebolo správne. Malo to ísť jedno s druhým súbežne. Tak, aby boli chránení veľkí aj malí.

Lebo zákony a normy, ktoré sa týkajú zamestnancov, nevznikli a neexistujú „len tak“. Je to dôležitá súčasť kultúry štátu, prejav úcty k jeho obyvateľom, garancia že s vás nikto, kto vás zamestnáva, neurobí otroka.

(Mimochodom, väčšina detských domovov patrí štátu.)

Keď sa na to obdobie pozerám cez plece, ja som mala iba šťastie, že v našom tíme profesionálnych rodičov boli ľudia, čo mali chuť skôr veci meniť a zlepšovať z pohľadu detí, nie tlačiť ma do kúta paragrafmi, odsekmi a dokazovať mi chyby a neschopnosť. A najmä sme všetci – dospelí aj deti – mali šťastie, že sa nikomu nič nestalo. Ale už prešlo 10 rokov od toho, kedy som podpísala prvú (zlú) zmluvu s profesionálnym rodičom. 10 rokov je veľa na to, aby systém a dôležití ľudia v ňom spravili sebareflexiu, aby doplnili do zákonov to, čo v nich chýba a aby funkčne ochránili (v tejto chvíli) okolo takmer osemsto zamestnancov a dvojnásobok detí.

Lebo presne takú istú zlú pracovnú zmluvu, ako bola tá „moja prvá“ pred 10 rokmi, má ešte stále aj dnes väčšina profesionálnych rodičov na Slovensku.

▫

Naplno som si to, ako je to celé zlé, ako deti ani dospelí nie sú chránení, uvedomila pred pár mesiacmi, keď som dostala na stôl prvý príbeh z druhej strany. Oslovila ma profesionálna rodina, v ktorej sa stal úraz. Bola to náhoda, únava, banalita, všetko dokopy. Zlomená ruka dieťaťa, ktoré pri hre so psom spadlo na zem. Kto má deti, ten vie, že sa to jednoducho môže stať aj pri najlepšej starostlivosti. Našťastie bez trvalých následkov – ale s následným kárnym konaním v detskom domove. S podmienkami, že buď pôjde pes z domu, alebo sa hneď ukončí pracovný pomer. A samozrejme, že sa vymieňalo dieťa (prváčika zo zlomenou rukou hneď aj z pohotovosti odniesli a na druhý deň priniesli jedenásťročného chlapca – autistu – a hneď, bez ohľadu na to, že v rodine bolo ešte jedno dvojmesačné bábätko a profesionálna matka nemala ani šajn o tom, ako s takýmto zložitým dieťaťom narábať. Nuž, deti ako igelitky.). Vedela, že zlyhala. Vedela, že končí. A vedela, že to, že ak neodíde rýchlo, čaká ju šikana. Spôsob, akým sa riešil bežný pracovno – právny prípad, takzvaný úraz na pracovisku, popísala tromi „n“: neslušný, nedôstojný, neľudský. Bola to slušná pani, ktorá neobraňovala seba, vedela, že má problém a bola ochotná niesť následky, jediné čo chcela, bolo odísť slušne, s férovým pracovným posudkom. Keďže tak vedenie neurobilo, išla za právnikom a za mnou.

My sme dali hlavy dokopy a navrhli sme jej, že škoda reči s neslušnými ľuďmi, pozreli sme na jej výkazy a výplatné pásky a začali počítať: suma narastala každým riadkom. Právnik sa na mňa pozeral a nechcel veriť. Krútil hlavou a povedal: „Zožeň ich viac, vysúdime milión.“ Profesionálna matka mala v starostlivosti dve deti, občas tri deti, plné 2 roky bez jedinej pauzy, bez jediného voľného víkendu, s jedinou jednou vypísanou dovolenkou na 15 dní – keď jedno z detí odišlo do pestúnskej starostlivosti. Až neskôr nám pošepkala: „Ale to sme na Oravu brali aj toho nášho malého. To bolo len papierové, že som musela čerpať dovolenku. Vraj podľa zákona, aby boli papiere v poriadku.“

Jednalo sa nám dobre. Riaditeľka možno nemala profi mamu rada, určite nebola slušná, ale zato vedela počítať. Veľmi ľahko sme sa dohodli, keď sme predložili tabuľku a začali žiadať nevyplatené gastrolístky za dni a noci, dovolenky, náhradu mzdy za odpracované sviatky, nočné, víkendy.

Pracovný posudok vystavili na počkanie.
Dovolenku, vrátane tých fixlovaných 15 dní, preplatili.

▫

Po prvej kauze prišli ďalšie. Nepreplatené cestovné za každodenné dochádzanie za ťažko chorým štátnym dieťaťom do nemocnice (detský domov povedal: „… ak to chcete, potom za vlastné.“), pracovný úraz zo zdvíhania ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa, vážne popáleniny z únavy, keď profesionálna mama, ktorá mala v starostlivosti novorodenca a polročné bábo (sic!), v noci, vyčerpaná z nespania, vyliala vriacu vodu namiesto do fľašky na svoju ruku, neposkytnuté gastorlístky, fixlované dovolenky, ktoré nikdy neboli… všetko to, čo keď sa stane zamestnancom, je zúradovať rutina, nároky aj sankcie sú jasné, ale keď sa to stane profesionálnemu rodičovi, zrazu sa vyvalí celá nedokonalosť systému.

▫

Profesionálny rodič je síce zamestnanec podľa Zákonníka práce, ale to, že by si mohol uplatniť všetky práva, je čistá fikcia. Pracovná doba profesionálnych rodičov je nepretržitá, bez prestávok, bez dní odpočinku. Je viac než sporné, ako sa majú riešiť pracovné úrazy v domácnosti – keďže tie domácnosti žiadna hygiena neschválila ako pracoviská. Nie je jasné, čo preplácať v rámci cestovného, napríklad či aj každý cestovný lístok keď doprevádzajú deti do školy a aj lístok späť domov, teda na pracovisko. Pracovný čas profesionálneho rodiča trvá 24 hodín, prakticky nemá nárok na odpočinok. Má síce nárok na dovolenku, ale v skutočnosti je často čerpaná fiktívne, papierovo, dieťa sa nikam nepresúva. Už vôbec sa nerieši nejaká PN-ka či OČR-ka.

▫

To všetko, celá tá nedokonalosť systému, vytvára podhubie pre veľký konflikt.

Chcela som vedieť, ako sa to v súčasnosti vyzerá. Predsa – som už „vonku“ viac než 7 rokov. A tak som vyhodila výzvu, aby mi profesionálni rodičia poslali, ako robia a ako píšu výkazy práce.

„My píšeme na pracovné dni po 6 hodín a na víkendy po 5 hodín. Napríklad ja začínam ráno o siedmej a končím o jednej. Podľa toho o pol druhej už nemá kto deti strážiť ani prebaliť ani nakŕmiť, ani dať spať ani v noci s nimi byť. Takže to robím ja, samozrejme, ako inak do siedmej do rána, kedy sa mi zasa začína pracovná doba.“

„U nás je to 7 x 5.71 hodiny, potom sú deti podľa pracovného výkazu bez dozoru. Samozrejme sviatok, piatok… stále 5,71hodiny.“

Pozerala som sa na tie maily, ktorých mi prišlo cez šesťdesiat a nevedela som sa vynadívať. V detských domovoch po celom Slovensku si profesionálni rodičia vykazujú denne činnosť len pár hodín. Keby to tak robili naozaj, tak tu behajú tisícky neprebalených, nenakŕmených detí.

Keď odhodíme detaily a pôjdeme len po podstate, či vlastne po paragrafoch, tak by podľa ods. 5) § 85 Zákonníka práce týždenný pracovný čas zamestnanca nemal presiahnuť 40 hodín. OK. Budeme sa tváriť, že ak profesionálny rodič za noc 7 x vstane k miminu, aby ho prebalil a nakŕmil, pomasíroval boľavé bruško, je to v súčte hodina. (Aj keď to je jasná nočná práca, za ktorú patrí príplatok.) Tvárme sa, že keď popoludní profesionálny rodič žehlí, tak vlastne relaxuje a nepracuje. Že keď ide s deťmi na výlet cez víkend – je to iba jeho výlet. Tvárme sa aj, že keď dáva do práčky prádlo štátneho dieťaťa a aj to svoje, nie je to práca. Ale podľa ods. 1) § 92 je zamestnávateľ povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal medzi koncom jednej a začiatkom druhej zmeny minimálny odpočinok v trvaní 12 po sebe nasledujúcich hodín. Máme pripustiť, že miminá spinkajú pol dňa? V kuse? No dobre, veď sú to štátne deti, naučia sa. Ale ako obabrať to, že podľa ods. 1) § 93 je zamestnávateľ povinný rozvrhnúť pracovný čas tak, aby zamestnanec mal raz za týždeň dva po sebe nasledujúce dni nepretržitého odpočinku, ktoré musia pripadať na sobotu a nedeľu alebo na nedeľu a pondelok to teda vymyslieť naozaj neviem.

No a keď sa pozrieme na § 99, podľa ktorého je zamestnávateľ povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, tak asi netreba pochybovať o tom, že to bolo myslené „naozaj“ a detské domovy ako zamestnávatelia jednoducho fixľujú.

Točenie paragrafmi, vytváranie fiktívnych výkazov práce, spoľahnutie sa na to, že väčšina profesionálnych rodičov nie je práve právne zdatná, navyše aj pracuje za tak smiešne sumy, že na nejakú právnu pomoc môže vo väčšine prípadov zabudnúť, je nečestná cesta.

Každý podvod – aj ten, robený v dobrom úmysle, nevedomosti, či nemožnosti iného riešenia – sa môže vrátiť ako bumerang.

Som presvedčená, že treba (po viac ako desiatich rokoch od platnosti zákona, ktorý profesionálnych rodičov hodil do hry) veci pomenovať priamo, nie hľadať spôsoby ako paragrafy ohýbať. Profesionálni rodičia by jednoducho nemali byť zamestnancami. Mali by byť poskytovateľmi služieb v tzv. slobodnom povolaní, ktorých budú detské domovy kontrahovať, alebo by mali byť v dávkovom systéme – ako je tomu u pestúnskych rodičov. Jedna aj druhá varianta by boli kontrolovateľné, rovnako drahé, len zákonné. Na to by si ale pár štátnych úradníkov muselo sadnúť, otvoriť Zákonník práce, hľadať prepojenia v ďalších zákonoch a pripraviť novelu.

Lebo tie papiere, výkazy, slovíčka… to všetko je bezcenné, kým veci fungujú. Ale vtedy, keď sa niečo stane, vtedy budú veľmi dôležité.

Je znakom vyspelosti štátu a jeho úradníkov, že ak vie, že niečo „nesedí“ na skupinu ľudí, že ich to „niečo“ poškodzuje, že sa jednoducho niekde stala chyba, tak urobí všetko preto, aby sa stav revidoval a zmenil.

O tom, že profesionálni rodičia by nemali mať zmluvy v zmysle Zákonníka práce, vieme roky. Že je to stav nebezpečný pre nich, pre štátne deti a aj pre tých, ktorí s nimi tie zmluvy podpisujú tiež vieme roky. Som – naozaj som zvedavá, kto a kedy pohne systémom.