Vážený pán Sulík a spol., toto je Kotlebov fašistický program.
Už sa Vám to možno stalo, vybrali si Vás ľudia čo sa vracali z nejakej pitky. Pretože ste bol sám a slabší. Ponížili Vás. Ponížili Vás verejne a Vy ste nemohli nič s tým spraviť. Ako ste sa cítili?
Tento príbeh môže byť o mne aj o Vás. Môže byť o každom z nás. A možno sa Vám to už niekedy aj stalo. Išli ste v piatok domov vo vlaku, sám v kupé. Zrazu ste videli ako sa v uličke prechádzajú ľudia, spočiatku ste tomu nevenovali pozornosť. Pozerali do každého kupé, prešli raz a potom sa zase vracali. Asi hľadajú voľné miesto, pomysleli ste si v duchu a zase ste pozerali von oknom. Potom sa zrazu prudko otvorili dvere. Zamyslený automaticky vyťahujete cestovný lístok a idete ho podať sprievodcovi. Vo dverách však nieje sprievodca. Je tam dvojmetrový holohlavý chlap, ktorý na Vás škaredo pozerá. A za ním druhý. Nepýtajú sa či máte voľné miesto, jeden si sadne rovno oproti Vám a uprene na Vás civí. V tej chvíli Vám to dôjde. Oni nehľadali voľné miesto vo vozni, oni hľadali Vás.
Cestovný lístok sa Vám v rukách roztrasie, snažíte sa to na sebe nedať znať. Ale na prvý pohľad je jasné, že sa bojíte. Je to na Vás vidieť. Srdce Vám bije v krku. Uvažujete čo spravíte, či sa rozbehnete preč alebo ich budete ignorovať. Strach Vás ale zatlačí do sedadla a nezmôžete sa ani na slovo. Ten druhý chlap si nesadol a stále stojí vo dverách, už viete že ak chcete ujsť môžete akurát tak vyskočiť z okna idúceho vlaku.
Pokúšate sa ich ignorovať, dívate sa von oknom a za žiadnu cenu im nechcete dáť zámienku na vyprovokovanie konfliktu, pretože viete, že na to stačí málo. Zrazu periférne vidíte ako ten čo stojí, siaha do vrecka. Nôž, boxer alebo pištoľ blyskne Vám mysľou. Zdá sa Vám, že to trvá strašne dlho a prisaháte pred bohom, že im dáte všetko čo máte, len nech Vás nechajú žiť. A potom to vytiahne, bojíte sa na neho pozrieť až kým na Vás neskríkne: „Tak zrazu sa to dá aj slušne, čo?!“ Ten čo sedí sa hurónsky smeje. A obaja si Vás fotia. Fotia si Vás ako zviera v Zoo. Obaja sa smejú. Zdieľajú to na sociálnej sieti, a mnohí iní ľudia Vám odkazujú čo si o Vás myslia. Nepoznajú Vás, nikdy Vás nevideli ale nenávidia Vás. Lebo môžu.
Neviete čo si máte myslieť, nikto v živote Vás tak neponížil. Chcete kričať, chcete plakať, stále si myslíte, že sa Vám to len sníva a že toto sa predsa nemohlo stať. Ale je to realita. Pýtate sa sám seba – prečo?
Vážený pán Sulík, chcel by som Vás poprosiť aby ste nás ukľudnili, že tie hliadky vo vlakoch čo ponižujú ľudí lebo majú inú farbu pleti, že to nieje fašistický program. Že by ste to hodil do nejakej excelovskej tabulečky a dačo pekné by Vám z toho vyšlo, aby som mohol dnes večer zaspať. Viem, že sa teraz nutne potrebujete venovať pani Merkelovej, ale Slovensko už možno dlhšie nepočká. Vážený pán Matovič, že by ste si teda nabudúce premyslel, keď budete hovoriť, že na vojnovom Slovenskom štáte, tom nacistickom prívesku bolo aj niečo dobré. Lebo nebolo. Lebo dnes už viem ako sa mohli cítiť ľudia, ktorých verejne nenávideli lebo mali inú etnickú príslušnosť. Oni ich totižto, pán Matovič, vraždili slušní ľudia. Vraždili a brali im majetky, ich potomkovia s tými majetkami nakladajú dodnes. Robili to, pán Matovič, lebo mohli. Nebola to síce posratá kompa, boli to desaťtisíce mŕtvych mužov, žien a detí. Priateľov našich predkov. Vážený pán Fico, ja Vám prajem aby ste sa uzdravil, aby ste si svoje srdce doliečil, lebo verím, že nabudúce Vám to zdravé srdce nedovolí aby ste vytváral medzi ľuďmi nenávisť, kvôli svojmu profitu. Tak ako ste to robil polroka predvoľbami. Lebo to nieje ich úspech, ale Vaše zlyhanie. Vy ste sľuboval istoty a ochranu. Takto istota ani bezpečnosť nevyzerajú. Vážený pán Bugár, ak Vám ostalo ešte trošku z toho charakteru, tak by som sa rád spoľahol aspoň na Vás. Vážený pán Procházka, od Vás by som chcel…vlastne nič.
Vážení spoluobčania, priatelia. Naši politici zlyhali, nedokážu nastupujúcej nenávisti čeliť, vyzerá to tak že nás neochránia. Aj keď to sľubovali. Ak to nezvládneme sami a nepostavíme sa tomuto zlu, tak sa história zopakuje. Ak jasne nedáme najavo, kde je hranica. Možno už zajtra si tí dvaja, posilnení svojim úspechom, do vlaku prinesú žlté nálepky a budú ich lepiť všetkým ľuďom inej pleti a potom ich z tých vlakov vyhadzovať. A potom možno aj tým s inou sexuálnou orientáciou, tým čo budú mať dlhé vlasy, tým čo budú mať červené nohavice. A nakoniec každému, kto bude mať iný názor.
Máme to stále vo svojich rukách.
Tento blog oficiálnym blogom autorov iných blogov na tejto stránke. Autor nechcel byť menovaný a my si veľmi vážime, že sme dostali na túto možnosť výnimku. Ďakujeme za pochopenie.