Denník N

Moja referendová cesta

Trasa Praha – Košice – Michalovce. Vzdialenosť asi 730 km. Čas zhruba 10 hodín.

To preto, aby som využil svoje občianske právo vyjadriť svoj názor. Z úcty k slobode a hodnotám, ktoré vyznávam. Z úcty k ľuďom, ktorých som si vždy vážil. To všetko preto, aby som hoci malou troškou prispel k presadeniu svojho pohľadu na svet. Na život. Lebo sa mi zdá správne povedať priamo, čo si myslím.

Trikrát áno

Nebolo to len o odhodlaní. Bolo to aj o presvedčení. A to moje presvedčenie bolo hlasovať trikrát áno. V posledných týždňoch a mesiacoch odzneli tisíce argumentov pre a proti. Aj keď z väčším odstupom, snažil som sa tieto debaty sledovať. Mám na mysli skutočné debaty. Nie odporné urážanie. Nie obnažovanie chabých kýptikov človečenstva, ktoré niektorí jedinci buďto vždy mali, alebo im po niečom hroznom nakoniec v ich vnútri zostali. Neuspokojovali ma však ani tie „skutočné“ debaty. Nech som nechával víťaziť akýkoľvek argument, nezbavovalo ma to akéhosi vnútorného nepokoja. Možno až smútku. Pravda sa rozštiepila na milióny drobných kúskov, popadala na zem a ležala všade naokolo a nebola nikde. Skutočný paradox. S každým novým argumentom som zas a znova prehrával. Ako Achilles s korytnačkou.

Achilles a korytnačka

Staroveký paradox, ktorý mal dokázať nemožnosť pohybu. Achilles, najrýchlejší bežec antického sveta, totiž podľa neho nikdy nedohoní korytnačku, ktorá je kúsok pred ním. V okamihu, keď totiž dobehne na pôvodné miesto korytnačky, ona sa posunie o malý kúsok ďalej. Keď Achilles ubehne tento kúsok, je korytnačka zase o drobný kúsok ďalej. A tak až donekonečna.

Ale čo je dôležitejšie ako porovnávanie nekonečného počtu stále sa skracujúcich úsečiek? Podľa mňa sú dôležitejšie samotné preteky. A teda fakt, že kým sa korytnačka s „nekonečným náskokom“ stále hrabe v piesku, v matematickej pasci uväznený Achilles dávno oslavuje víťazstvo a svoje zaslúžené čestné miesto v histórii.

Ecce homo

To, čo sa dialo na Slovensku pred referendom, bolo pre mňa paradoxom vykazujúcim podobné znaky. Áno, debata, super. Ja mám svoju pravdu a ty zase svoju. Ale tým to nekončilo. V nekonečnej záplave slov a bohužiaľ aj urážok sa strácala podstata. Poznáte ten pocit, keď voda neuhasí smäd? Ja som ho spoznal práve vďaka referendu.

Podstata referenda totiž nespočíva vo formulovaných otázkach. Odpovedať sa vlastne dá úplne na všetko. Keď sa chce. Viem to minimálne od doby, čo som sa dozvedel, že aj „skladník ve šroubárně si může přečíst Vergilia v originále.“ Podstata referenda nespočíva ani v otázke ľudských práv. To sú barličky pre tých, čo prišli o nohy. Je treba nejako vyargumentovať ich potrebu. Aj keď, no uznajme, ľahké to nie je. O tom nech si rozprávajú tí, čo si napchali hlavičky dobre znejúcimi a kvalitne poprepletanými súvetiami tých najrôznejších agend, aby najprv sami seba a potom aj ostatných presviedčali o svojej vlastnej výnimočnosti (poprepletané súvetia asi ako toto). Sú to iba slová. A o slovách všetci vieme, že sa dajú rôzne obracať. Ale vieme aj to, že nikdy neobrátia chlieb s maslom, ktorý „padá na zem vždycky tou blbou stranou“.

Podstata referenda je v človeku samom. Je vo mne. Je v tebe. Je v nás. A to ja, ty, my je v nás zakódované tým najpodivnejším spôsobom. Ten však pre nás naďalej zostáva nepreniknuteľným tajomstvom. Hlbším ako hlbina sama. Pred človekom mám rovnaký rešpekt, ako pred samotným Bohom. Veď sú si koniec koncov podobní. Sú jedno. Kto teda rozhodne, kto musí ísť z kola von? Budem to ja? Alebo ty? Čo tak on? Eniky beniky kliky bé, ábr fábr dominé, elce pelce, do pekelce, en ten ben, hybaj z kola ven.

Odpoveď si nesieme v sebe

Áno, mali by sme sa vyjadrovať k veciam verejného záujmu. Je to ten najsprávnejší prístup. A vlastne jediný obhájiteľný. Ale aj tento prístup má svoje hranice. Boli to práve posledné predreferendové dni strávené doma na Slovensku, ktoré ma presvedčili (a to aj na moje veľké prekvapenie) o tom, že toto je tá hranica.

Postoj k otázkam, ktoré vo svojej špecifickej podobe nastolilo referendum, by mal byť náš vnútorný. Z opatrnosti a bázne voči niečomu, čo ešte nepoznáme. Čo ale poznáme, alebo môžeme a máme poznať, sú ľudské city. Referenda som sa nezúčastnil nie preto, že by som nemal svoj názor, alebo že by som ho nechcel prezradiť. Neurobil som to z úcty voči iným. Z lásky k nim. Veď o čom inom je kresťanstvo? Aká je jeho podstata? Nesvedčí mu omnoho viac skromnosť v tichu ako referendové výslnie? Ježiš Kristus dával nádej posledným z posledných. Bol najvyšším, ale nevyvyšoval sa nad ostatných. Keby som išiel za ním po radu, ako sa mám správať voči iným, čo by som urobil? Stál by som pred ním a z papierika so štátnym znakom čítal tri referendové otázky? Nie, nemusel by som povedať ani slovo. A On by sa ma určite nespýtal: „A kde je štvrtá?“ Nevravím, že opatrnosť by mala byť matkou každého referenda. Myslím si len, že nie každý ústup je prehrou. Rovnako ako nie každá výhra je víťazstvom. Ešte sto takýchto referend a z našich rodín nezostane nič.

Rozhodnutie nezúčastniť sa referenda nutne neznamenalo devalváciu mojich názorov. Môj vnútorný postoj je trikrát áno. Nie je to ani ústup pred tým, čo nepovažujem za správne. Nepotrebujem však referendum k tomu, aby som to žil.

Neláka ma predstava ideového hegemóna oslavujúceho svoje víťazstvo. Nechcem svet nasilu pretvárať a nútiť druhým vnímať tak, ako ho vnímam ja. Aj keď by som si tisíckrát myslel, že sa mýlia. Môžem sa za nich pomodliť. To je prejav lásky. Keď niečo dávaš, a nič za to nečakáš. Tak ma to naučila mama a babka. Keď sa svet chce meniť, nech sa mení. Nebudem mu stáť v ceste. Ja sám sa však nezmením. Práve naopak, vidím v tom výzvu. Presne tú, o ktorej v roku 2000 hovoril Ján Pavol II.: „Nebojte sa stať svätými nového tisícročia.“ On sa ním už stal.

Skutočne relevantná menšina

Nie intímna ľudská sféra je problémom spoločnosti. Môže byť nanajvýš tak problémom jednotlivcov. Omnoho závažnejší celospoločenský problém vidím v úplne inej menšine. V jedinej skutočne relevantnej menšine na Slovensku. Menšine, ktorá škodí. Systematicky a zákerne. Drzo a odporne. Príslušníci tejto menšiny na najvyšších politických postoch v štáte a strane kašlú na nejaké referendum. Doja štát aj vtedy, keď by ho z popisu svojej práce a zastávanej funkcie mali kŕmiť (pozdravujem, pán minister). To nie sú typy, ktoré budú vzlykať nad manželstvom dvoch žien, alebo adopciou dieťaťa dvoma chlapmi. Toto sú skutočne iné svety!

Mali by sme sa už konečne jasne vymedziť voči tejto menšine. Menšine, ktorá už roky programovo a cynicky navyšuje ušlý zisk štátu. Ožobračuje poctivých ľudí a tisíce núti odchádzať do zahraničia. V tom by mala spočívať „kultúrna vojna“. Naplno sa pustiť na celkom iné „fronty“. Do celkom iných „vojen“. A inakosť nech nám rezonuje v mysli len v tom význame, že nežiaducej menšine, o ktorej hovorím, sú všetky hodnoty ukradnuté. Kým nám sú iné „hodnoty“ kradnuté.

In terra infidelia

Keď sa ma v Prahe známi pýtali, kde budem cez referendum, odpovedal som: „Doma“. A tak sa aj stalo. Nehlasoval som trikrát za. Ani proti. Zaprel som sám seba a bol som naozaj doma. Aby sa u nás cítil doma každý.

Veriť niečomu je jedna vec. Ja si svoju vieru podržím, aj keby to malo byť „in terra infidelia“. Teda v zemi, kde už viery dávno niet.

Byť však kvôli tomu necitlivý k iným ľuďom, je druhá vec. A ja si trúfam povedať, že omnoho horšia.

A ak by sa ma niekto spýtal, že čo by na to povedal Boh, nehľadal by som múdre slová vážených mužov z dávnych čias. Ani poučky či autoritatívne texty. Odpovedal by som jedinou vetou. Kedysi ma ňou prekvapil môj zvláštne neveriaci kamarát. „Bůh není malicherný.“

Niekedy je zvláštne krásne stretnúť neveriaceho. Možno viac takéto stretnutia než referendové otázky majú potenciál zmeniť našu zem. A vzájomne si pomôcť.

Teraz najčítanejšie