Denník N

Minúta ticha pre väzňa č.123459

Dnes, 18. apríla si niektorí pripomínajú výročie smrti prezidenta Jozefa Tisa. A tí druhí spomínajú na svojich predkov, ktorí aj vďaka Tisovi časť svojho života strávili v utrpení a v tesnej blízkosti smrti.

Ja osobne si dnes spomínam (viac ako v iné dni) na svojho dedenka a na to, ako som prvý krát nahliadla pred 10 rokmi do jeho denníku z čias, kedy bol politickým väzňom č. 123459.

„Dňa 18. septembra 1944 zatkli ma v Prievidzi a prvú noc väznili v pivnici firmy Carpathia. Nasledujúceho dňa odvliekli do väznice na Obecnom dome, kde ma Gestapo začalo vyšetrovať. Vyšetrovanie trvalo 3 dni a hneď prvý deň si prítomný SS vyskúšal na mne svoje boxerské umenie. Prvou ranou do tváre porazil ma k zemi, kde ma potom spoločne kopali. Takto chceli zo mňa dostať priznanie, že som spolupripravoval partizánske povstanie. Dňa 22. septembra nás i s niekoľkými ďalšími nešťastníkmi naložili o odviezli do Toploľčian, odtiaľ na druhý deň do Nitry. Povestný gardisti pri mučení svojich obetí predstihovali i najbesnejších gestapákov. Svoje obete vyväzovali, bili, pichali a pálili. V noci 2. novembra vybrali asi 120 väzňov a previezli do Brna, kde nás väznili v Kaunitzovej kolaji. Na nádvorí tejto väznice boli ešte krvavé stopy po hromadných popravách českého študentstva. Dňa 7. novembra nás gestapáci ďalej transportovali a 11. novembra vyložili nás v koncentračnom tábore Dachau v Bavorsku pri Mníchove.“

Takto popisuje svoj príchod do tábora hrôzy môj prastarý otec Ján, ktorý mal v tej dobe 53 rokov. Vo svojom denníku opisuje, že už samotný transport bol krutý a pre mnohých znamenal začiatok konca. Aj gardista Gombarčík, ktorého vo svojich zápiskoch spomína bol po oslobodení v Nitre za neľudské zaobchádzanie a prejavy fašizmu verejne popravený.

„V tábore som našiel veľa známych z Prievidze, Handlovej, Hlohovca a okolia. Pri príchode do Dachau vyzliekli nás, ostrihali a pobrali nám všetky civilné veci a cennosti. Vohnali nás do parného kúpeľa a rozparených a polonahých po niekoľko hodín nechali stáť na dvore v snehovej fujavici. Bol to krst , ktorý mal vyskúšať našu odolnosť, mnohí však túto skúšku nevydržali.“

22. novembra sa v Dachau pripravoval pracovný transport, do ktorého bol zaradený aj môj dedenko. Všetci spolupracovali na výstavbe tábora a neskôr boli rozdelení do dvoch skupín: jedna pracovala v továrni (Metallwerke A.G.) na výrobu zbraní a ostatná časť pracovala na ťažkých zemných prácach. Pracovalo sa od šiestej do šiestej s hodinovou prestávkou na obed. „Tento tábor bolo možné nazvať hladomorňou. Strava bola veľmi slabá a nedostačujúca. Na raňajky sme dostali nesladenú čiernu kávu, na obed neomastenú neslanú polievku a na večeru bývala zase káva alebo polievka.“ Od hladu a vysilenia ľudia hromadne umierali. Tábor mal aj nemocnicu, kde boli najpoužívanejším inštrumentom nožnice- strihali všetko, čo bolo zapálené, hnisavé alebo boľavé. Hromadným vyhladovaním a odumieraním vznikli nové úbytky na pracovnej sile a preto boli postupne doplňované z táborov Buchenwald, Schomberg a z iných.

„Keď už som bol temer úplne vyčerpaný a práceneschopný dostal som sa šťastnou náhodou do kancelárie pracovného tábora, kde som sa pri silnej vôli po živote udržal až do evakuácie tábora. Z pôvodnej váhy 81 kg zišiel som na 58 kg.“

Môj dedenko mal naozaj veľké šťastie a hrôzu v Dachau sa mu podarilo prežiť. Počas evakuácie väzňov pred blížiacou sa frontou nepozorovane utiekli, skryli sa v hustom lese a nakoniec zaliezli do ihličia, kde zaspali. Ráno potom blúdili lesom, až kým nepočuli streľbu. „Najmladší z nás vyliezol na strom, aby zistil, čo sa deje. Videl tam horiace nádražie a horiace vlaky horľavín a výbušnín. Po ceste utekala nemecká armáda a za ňou sa hnala armáda francúzskych koloniálnych tankových vojsk. Priplazili sme sa na okraj a čakali kým sa preženie fronta aby sme sa osmelili vyliezť z lesa a ísť na hradskú. Bol to hrozný pohľad. Sanitky nás naložili na autá medzi ranených a hnali do mesta Kempten v blízkosti švajčiarskych hraníc a odovzdali nás do vojenskej nemocnice. Autom nás potom jeden major americkej armády pôvodom z Košíc odviezol do Plzne a odtiaľ sme išli vlakom do Prahy. Pražský rozhlas ihneď hlásil náš príchod, takže až vtedy sa moja rodina dozvedela, že sa živý vraciam domov. Do Prievidze som sa vrátil 28. mája 1945.“

Takto vyzeralo stretnutie môjho prastarého otca s druhou svetovou vojnou. Mal skutočné šťastie, ktoré tisícky obetí nemali. Ja osobne som žiaľ nemala tú možnosť sa s ním stretnúť, no veľmi by ma zaujímalo, čo by povedal na to, že dnes existuje v parlemente niekto, kto chce, aby sme si minútou ticha uctili pamiatku človeka, ktorý sa na tejto hrôze podieľal.

Históriu už nezmeníme, no nech aj príbeh môjho dedenka ostane pre nás mementom. Máme nádej, že existujú ľudia, ktorí sa postavia proti tomu aby sa história opakovala. Tak ako mal nádej môj dedenko, ktorý svoj list odoslaný ešte z Dachau končí slovami: „Do skorého videnia. Pozdravuje a bozkáva Vás všetkých Váš Ján.“

Ja dnes minútu ticha venujem jemu!!!

Teraz najčítanejšie