Ako sa stať pravým Kysučanom

Príchod hromadnou dopravou

Ako sa vraví, prvý dojem je najdôležitejší. Vstupná brána do Kysúc je ideálne zo žilinskej vlakovej stanice. Nájsť vlak smerujúci do Čadce je nesmierne jednoduché. Na stanici sa totiž vždy vyskytujú tri početné skupiny ľudí. Prvá, najmenej početná, cestuje vždy na rýchlik smerom Košice. Druhá sa po nekonečnom a až omamnom sledovaní informačnej tabule v útulnom podchode žilinskej stanice pustí na druhé nástupisko smer Bratislava. No a tretia, obvykle tá najpočetnejšia, sa húfne vrhne po osobáčiku s koženými sedačkami smerom Čadca, prípadne Skalité-Zwardoň. Nasledujte ju, spoznáte ju podľa organizovanosti.

Vo vlaku sa nemusíte obzvlášť snažiť. Ak si chcete nahrať pár bodov, ideálne je nastúpiť do prvého vozňa a pomaličky cez všetky existujúce dvere prejsť až na samotný záver vlaku, do posledného vozňa, kde musíte smutne skonštatovať, že už ste na konci vlaku, zasmiať sa, otočiť sa a zostať stáť na mieste. Nič ťažké. Najdôležitejšie je však vystupovanie a nastupovanie.

Hlavné pravidlo nastupovania na Kysuciach. Za žiadnu cenu nesmiete pustiť vystupujúceho cestujúceho von z vlaku! Len čo sa na nástupisku objavíte viac ako dvaja, je smrteľne nutné nepokúšať sa o vytváranie jednoliateho radu, ale zoskupiť sa do obrannej formácie 1-1-1 (zľava, sprava a zo stredu dverí vlaku, čísla sa zvyšujú počtom nastupujúcich, napr. 2-2-2, 8-8-8 atď.) a zabrániť tak akýmkoľvek pokusom o vystúpenie cestujúceho. Pozor! Je dôležité nastoliť očný kontakt s vystupujúcim a pozorne sledovať, o čo sa pokúsi a ako sa zachová.

Zo strany Kysučanov ide pravdepodobne o odhalenie cudzincov. Po nahodení pohľadu á la „Čenkovej deti“ sa zrejme môže stať, že vám vystupujúci hodí zopár drobných, ale v tom prípade sa odhalil, pretože je jasné, že má peniaze na rozdávanie a tým pádom nie je od nás. Nedajte sa. Základnou zručnosťou správneho Kysučana je schopnosť predrať sa cez húf nastupujúcich ľudí, ktorí v danom momente považujú nutnosť dostať sa do vlaku ako prvý za možnosť získať ocenenie rovnajúce sa americkým Oscarom, Nobelovej cene za literatúru či účastníckeho diplomu z matematického klokana.

Keď ste sa už predrali cez húf spotených tiel (vítame len soľou z potných žliaz, fakt sme chudobní), môžete si pokojne vydýchnuť. Dostali ste sa až sem. Najťažšie máte za sebou.

Prechody pre chodcov

Určite poznáte také biele obdĺžnikové čiary zoradené z jedného kraja cesty na druhý – volajú ich napríklad aj zebry, u nás by sa skôr uchytil názov „zemri“. V iných častiach Slovenska sa tieto úkazy využívajú ako tzv. prechod pre chodcov, pred ktorým autá zastanú, aby mohli ľudia bezpečne prejsť. Na Kysuciach sa však tieto čiary považujú za náprotivok kruhov v obilí a ani náhodou nezastávajú rovnakú funkciu.

Kým v ostatných častiach Slovenska sa vodič rozhodne pred prechodom spomaliť, aby prípadne mohol preukázať občanovi láskavosť a ten mohol bez strachu prejsť, u nás sa tieto pochybné dekadentné praktiky neuchytili. Ba práve naopak. Ak by sme chceli paušalizovať, dalo by sa povedať, že vodiči pred týmito úkazmi zámerne zrýchlia, aby im nedajbože nevošiel do cesty nejaký chodec, ktorého vnútornosti rozpľaštené na kapote auta by museli pred bytovkou čistiť pri nahlas pustenej „muzike“.

Ale bacha! Zároveň sa totiž zrýchlenie považuje za láskavosť, dokonca, ak ste žena mladšieho veku a vodič pred prechodom zrýchli takým spôsobom, že mu tzv. „zaerdžia gumy“, môžete to považovať za prejav náklonnosti, ba je pomerne pravdepodobné, že sa vám samec snaží naznačiť nadchádzajúcu dobu párenia.

Preto prechádzajte cez cestu na akýchkoľvek miestach, len preboha nie na prechodoch. Práve pre to tam sú, aby ste cez ne neprechádzali.

Vtedy na severe

Pokiaľ cestujete do odľahlých dedín, je potrebné mať na pamäti jedno. Kysučania sú známi svojou bezhraničnou láskou k westernom. Hneď sa dozviete prečo. Snáď všetci poznáme klasickú scénu z každého druhého westernu, keď cudzinec vojde cez „lietačky“ najbližšieho salónu a všetci naňho hľadia ako na zjavenie. V kysuckých dedinkách sa rozhodli aplikovať tento scenár na každú jednu prechádzku okolo susedovho plotu.

Prechádzate okolo domu so štukovou výzdobou, miestnych nepoznáte. Zrazu šiestym zmyslom zacítite, ako sa v okne trochu počuchrá záclona, pred ktorou sú takticky rozmiestnené muškáty a zrazu vás niekto častuje pohľadom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Clint Eastwood. Ak sa ocitnete na mieste „špióna“, tu je jedno absolútne základne pravidlo. Ani náhodou nespustte z obete zrak! Nezáleží na tom, ako dlho stojí pred vašimi oknami, musíte jej stále hľadieť do oči a aj pri prípadnom očnom kontakte z jej strany nesmiete ani brvou pohnúť, aby ste nedali najavo, že ste si ju všimli. Elementárna slušnosť.

Nebojte sa pomaly otáčať krkom, ak okoloidúci len prechádza, hlavne sa mu neprestaňte dívať priamo do očí. V ostatných častiach Slovenska ste možno zvyknutý, že priamy očný kontakt medzi cudzincami trvá v priemere 1-2 sekundy, tu však pokojne musíte ustáť aj 20 či 30 sekúnd, záleží od zdatnosti súpera. Nejde však o nič zlomyseľné. Kysučania si takto značkujú teritórium a navyše príchod cudzinca sa bude predebatovávať na susedských seansách „na diaľku“, takže je dôležité si všimnúť každý jeden detail.

Zopár rád na záver

Napokon naozaj len zopár rád, ako ešte lepšie splynúť s občanmi Kysúc.

Ak sa nachádzate v odľahlejších častiach, hovorte nezrozumiteľne a tvárte sa, že si rozumiete.
Pokiaľ začne hrať rozhlas, otvorte okná dokorán, vypočujte si dvojminútovú predohru vo forme posledných hitov Roba Kazíka a dobre počúvajte, pretože sa vás určite niekto spýta, čo hlásili.
Zapamätajte si, pri bežnom rýchlom rozhovore so susedmi je, bola a vždy aj bude zlá doba.
Čím horšie krčma vyzerá, tým ju navštevuje viac ľudí.
Na otázku „Ako sa máš?“, nech sa máš akokoľvek, aj keď žiješ zbesilý život a ani na sekundu sa nezastavíš, musíš odpovedať „Pomaly.“ Pričom keď stretneš známeho aj s deťmi, je po dôkladnom obzretí fafrnka vyslovene nutné poznamenať, že ten čas ale rýchlo letí.
Búrky z Poľska sú najhoršie.
Načo ti je nový Samsung Galaxy, keď nemáš traktor?
Šatky starých mám nie sú burka.

V niektorých častiach sa určite nájde väčšina Slovenska, ale ako sa vraví, v každom z nás je kúsok Kysučana.
*Áno, viem o Mikesovom „Ako sa stať Britom“, ale keďže som to už teraz spomenul, mám právo ho trochu vykrádať.