tank a vojaci KFOR v stále napätej oblasti neďaleko kláštora Visoki Dečani

Najdôležitejšia informácia na úvod: ak plánujete ostať v Albánsku dlhšie ako 90 dní, do 30 dní potrebujete požiadať o povolenie na pobyt. Inak vám (v lepšom prípade) hrozí pokuta. Aktuálny zoznam potrebných dokladov si zistite vopred, lebo môžete mať nepríjemné komplikácie. Samotný úkon sa robí na príslušnom oddelení polície (na vyžiadanie vám zoznam pošle slovenská ambasáda, ale pozor, nemusí platiť!). Uvážte, kde budete oň žiadať, lebo je veľmi pravdepodobné, že tú pobočku navštívite veľakrát. A berte so sebou nejakého miestneho, lebo formulár treba vyplniť v albánčine a zodpovední policajti nevedia po anglicky. Mirësevini në Shqipëri!

Prvých tridsať dní

Moja púť k povoleniu na pobyt sa začala asi týždeň pred odchodom do Albánska a skončila sa týždeň pred odchodom domov. V Albánsku som pritom bol skoro štyri mesiace. Dobrá správa je, že si týmto prechádza asi každý a teda netreba až tak stresovať. I keď je to riadne ťažké a i mne ako skúsenému „balkanistovi“ občas skoro rupli nervy.

Tak sa vráťme na úplný začiatok. Zhruba týždeň pred odchodom mi napadlo, že čo keď mi treba nejaké dlhodobé víza alebo niečo. Napísal som teda mail albánskej ambasáde v Bratislave. Keďže neodpisovali, navštívil som ich aj osobne. Nikto tam nebol. Šiel som zas a zase nikto. Volal som im a iba som spoza zavretých dverí počul zvonenie opusteného telefónu.

Mal som nejaké informácie od nášho ministerstva zahraničných vecí a neskôr aj ambasády, ktorá mi poslala zoznam pobočiek „cudzineckej polície“. Tá inak v Albánsku veľmi neexistuje, sú len pobočky polície, kde sedia policajti za to zodpovední. Tak som sa teda s kamarátkou-Albánkou vydal na pobočku v Tirane po viac informácií, no keď sme dorazili na miesto, zistili sme, že ten „cudzinecký“ policajt tam už nepobýva a je prevelený niekde úplne inde.

Aby sme sa zbytočne netrepali cez pol mesta, kamarátka tam teda zavolala. Tušil som niečo o dvoch limitoch – tridsaťdňovom (zrejme registračná povinnosť) a deväťdesiatdňovom (asi víza alebo niečo také) – a potreboval som si to overiť. Policajt nám do telefónu povedal, že keďže na trvalo budem v Shkodre, mám požiadať až tam, že všetko je v pohode. Takto upokojil moju dušu a takto som premeškal potrebný tridsaťdňový limit na požiadanie o povolenie na pobyt.

Shkodra – miesto môjho trápenia s vybavovaním povolenia na pobyt

My nič, my Albánci

Až v druhý mesiac pobytu som sa dostal do Shkodry. Medzičasom som z Tirany aktívne komunikoval tak s univerzitou ako aj s albánskym ministerstvom školstva, ktoré koordinuje výmeny. Ministerstvo všetku zodpovednosť hádzalo na školu, ktorá zase odpovedala na maily selektívne. Aby bolo jasné, za akýchkoľvek okolností protistrana má povinnosť vás o podmienkach informovať vopred. Ak to bude ignorovať, kontaktujte slovenskú organizáciu, ktorá zabezpečuje pobyt (v mojom prípade SAIA), tá vám poradí čo a ako. Najlepšie je zistiť si kontakt na zodpovednú „nadnárodnú osobu“ a vložiť ju do komunikácie. To som v prvom mesiaci pobytu podcenil a aj preto som mal neskôr také opletačky.

Že aké? Keď som sa prvý krát stretol s dekankou, ktorá bola koordinátorkou projektu (a napriek tomu mala tendenciu vyhovárať sa, že čo všetko nie je v jej právomociach), dala mi bez komentára do ruky albánsky dokument, s ktorým mám ísť na políciu. Boli to podmienky na povolenie na pobyt, ktoré dostala pred mojim príchodom od polície a podľa všetkého si to za ten vyše mesiac nestihla ani zbežne prejsť.

Jeden z jej podriadených ma zobral na políciu a tam mi policajt vyškrtal, čo všetko mi treba (všetko) bez vysvetlenia, čo je čo. To sa dozvedám postupne, ako sa snažím zhromažďovať dokumenty, ktoré mi má vydať škola a zrazu sa mi jeden jej zamestnanec uráči preložiť jeden tajomný dokument, ktorý mi ešte narobí problémy. Ide o výpis z registra trestov a nie hocijaký, ale s apostilom ministerstva zahraničných vecí!

Albánsko je nádherné, ale ak v ňom chcete stráviť dlhší čas, stojí to veľa nervov

Doklady, doklady…

Proces získavania tohto dokladu je riadna opletačka už doma. Nieto to ešte riešiť z Albánska, kde diplomatická pošta chodí raz za mesiac. Takže sa môže stať, že dnes o to požiadate a až o dva mesiace vám to príde. Ten dokument následne musíte dať úradne preložiť do albánčiny a taktiež notársky overiť. A to ste stále ešte nepožiadali o pobyt.

Bol som teda postavený pred situáciu, kedy bolo moje získanie povolenia na pobyt na hrane možného. Samotný výpis nie je problém získať. So splnomocnením vám ho vybaví váš rodinný príslušník na pošte. Problém je v tom, že oficiálne musíte mať dokument potvrdený ministerstvom zahraničných vecí a tam je už riadne krkolomný proces. Od známych som sa ale dozvedel, že ktosi to tiež kdesi potreboval a stačil apostil krajského súdu. Tak som teda šiel do risku, dal som si doma spraviť to, ako aj úradný preklad do angličtiny a nechal som si to poslať do Albánska.

S menším oneskorením sa mi to dostalo do ruky (škola to dostala, ale neráčila sa mi to doručiť), dal som si to preložiť a notársky overiť s tým, že ideme žiadať o povolenie na pobyt. Tu sa vyskytol ďalší zádrheľ. Škola totižto mnohé dokumenty, za ktoré zodpovedala, riešila tým, že napísala papier, že to a to poskytuje ona a koniec. Pravdaže polícii to nestačilo. To, že mi poskytujú ubytovanie, si môžu napísať a podpísať, no také poistenie tak ľahko neošetria.

Napriek tomu, že som to tak so školou ako aj miestnym ministerstvom komunikoval od samého začiatku. Stále sa tvárili, že všetko má čas a potom sa to vybaví. A keď sa to malo vybavovať (mesiac po mojom príchode, keď mi vypršalo moje súkromné poistenie), zrazu prišiel rýdzo slovenský problém: verejné obstarávanie. To sa našťastie zázračne vyriešilo, až keď už bolo o päť minút dvanásť cez absurdnú obkľuku, ktorú som doteraz nepochopil (platil som si ho ja peniazmi, ktoré mi poslali na účet), ale bol som rád, že to mám z krku a môžem konečne žiadať o povolenie na pobyt.

Ešte bolo treba zaplatiť administratívny poplatok. Ten je astronomických 70 eur! Zachoval som ale chladnú hlavu a skontaktoval ambasádu, nech mi pošlú sadzobník a zistil som, že chceli odo mňa dvojnásobok, než som mal platiť (70 eur stojí ročné povolenie, kým 35 polročné), no to nemení nič na fakte, že 35 eur je o viac než 35 eur viac, než by si celé fungovanie polície zaslúžilo. V neposlednom rade, keď som o vyše mesiac dostal (na vlastnú urgenciu) vytúžené povolenie, boli to len na kancelárskom papiere vypísané údaje, s pečiatkou, podpisom a mojou nalepenou fotkou!

budova v Shkodre – fasáda opravená, vnútri ruina (ako miestna štátna správa)

Nič som nepovedal

A teraz späť k tomu jemne bulvárnemu názvu. Keďže som plánoval ostať dlhšie ako 90 dní a nepožiadal som o pobyt do 30 dní od príchodu, bol som v Albánsku de facto nelegálne. Samotný policajt, ktorý to má na starosti, ale poradil pracovníkovi školy ako sa vyhnúť pokute, ktorú by som inak mal platiť. Aj preto všetko vybavujte s miestnymi.

Je to jednoduché: musíte odísť z krajiny, nechať si vraziť pečiatku do pasu a potom deklarovať, že toto je dátum vášho príchodu. Možno to nezaberie na každého (pasy sa na hraniciach skenujú do systému; bez povolenia môžete byť v krajine max. 90 dní v rámci obdobia 180 dní), no po tom, ako som videl, ako funguje miestna polícia, je veľmi pravdepodobné, že vám to prejde, tak ako to prešlo i mne.

No dávajte si pozor aj na ďalšiu vec. Ja som sa takto pokúsil štýlovo utiecť na víkend do Kosova. Útek bol úspešný, no albánski colníci sa mi neráčili dať pečiatku. Tak som si musel urobiť výlet aj na ďalší víkend a keďže som za ten predošlý víkend v Kosove videl skoro všetko hodné videnia, odišiel som do Čiernej Hory, pešo prešiel hranicu a vyslovene som požiadal o pečiatku.

To je prvý zľahčovák, no existujú aj ďalšie dva. Prvý je legálny, druhý už nie tak (a ja osobne by som ho neriskoval, no existuje). Ak idete len na niečo cez 90 dní (čo je väčšina jednosemestrálnych pobytov), stačí vám v zahraničí precestovať tie dni navyše. Pri hraničnom meste ako Shkodra to nie je až taký problém. Ja som cestoval pomerne dosť (3x som bol za hranicami, dokopy cez 12 dní), no ani to by mi nestačilo. Taktiež to ide do peňazí, takže ak vám ide iba o ušetrenie za poplatky, len ťažko na tom zarobíte. Skôr je toho hodný všetok ten čas a nervy s vybavovačkami a fakt, že míňať peniaze na byrokraciu je ako ich pálenie. Radšej ich precestujte.

Druhá vec je jednoducho kašľať na to, využiť deravú hranicu s Kosovom a cez ňu odísť z krajiny. To je opäť vec priorít a financií, keďže to by ste sa museli vracať domov autobusmi/vlakmi a nie pohodlne letecky, kde sú kontroly pasov precízne (alebo letieť do/z Prištiny). Ja som to zistil úplne náhodne, keď ma okolnosti odviali do Bajram Curri, odkiaľ som si zobral autobus do Tirany, no ten išiel cez Kosovo. Keď som videl hranicu, celého ma oblial pot, no autobus na albánskej strane ani len nezastavil (to, že do Kosova mi treba pas a mal som iba občiansky a bolo im to jedno, je už iný príbeh).

Celé je to risk a hop alebo trop. Stále vám na to môžu prísť (rovnako si ale viem predstaviť aj situáciu, že vám na to neprídu ani na letisku v Tirane). A hlavne, keď sa nedajbože do niečoho zapletiete, alebo vás akousi náhodou budú kontrolovať policajti po tých tridsiatich dňoch, môžete mať nemalé problémy. A v neposlednom rade je to nelegálne, takže nič som nepovedal…

Kosovo – miesto môjho prvého úteku