Denník N

Zuzana Wienk: Človek môže robiť niečo zo svojho presvedčenia, no ak mu okolie hádže polená pod nohy, vydrží to málokto

Rozhovor so Zuzanou Wienk o vzniku Aliancie Fair-Play, Bielych vranách, snahe meniť chybné nastavenia v spoločnosti a možnom vstupe do politiky

Zuzana Wienk je občianska aktivistka, riaditeľka občianskeho združenia Aliancia Fair-play. Táto organizácia sa venuje primárne boju s korupciou. Zároveň je iniciátorkou ocenenia Biela vrana, ktorá odmeňuje ľudí za občiansku statočnosť.

V diskusii Pod lampu ste spomenuli, že ste boli novinárkou, no túto profesiu ste opustili, pretože ste chceli meniť veci. Myslíte si, že novinár nedokáže docieliť zmenu?

Novinár určite dokáže meniť veci, otvoriť istú tému, poukázať na nové problémy, dokonca rozhýbať spoločnosť svojím písaním. Táto kritika a reflexia spoločnosti je kľúčová. No na to, aby bol objektívny, potrebuje zostať nestranný a nečinný. To znamená, že sa nemôže stať priamo aktérom deja, musí byť pozorovateľom. Sedieť na dvoch stoličkách sa nedá. Mňa lákala tá druhá stolička, ale stále mám rešpekt a obdiv pre novinársku profesiu, myslím, že je dôležitá a pociťujem voči nej nostalgiu. Niekedy by som sa rada k tejto profesii vrátila, aspoň sporadicky.

Ako vznikol koncept Aliancie Fair-play?

Bola to viac-menej náhoda. Ako novinárka som pomáhala kamarátom v neziskovom sektore, ktorí chceli v roku 2002 naštartovať projekt sledovania politických strán pred voľbami a ich etického správania a financovania. Tento projekt sa nakoniec rozpadol, no mne sa ich myšlienka zdala veľmi zaujímavá. Tak som ich požiadala o podporu a založila som občianske združenie. Spočiatku to vyzeralo naozaj ako občianske združenie, ktoré vzniká okolo jedného silného projektu, ale po prvých voľbách som si uvedomila, že nestačí sledovať politikov len počas niekoľkých mesiacov. Na Slovensku chýbal „strážny pes“ a uvedomovala som si, že je potrebné túto dieru vyplniť. Z toho následne vzišla myšlienka trvalého občianskeho monitoringu.

Koľko vás na začiatku bolo ľudí?

Na začiatku sme na plný úväzok boli dvaja a ostatní kolegovia prišli pomáhať na pol roka. Keď sme sa rozhodli s týmto projektom pokračovať ďalej, fungovali sme štyria. Rokmi sa organizácia rozrástla a momentálne je nás deväť.

Na Slovensku zápasíme s množstvom problémov; nefungujúcim školstvom, zdravotníctvom. Prečo sa venujete primárne korupcii?

Venujeme sa problémom, ktoré považujeme za základné problémy spoločnosti. Ak budeme vedieť v spoločnosti nastaviť pravidlá toho ako bude spravovaná, prejaví sa to aj na čiastkových problémoch. Všetci sa zhodneme na tom, že štát by mal byť otvorený a rozhodnutia by sa mali robiť na základe faktov a verejného záujmu, nie zákulisných vplyvov. Rozhodnutie venovať sa týmto problémom nebolo úplne vedomé. Ako novinárku ma automaticky zaujala táto téma, nebol to výsledok kalkulácie alebo hlbokého uvažovania. Prirodzene ma to neskôr priviedlo k mimovládnemu sektoru.

Ako vznikla idea Bielej vrany?

Táto idea vznikla na ceste po Slovensku, kde som stretávala množstvo ľudí, ktorí robia niečo prospešné, no vo svojich komunitách sa cítia osamelí. Zistila som, že keď šliapete na citlivé veci v regióne, kde je vysoká nezamestnanosť, ľudia nie sú vďační, ale paradoxne vás považujú za čiernu ovcu. Mne vtedy napadlo: ak títo ľudia robia pre Slovensko niečo prospešné a nezískavajú podporu vo svojich regiónoch, je potrebné vyniesť ich z týchto regiónov a patrične sa im poďakovať na celoslovenskej úrovni. Človek môže robiť niečo zo svojho presvedčenia, no ak mu okolie hádže polená pod nohy, vydrží to málokto. Ľudia následne prejdú do frustrácie, majú pokazené zdravie. Ak chceme aby na Slovensku fungovala demokracia, tieto príbehy musia byť príbehmi, v ktorých ľudia zažijú vďaku a úspech, pretože ak to tak nebude, bude sa šíriť len strach.

Čo by ste povedali, že je vaším primárnym cieľom?

Nemám pocit, že mám konkrétny cieľ, ktorý nasledujem. Úplne by mi stačilo keby sa nám podarilo rozširovať komunitu ľudí, ktorí majú vieru a nádej v to, že táto spoločnosť môže fungovať na férových pravidlách. Ak na nich fungujeme, spoločnosti sú zdravšie a úspešnejšie. Zároveň si človek si uvedomuje, že toto je misia na stovky rokov. Čiže nemám rukolapný cieľ, ktorý chcem dosiahnuť, ide skôr prispievanie k niečomu, čomu verím.

Myslíte si, že sa vám darí niečo meniť?

Strieda sa to. Zažívame pocity občasného úspechu i dezilúzie, no každý, kto robí v tejto oblasti sa musí oslobodiť od očakávania rýchlych úspechov a uvedomiť si, že vážne veci v spoločnosti sa menia pomaly a zmeny trvajú desiatky až stovky rokov. Keď cítim frustráciu, častokrát si spomeniem na disidentov počas komunizmu, ktorí z presvedčenia robili veci, pričom ich situácia bola oveľa ťažšia a beznádej väčšia. Čiže aj keď mám pocit, že sa nám nedarí, nepodlieham tomu. Niekedy mám pocit, že hádžeme hráškami o stenu, ale každý hrášok túto stenu oslabuje.

Zažívate chvíle, keď máte chuť prestať s tým čo robíte?

Určite zažívame mimoriadne ťažké chvíle kedy sa nám nedarí a problémy sa kopia. Sú tiež obdobia kedy sa nám ako-tak darí získavať podporu pre jednotlivé projekty, ale my potrebujeme rásť a silnieť aj ako inštitúcia. Na toto ale neexistuje na Slovensku dobré zázemie. Cítime sa ako parta partizánov, ktorí sa snažia bojovať proti armádam právnikov a ľudí s oveľa väčšími zdrojmi ako my. Síce využívame istú flexibilitu, ktorú oni nemajú, no súboj je stále nerovnomerný. No sú aj veľmi nabíjajúce chvíle, konkrétne v Bielej vrane, kde pomáhame konkrétnemu človeku. Z celospoločenského hľadiska to nemusí vyzerať ako veľká vec, ale danému človeku to veľmi pomôže.

Keď vidíte neúspechy a nedarí sa vám meniť veci, čo vás opätovne nabíja?

Nabíja ma kombinácia rôznych projektov, ktoré máme. Sú isté projekty, na ktorých výsledky vidíte. A aj keď sa veci nedaria, nabíja ma hľadanie iných ciest ako vyriešiť daný problém. Zároveň som človek, ktorý veľmi rád poznáva. Čiže už len vedomosť pochopenia a pomenovania istých vecí je pre mňa nabíjajúca. Zároveň vďaka tejto práci spoznávam množstvo zaujímavých ľudí.

Uvažovali ste niekedy o vstupe do politiky?

Ak hovoríme o zmene spoločnosti, vstup do politiky je prirodzený smer uvažovania. Zatiaľ si ho neviem predstaviť. Som človek, ktorý nemá takú veľkú mieru poslušnosti a lojality, možno práve preto robím to, čo robím. Na druhej strane, ak by sa objavila strana, ktorá by bola postavená kvalitnejšie, vedela by som si to predstaviť. Zatiaľ som ale spokojná tam, kde som a myslím si, že spoločnosť potrebuje rôznych aktérov, a je dôležité vybudovať inštitúcie v neziskovom sektore. Ale možno o desať rokov..? Nikto nevie čo bude. (smiech)

Foto: domov.sme.sk

Teraz najčítanejšie