Keď som sa po otcovej smrti rozprával s jeho súrodencami, teda s mojou tetou a strýkom, povedali mi ako oni vnímali svoje detstvo, ako vnímali otca, jeho vzťah s rodičmi. Pre nich bol ten preferovaný najstarší syn, pritom môj otec sa cítil nemilovaný.
Psychológovia by takto mohli vykopávať z ľudí generácie príčin a následkov, ale nemusíme niesť ďalej svoje „dedičstvo“, ak to dokážeme vybojovať sami so sebou.
Ktovie koľko sú v tom gény, vzory z výchovy, okolie, ale nakoniec sme v tom my, s možnosťou byť si vedomí, ospravedlniť si to po svojom alebo sa postaviť svojim démonom celok ak majú aj korene dávno v minulosti, niekedy aj predtým ako sme sa narodili.

Dedíme genetickú štafetu po dvoch rodičoch a ak máme šťastie tak aj čo sa týka výchovy. Vždy ma mrzelo, že ho moji súrodenci nepoznali iného, nepoznačeného samého sebou, svojim stroskotaním. Možno niekomu ani nechýba, čo nepoznal v plnej šírke. Lebo ja som si zvykol, otec mi od určitých momentov nechýbal i keď bol nažive. Nie preto, že by som naňho zanevrel, ako preto, že bol karikatúrou svojho predošlého ja. Určite by ma potešilo keby sa vzchopil, vstúpil si do svedomia, ale nestalo sa, áno je to možné, niektorí ľudia to zvládnu, ale väčšina ľudí nie. Závislosť je aj nevedieť sa pozrieť do zrkadla na to kým sa človek stal.

Preskočím

Nikdy som nebol na výlete so školou v koncentračnom tábore v Osvienčime či inde, videl niekoľko nie príjemných filmov, dokumentov, čítal niekoľko článkov, ale knihám tohto typu som sa vyhýbal. Ale genocíd sa na svete udialo viac, násilia aj vojen. Čítať je niekedy horšie ako sledovať dokument. Navštíviť miesto, keď som bol v Phom Penhe a videl fotky malých detí, ktoré tam umreli so svojím číslom. Rôzne pogromy, Rwanda, Arménsko, Srebrenica, mnoho je tak „malých“, že sa o nich ani nedozvieme.
Vedieť to nemusí znamenať stratiť vieru v ľudskosť, ale prináša určitú skepticiskosť a je dôležité aby sa nezmenila na cynizmus, kedy nám to je jedno, lebo je to napríklad: „dostatočne ďaleko“.

Je možné, že z každého sa môže vykľuť vrah alebo niekto iný, keď sme nepočítali čoho je kto schopný, ale to neplatí iba pre jednotlivcov, ale aj pre spoločnosť. Báť sa o jednotlivcov, niekedy dáva význam, ale báť sa o spoločnosť, keď sa až príliš uchyľuje k podobným veciam ako iné v minulosti, ktoré rozpútali peklo. Vedieť vôbec rozoznať to peklo, keď vzniká a naberá na sile. To nie je jednotlivec, to je veľa ľudí, ktorí sú skeptickí rôznym spôsobom, len nie voči vlne, ktorej súčasťou sú.

Ako sa preniesť cez čiernu históriu ľudstva? Samozrejme, zmieriť sa, je históriou a je nemenná. To však neznamená, že by mala byť zamlčaná ako niečo čím sa už nemusíme obťažovať, tak ako sa tým zase nemusíme zaoberať každý deň. Zmierime sa, ale nie ak vidíme náznaky, že sa niektoré veci opakujú. Možno preháňame, možno nie. Možno nie je vojna ako vojna, obrazotvornosť mučenia nás desí, ale prestaneme vnímať keď zabíja niečo tak abstraktné ako bomba, ktorá pripraví ľudí o život rovnako a tiež spôsobuje bolesť, minimálne tým, ktorí stratili blízkych, tí ktorí sa ďalej boja o svoj život a životy všetkých na ktorým ich záleží. Koľko ľudí je k rôznym veciach kritických, ale tu mávne rukou, lebo sa to asi deje v inej dimenzii.

Odpúšťať vie iba obeť. Páči sa mi filozofia kresťanstva, o odpustení, milosrdenstve ako aj láske k blížnemu, ktorého máme milovať ako seba. Pre mňa je kresťanstvo úžasná filozofia i keď vôbec neverím na metafyzično, že jeden človek by bol prostredníkom Boha, vstal z mŕtvych a tak ďalej. Preto veriaci nie som, nie som ani kresťan, kiežby každý kresťan sa pokúšal nasledovať aj filozofiu svojej viery, nie iba mýty a legendy svojej viery keď sa to hodí jeho egu.

Bohužiaľ, od 2014 a možno aj skôr, veľa ľudí zápasilo nedokonale s nedokonalosťami sveta a považovalo ich za katastrofy, pritom neviedli k tomu, aby by nejakú spoločnosť premenili v peklo, i keď každá vec prináša nejaké plusy a mínusy. Naopak nevideli to kde peklo naozaj vzniká a vznikalo a popierajú ho dodnes, recitujú idei tých, ktorí peklo rozpútali alebo im napr. vyhovuje, lebo ich dostalo k moci. Chcú „mier“ na úkor obete, ale to predsa nie je žiaden mier, iba kľud pre tých, ktorých iritovalo, že sa nejaká neprávosť deje.

V tomto ma zas mrzí moja mama, ona sama bola kedysi obeťou, mala by to chápať, ale nechápe. Z nej a z mnohých iných sa stali opičky, ktoré nevidia, nepočujú a nepovedia to čo sa deje, povedia svoju verziu reality v ktorej mohla týraná, žena niečo urobiť pre to aby ju jej muž nebil, napríklad sa podvoliť, lebo to vždy pomáha. (A rôznym obetiam rôzne dlhý čas trvá než opustia tento status quo sami)

Som skeptický, lebo silné presvedčenie je viac ako ľudskosť a za posledných 10 rokov to dokázalo viac ľudí, ktorí poznajú rôzne pravdy a strácajú sa v nich, tak ako kedysi môj otec, stávajú sa karikatúrami, nechcú zrkadlo, nechcú sa pozrieť skutočnosti do tváre. Áno prial by som si aby precitli skôr než bude neskoro. Môžem sa iba zmieriť s tým akí sú teraz, to však neznamená, že ma to nemrzí. Len nech znova povedia, že musia mať moje názory. Sú vraj skeptickí, sú vraj kritickí, tvária sa, že všetko posúdia rovnakým dielom. Bohužiaľ, pravda nie je vždy v strede a aj keď väčšina vecí na svete nie je čiernobiela, niektoré sú čierne alebo biele, lebo sú natoľko závažné, že sa týkajú existencie našej alebo druhých, vecí v ktorých je veľa bolesti mnohých ľudí, ale niektorí to nevidia, lebo nechcú, niežeby nevedeli a nemohli.

Som si vedomý nedokonalostí sveta, ktorému tak radi dávame zbohom, lenže v tom je aj akési neváženia si toho nedokonalého sveta v ktorom sme neboli a nemuseli byť obeťou ako niekto iný musel. Tak ako sa Gustav Murín kedysi vysmieval, že každá piata žena je týraná toľkými rôznymi spôsobmi (a keby to bola každá šiesta alebo desiata, už na tom nezáleží?), tak sa postupom času začalo veľa ľudí po svete vysmievať aj vojne, keby ňou boli priamo zasiahnutí aby sa im uľavilo, budiž. Ale naopak, je to aj ich tichý súhlas a podpora, či relativizovanie, ktoré sa v množstve zhmotnia a niečo znamenajú, dobré i zlé, podľa toho čo kto v sebe má.

Niekto sa zmieril so zlom, ale ja sa nechcem, pokúšam sa zmieriť iba s tými, ktorí sa s nim zmierili, aj tu ma napadá proslov Ježiša: „odpusť im, lebo nevedia čo činia“.

A niekde tam hlboko je príčina a nie jedna, je ich mnoho a koľko ľudí, toľko chutí – rôznych príčin. Lebo chápať peklo, to je niekedy ako chápať a tak trochu súhlasiť alebo ti to rozum neberie, ako mnoho vecí keď nikdy nevieme, kedy už je dosť, ale stále sa tvárime zodpovedne.
Najviac zradné je „mať pravdu“, keď sme už príliš ušli skutočnosti, už sme zabudli aké to je, keď sa vôbec mýlime, aj preto sa potom do rôznych ľudí vtesnajú aj také „veľké veci“.

Moje najväčšie dedičstvo by mala byť „striedmosť“, vždy a večne bude čo zlepšovať. Keby to bol iba ten materiálny svet, ale pre zdravie, fyzické aj duševné, pre skutočnosť aby ju človek mohol vnímať čo najlepšie. Nie milión slov, ale každé konanie, ktoré pomôže. Tak ako tí čo varujú pred tisíckami zlých vecí, ktoré sa môžu stať, ale keď sa naozaj stanú, začnú ich ignorovať, bohužiaľ k ním niekedy aj sami prispejú svojim presvedčením.
Radi prežívame svoje potenciálne hrdinstvo, ale keď dôjde na lámanie chleba, strach často víťazí, tak ako chuť zapáčiť sa, nájsť odtiene v ktorých nie je konfrontácia a sami pre seba nevyzeráme zle. Ale niekedy by sme sami pre seba mali vyzerať zle, aby sme s tým boli ochotní niečo robiť.

Naším zrkadlom sú iní ľudia, my si ich vyberáme, tak ako oni nás. Tiež, ale na nich môžeme zanevrieť. Niekedy preto, že niekto niečo nechce vidieť. Niekedy preto, že si uvedomíme, že my sami druhému nič nezrkadlíme, že je inde – v Kráľovstve krivých zrkadiel, v kráľovstve kde nie je možné rozoznať čo je klamstvo a čo skutočnosť. Iba silné presvedčenie, ale vnímanie žiadne.

.