Denník N

Hudobné novinky: M83, James Blake, Jessy Lanza

M83 a existenčná kríza, James Blake a opätovný zázrak, Jessy Lanza tvorí kvalitný mix súčasnej a dobovej hudby

M83homepage_large.5ed0c785

Junk

3.0 / 5.0

M83 vytvorili nový album Junk, na ktorom sa snažia ťažkopádne skĺbiť dva svety drsnej elektroniky a jemnej melodickosti 80. rokov. Namiesto toho, aby línie vytvárali hravú koexistenciu, sú od seba na míle vzdialené.

Album začína vynikajúcim energickým trackom “Do it, try it“ s typickou elektronikou a vintage náznakmi. Do nahrávky nás vovádza slovami: “Heal me up / Back me down / Turn me on / I’m alone.“ Nasledujúca skladba “Go!“, ktorá je slastnou ochutnávkou M83 v tom najlepšom. No už po druhej piesni sa línie lámu. Nezáživný track “Walkway blues“ ponúka predvídateľnú melódiu, ktorá sa mení na niečo veľkolepejšie až ku koncu.

Balada “For the kids“ je akoby vystrihnutá z iného sveta. Obrovská škoda unikátneho talentu Susanne Sundfør, ktorá poslúžila svojím hlasom na tomto plochom tracku. Susanne vydáva výborné albumy (Ten love songs) no tu akoby všetku kreativitu odsunula bokom. Tematicky je “For the kids“ veľmi silnou piesňou o snahe zmieriť sa s fatálnym osudom: “I don’t know when I’ll see you again / But I know that my love will last for eternity / I’ll wait till the stars go dark for you to come back to me.“ Sentimentality neubúda, balada “Solitude“ opäť nezáživne rozvíja tému komplikovaného vzťahu: “I need you / No I don’t / Just keep me one more time / While I try to be a friend / So it can be the end.“ Tracky “Laser gun“ “Road blaster“ sa nás z nečakaného ponoru do pesimistickej vlny snažia márne dostať von.

Nasledujúce piesne sa nesú v duchu striedania onej sentimentálnej melodickosti a elektrických bítov. Vyvrcholením je meditatívno-extrémne-nudná “Sunday Night 1987“ otrepaným spôsobom spievajúca o láske.

M83, váš album nazývam menšou existenčnou krízou. Ale to nevadí, každý si musí prejsť smútkom a pesimizmom. Len ho treba akceptovať a kvalitne vyvážiť príjemnými zážitkami. Nuž, ale to je ťažká práca.


James Blake

Foto: Pitchfork.com
Foto: Pitchfork.com

The Colour In Anything

4.5 / 5.0

James Blake robí vynikajúcu hudbu už niekoľko rokov a každým novým albumom musí byť náročnejšie  vytvoriť niečo nové, kvalitné, kreatívne, a predsa blejkovské. No Blake to dokázal. Opäť sa spolieha na spojenie klavírnych tónov, syntetiky a melancholicko-melodického hlasu. A opäť boduje.

The Colour In Anything je album smutný, prekvapivo intímny, nešťastne dlhý a výpovedne veľmi silný.

Novinku otvára “Radio silence“, track silne poznačený vzťahovým strádaním:  ”I can’t believe this, you don’t wanna see me / There’s a radio silence going on.” Elektronické bíty pretkané klavírnymi tónmi a melanchóliou Blakeovho hlasu vytvárajú výbornú úvodnú atmosféru. Singel ”Points” je veľmi smutnou, technicky výborne prepracovanou piesňou o definitívnej zmene milovaného človeka, ktorý Blake nevie akceptovať: ”But you were made alone / And I was made alone / Now we take our natural road / It’s sad that you’re no longer her.”

Blake sa konečne rozkričal zo svojej bolesti, vyšiel z klietky pochmúrnosti a jeho spev nás mrazí po celom tele.  ”I need a forest fire” hravý, no veľmi intímny track hovorí o akceptácií reality a snahe sa od nej odtrhnúť vytvorením si akejsi steny, ktorá ho ochráni pred utrpením vonkajšieho sveta. K ďalším vynikajúcim piesňam patria aj: ”Noise about our heads”, ”Modern soul”, ”Always” a ”Put that away and talk to me”. Výpovedne najsilnejšou je klavírna balada ”Color in anything”. Blake v nej varuje pred vzťahom, ktorý môže zasiahnuť jeho depresia a ”neschopnosť nájsť v čomkoľvek farbu“.

Blakeovou jedinou slabinou je dĺžka albumu. The Colour In Anything obsahuje až 17 piesní, čo spôsobilo, že do finálneho výberu sa dostali i slabšie piesne “Waves know shores”, “f.o.r.e.v.e.r.“, “I hope my life 1-800  mix.“ a “Meet you in the maze“. Absentujú nápad, fundamentálny prvok blejkovského charakteru.

Celkovo je The Colour In Anything ohromným počinom s najvyššou kvalitou. A čoskoro uvidíme ako znie naživo. Vidíme sa na Pohode, Blake.


Jessy Lanza

Foto: Pitchfork.com
Foto: Pitchfork.com

Oh no

4.0 / 5.0

Jessy Lanza na prvom syntpopovom albume Pull my hair back ukázala, že vie tvoriť kvalitnú hudbu. Najnovšia nahrávka Oh no je inšpirovaná elektronikou 90. rokov jemne zmiešanou s popovými prvkami. Textovo sú piesne jednoduché, no tento nedostatok nie je citeľný práve vďaka pestrej škále bítov a melódií.

Úvodná „New ogi“ prepletá elektronické prvky s dymovým hlasom Jessy. Pieseň je o vzťahu Lanza, ktorý sa stal inšpiráciou pre jej nadchádzajúci album: „Baby, you’re all that I know / Just look in my eyes and you see it / And you come around got me all[?] / Yeah, you come around [?] / You believe it / Yeah.“

Vplyv rokov minulých vidíme v piesni “VV violence“, ktorá je textovo nečakane rozvinutá a prekvapivo drsná. Spieva o láske k človeku, ktorý Jessy ubližuje.  „Going somewhere“, rytmicky najlepšie zvládnutá pieseň albumu, je o zúfalstve nad nemožnosťou mať vzťah, po ktorom Jessy túži: „Cause baby I just wanna impress you / Just say you love me.“

Vrchol albumu tvorí track „It means I love you“, ktorí mieša syntetický hlas Jessy s ráznymi bítmi. Dobovosť badať i na piesni „Oh no“, ktorá sa postupne presúva na hranice experimentálnosti. Týmto sa zaraďuje medzi najlepšie piesne albumu. Track hovorí o vzťahu rútiacom sa do záhuby. Syntetická balada „Begins“ je opäť drsnou ukážkou vzťahovej závislosti: „Baby I, baby I, I do / If you want me to.“ Album uzatvára track „Could be u“, na ktorom cítiť vplyv bítov výbornej FKA Twigs.

Jessy Lanza tvorí rytmické piesne premyslené do najmenšieho detailu. Len textovo musí Lanza ešte vyzrieť. Nech celý album nie je príliš monotematický. Lebo potom i jedinečná melódia stráca na kvalite.

Foto: Flickr.com

Teraz najčítanejšie