Odmietnutie pretvárky a falošného altruizmu

Prvým a už vtedy viditeľným aspektom bolo odmietnutie pretvárky a pokrytectva – tej masky, ktorú si ľudia nasadzujú, keď sa snažia pôsobiť ako svätci konajúci výlučne pre dobro druhých. Cieľom dobra nemá byť to, aby nás ostatní vnímali ako dobrých ľudí – čo je často motiváciou pri charite a verejnej prezentácii dobročinnosti. Zároveň si uvedomujem, že v istej miere tomuto podliehame všetci – je prirodzené, že za svoje dobré skutky chceme aspoň minimálne uznanie, aj keď to nie je našou primárnou motiváciou.

Individualizmus a vzťah k spoločnosti

Druhým pilierom je individualizmus, pre niekoho taký samozrejmý, že ho ani nespomenie. Často je zamieňaný so sebectvom, ale realita je komplexnejšia. V spoločnosti, kde sa všetci obetujú pre všetkých, paradoxne nikto nie je skutočným nositeľom benefitu – každý je len príliš obetavý a obetovaný. Toto nevedie k rovnejšiemu a zdravšiemu vzťahu medzi jednotlivcom a spoločnosťou. Naopak, človek čoraz viac zazlieva veci, ku ktorým je nútený. Spoločnosť, kde je dobro len naplnením nejakej abstraktnej myšlienky a kde nikto nemôže byť sám sebou, nie je zdravou spoločnosťou.

Sebapoznanie a vzťah k druhým

Časom som si uvedomil dôležitosť skutočnej sebadôvery – schopnosti hľadať silu a odhodlanie primárne v sebe. Prvý pevný bod pri vstupe do dospelosti by mal človek nájsť vo vlastnom vnútri, nie v externých ideách, snoch či autoritách. Zároveň platí, že človek si sám nevystačí – potrebujeme lásku, priateľstvo, mnohí túžia po rodine. Naše „sebectvo“ tak paradoxne zahŕňa aj potrebu nežiť len pre seba. Kľúčové je však skutočné vnímanie druhých, nie len naše predstavy o nich – nepochopenie tohto rozdielu je často príčinou pokazených vzťahov.

Viera, agnosticizmus a hľadanie pravdy

Na rozdiel od militantného ateizmu Ayn Rand som sa vždy snažil byť chápajúcim a otvoreným agnostikom, schopným dialógu s veriacimi, ktorí neupadli do dogmatizmu. Často som to vnímal skôr ako konflikt predstáv než ako stret realít. Všimol som si, ako ľudia personifikujú Boha – aj keď mu nedávajú ľudskú podobu, pripisujú mu ľudské vlastnosti, vnímanie, rozhodovanie, myslenie, autoritu. Pritom vesmír a príroda fungujú podľa úplne iných pravidiel – elementárne a primitívne veci vytvárajú sofistikovanosť bez vedomia, vrátane života samotného.

Tolerancia nedokonalosti

Postupne som dospel k hlbšiemu pochopeniu „nedokonalosti“ – k uvedomeniu, že nie všetko v životoch ľudí musí byť realita, skutočnosť a pravda, aby to malo význam. Ľudia majú psychologickú potrebu viery ako nadstavby pre svoj život, aj keď to nie je explicitne pomenované ako viera. Toto pochopenie ma priviedlo k väčšej tolerancii nedokonalostí, hoci nie bezhraničnej. Kde vidím, že určitá „nadstavba“ aktívne škodí a jej mínusy prevyšujú plusy, tam končí moja tolerancia.

Zodpovednosť a sloboda v súčasnom svete

V dnešnom svete vidím hlavný problém v nepochopení vzťahu medzi slobodou a zodpovednosťou. Sloboda začína až na zodpovednosti, nie naopak. Tento svet je najviac poznačený bezbrehovou slobodou bez zodpovednosti. Pritom zodpovednosť musí byť individuálna – voči sebe aj voči celej spoločnosti, nie len pre spoločnosť na úkor seba, ani len pre seba na úkor nej. Naše sebectvo musí nájsť rovnováhu.

Spoločnosť a jej premeny

Spoločnosť môže mať takmer nekonečno podôb, ale to slovíčko „takmer“ je kľúčové – niektoré podoby nie sú ani tak prejavom slobody ako prepadom zodpovednosti. Vidíme to v dvoch skupinách, ktoré rôznym spôsobom nerozumejú prepadom zodpovednosti – zodpovednosti jednotlivca aj spoločnosti, k sebe samému aj k iným ľuďom.

Algoritmy, bubliny a strata autenticity

V súčasnosti nie sme ovládaní silou či strachom z „Veľkého brata“, ani nie sme „ubavení k smrti“. Namiesto toho sme stimulovaní algoritmami, ktoré takmer dokonale poznajú naše chute a vášne – nielen čo nás poteší, ale aj čo nás rozčúli a vyvedie z miery. Túto taktiku už preberajú aj politici a nové elity – influenceri. Výsledkom je neustála pozornosť, prílišná personalizácia a neschopnosť vnímať vlastné názorové bubliny.

Ego, status a identita

Ľudia často obhajujú svoje ego a status viac než svoje skutočné sebectvo – teda svet, ktorý by prospel im aj ostatným. Postupom času si z týchto postojov budujeme novú identitu, nie pre druhých, ale pre seba – ako šaty, v ktorých sa cítime dobre. Ak sú tieto „šaty“ nevkusné, je to iritujúce. Ak sú „z ľudskej kože“, stávajú sa nebezpečnými. Našou obranou sa stáva ignorancia a odtieňovanie reality. Nakoniec si rozumieme len s tými, ktorí podľahli podobnému vkusu a nevkusu ako my. V takom prípade už nejde o sebectvo, ale o namyslenosť a narcizmus.

Pravda, klamstvo a ilúzie

Pre pochopenie súčasného sveta je dôležité rozlišovať rôzne formy nepravdy. V antike existovalo viacero výrazov pre klamstvo: mendacium, fallacia, fraus, dolus, falsitas, vanitas, niekedy aj error alebo oblivio veri (zabudnutie pravdy). Nejde len o to, že rôzni ľudia žijú v rôznych „pravdách“ – niektorí klamstvá tvoria (dolus), iní im veria (fallacia a falsitas). Stretávajú sa v ilúziách (vanitas), ktoré pre jedných slúžia ako nástroj na dosiahnutie cieľov, pre druhých predstavujú zmysel a podstatu života.

Túžba po uznaní a zmysle

Často sa hovorí o túžbe po láske, ale koľkokrát dajú ľudia nakoniec prednosť uznaniu? Hmotné statky sú len jedným zo spôsobov jeho dosiahnutia – nikto sa netúži utopiť v nekonečnom hedonizme, ktorý je časom nudný a bez podstaty. Potrebujeme zmysel, a keď neprichádza dostatočne, začíname sa uchyľovať ku klamstvám – buď preto, že nimi vieme zaujať, alebo preto, že nás zaujali viac než nudná skutočnosť.

Kritické myslenie a pokora

Svetu chýba „pokorná filozofia“ – taká, ktorá sa ňou len netvári byť. Nemôžu mať toľko problémov ľudia, ktorí by naozaj všetko vedeli. Namiesto toho vytvárame nové identity ako bubliny a tábory a prisudzujeme ich aj iným. Ľudia súperia zvláštnymi spôsobmi o veci, ktoré často ani nie sú vecou názoru, a keď aj áno, neargumentujú, ale vytvárajú si v hlave „parný valec“, ktorý prevalcuje všetko, nakoniec aj ich samých.

Potreba rovnováhy

Je to podľa mňa o rovnováhe – nielen medzi slobodou a zodpovednosťou, ale aj o ekologickej rovnováhe, o rovnováhe v spoločnosti. Nejde pritom len o ekonomickú rovnosť či rovnosť príležitostí. Mnoho ľudí má nedostatok pochopenia či uznania vzájomne pre seba, niekedy sme si sami problémom, keď si toto uznanie vynucujeme najhoršími cestami a spôsobmi.

Cesta k múdrosti

Ako napísal Hermann Hesse v Sidhartovi – nejde o to sa nájsť a objaviť, ale lepšie pomenovať to, kým sme vždy boli. Moja základná filozofia sa za tie roky nezmenila – bola len ovplyvnená mnohými vecami a dozrela k lepšiemu pochopeniu svojich vlastných základov a dôsledkov. Ľudia mnohokrát nie sú dostatočne sebeckí, a tak ani altruistickí – to, čo nedoprajú sebe, nedoprajú ani iným. Stále platí, že svet chcú zachraňovať aj takí, ktorí nezachránili ani seba, svoj vlastný život. Možno práve preto ho chcú zachraňovať – až tak veľmi, po svojom, nie tam, kde sa o pomoc naozaj niekto prosí.

..