Denník N

Ostalo to v rodine…

foto N - Vladimír Šimíček
foto N – Vladimír Šimíček

O tom, ako štyria sudcovia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v kauze mesta Martin rozhodovali sami o sebe…

Predstavte si, že vám príbuzný vo veku 30 rokov zomrie zavinením lekára, ktorý zanedbal svoje povinnosti a poskytol mu nesprávnu zdravotnú starostlivosť. Napríklad podaním lieku, na ktorý bol váš blízky alergický a mal to dokonca zapísané aj v zdravotnej karte (stačilo si ju prečítať), a ktorý vyvolal u neho alergickú reakciu vedúcu až k jeho smrti. Na celej situácii sa vám niečo nezdá, lebo váš blízky do nemocnice odchádzal z plného zdravia a len ho trochu pobolievala hlava. Preto urobíte to jediné, čo vám v takomto prípade zostalo – požiadate o potvrdenie príčiny smrti vykonaním pitvy. Po pár dňoch dostanete do rúk pitevnú správu so záverom, že váš príbuzný skonal na starobu. Dočítate ju do konca a zistíte, že pitvu vášho príbuzného vykonal a príčínu smrti stanovil ten istý lekár, ktorý ho pred smrťou „liečil“ (a teda zavinil jeho smrť). Zdá sa vám to ako nepredstaviteľné? Myslíte, že také niečo sa nemôže stať? No, možno v nemocnici a v pitevni nie, ale na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) nepochybne áno.

V známej kauze mesta Martin odmietol nedávno NS SR mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora v prospech mesta z roku 2015 (spisová značka 1MObdoV/2/2015, uznesenie zo dňa 25. februára 2016). Dôvody odmietnutia boli podobne „logické“ ako záver o úmrtí na starobu v príbehu o nešťastnej smrti mladého človeka, ale tie teraz v detailoch nechajme bokom. Pozrime sa na to, kto toto rozhodnutie vydal. Až na základe písomnej žiadosti adresovanej NS SR sme zistili, že v tejto veci konal senát NS SR v zložení: JUDr. Anna Marková (predsedníčka), JUDr. Darina Ličková, JUDr. Beata Miničová, JUDr. Juraj Seman a JUDr. Jana Hullová. Mená zvýraznené tučným písmom a kurzívou si pre účely pokračovania tohto príbehu prosím zapamätajme.

Možno si poviete, že čo je na tom zvláštne. Nuž, na prvý pohľad nezainteresovanej osoby vôbec nič. Keď sa však na vec pozrieme bližšie (tak, ako sa na ňu pozerajú, resp. mali by sa pozerať nezávislí a nestranní sudcovia), tak zistíme, že predmetom vyššie uvedeného konania o mimoriadnom dovolaní v prospech mesta Martin bolo posúdenie právneho názoru dovolacieho senátu NS SR, na základe ktorého bola pred niekoľkými rokmi právoplatne rozhodnutá vec v prospech mesta Martin zvrátená v jeho neprospech, a ktorý neskôr už nižšie súdy len mechanicky preberali a opakovali, pretože zákon ich k tomu zaväzoval (spisová značka 1MObdoV/15/2009, uznesenie zo dňa 29. apríla 2010). Na tom by stále nebolo nič zvláštne, kým sa nepozrieme bližšie na to, o koho právny názor vlastne ide. Išlo tu o vyhovenie mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora z roku 2009 v neprospech mesta, keď NS SR (spôsobom, ktorý neskôr v iných podobných veciach označil Európsky súd pre ľudské práva za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie) „anuloval“ vtedy existujúce právoplatné rozsudky v prospech mesta, vrátil ich nižším súdom a zaviazal ich rozhodnúť v neprospech mesta. Toto rozhodnutie vydal senát NS SR v zložení: JUDr. Alena Priecelová (predsedníčka), JUDr. Juraj Seman, JUDr. Peter Dukes, JUDr. Anna MarkováJUDr. Darina Ličková. Stále nič zvláštne?

A to ešte nie je všetko. V kauze mesta Martin bolo v roku 2011 podané (riadne) dovolanie žalobcom v neprospech mesta Martin, v ktorom žalobca namietal, že dovolací súd nerešpektoval vyššie uvedený právny názor prijatý v uznesení NS SR zo dňa 29. apríla 2010, spisová značka 1MObdoV/15/2009. Predmetom konania o tomto dovolaní bol teda prieskum vyššie uvedeného právneho názoru, a v tejto veci rozhodoval (spisová značka 1ObdoV/25/2011, uznesenie zo dňa 29. novembra 2012) senát NS SR v zložení: JUDr. Alena Priecelová (predsedníčka), JUDr. Juraj SemanJUDr. Anna Marková, JUDr. Beata Miničová a JUDr. Darina Ličková. Výsledok už ani nemusím uvádzať, pretože neprekvapuje. Tomuto dovolaniu bolo vyhovené a rozhodnutie bolo v neprospech mesta Martin. Štyria sudcovia tak (úplne predvídateľným a neprekvapivým spôsobom) potvrdili svoj skorší právny názor.

Takže, zhrnuté a podčiarknuté:

  1. najskôr päť sudcov NS SR prijalo právny názor, ktorým bola vec právoplatne skončená v prospech mesta Martin zvrátená v jeho neprospech;
  2. potom štyria z týchto sudcov NS SR v päťčlennom senáte tento svoj skorší právny názor preskúmali a potvrdili po prvý raz;
  3. na záver štyria sudcovia NS SR, z ktorých traja rozhodovali vo veciach pod bodom 1 a 2 vyššie a jedna sudkyňa rozhodovala vo veci pod bodom 2 vyššie v päťčlennom senáte tento svoj skorší právny názor preskúmali a potvrdili po druhý raz;
  4. celkovo traja sudcovia NS SR (ktorými boli JUDr. Juraj Seman, JUDr. Anna MarkováJUDr. Darina Ličková) konali a rozhodovali vo všetkých troch dovolacích konaniach;
  5. okrem nich dve ďalšie sudkyne NS SR (ktorými boli JUDr. Beata Miničová a JUDr. Alena Priecelová) konali a rozhodovali v dvoch z týchto troch dovolacích konaní; a
  6. títo sudcovia neboli pri svojom rozhodovaní viazaný právnym názorom žiadneho vyššieho súdu, ktorý by ich nútil ich skorší právny názor revidovať.

Uznesenie NS SR zo dňa 25. februára 2016, spisová značka 1MObdoV/2/2015 (to je to posledné, na základe ktorého dnes prebieha rozsiahla exekúcia na majetok mesta Martin) teda vydal päťčlenný senát, ktorého štyria členovia rozhodovali sami o sebe a o preskúmaní svojho vlastného skôr vysloveného právneho názoru v tej istej veci. Piaty člen alebo členka senátu (ktorého meno v texte nebolo nijako zvýraznené) je z pohľadu tejto analýzy nezaujímavý, nakoľko troj- alebo štvorčlenná väčšina dokáže spoľahlivo presadiť rozhodnutie aj bez tohto jedného hlasu. Tu pre poriadok treba uviesť, že hlasovania senátov boli vždy 5:0. Boli však tajné a nikto nevie ako sa tento pomer hlasov rodil, čo odznelo v rozpravách a ako sa vyvíjal právny názor piateho člena senátu. Naproti tomu vývoj právneho názoru väčšiny, ktorá už v tej istej veci raz rozhodovala a svoj právny názor na vec už raz alebo dvakrát judikovala, je úplne predvídateľný bez ohľadu na právny názor piateho člena.

Tento postup NS SR vyvoláva hneď niekoľko otázok. Medzi najdôležitejšie patria tieto, ktoré zároveň považujem za „rečnícke“:

  • Prečo o troch rôznych dovolaniach týkajúcich sa tých istých účastníkov konania a meritórne tej istej veci museli rozhodovať (väčšinovo) stále tí istí sudcovia NS SR, keď obchodnoprávne kolégium NS SR má oveľa viac sudcov, medzi ktorými sú aj takí, ktorí v tejto kauze ešte nikdy na žiadnom stupni nerozhodovali?
  • Mohli štyria členovia senátu NS SR  (JUDr. Juraj Seman, JUDr. Anna Marková, JUDr. Darina LičkováJUDr. Beata Miničová) konajúceho v poslednej fáze konania (spisová značka 1MObdoV/2/2015, uznesenie zo dňa 25. februára 2016) rozhodovať nezávisle a nestranne, keď mali posúdiť správnosť svojho skoršieho právneho názoru, ktorý predtým už jeden- alebo dvakrát právoplatne potvrdili?
  • Prečo sa títo štyria sudcovia NS SR nenamietli sami pre možnú zaujatosť a nežiadali svoje vylúčenie, keď vedeli (resp. museli vedieť), že majú rozhodovať o revízii svojho vlastného právneho názoru, ktorý už jeden- alebo dvakrát právoplatne potvrdili?
  • Ako funguje systém náhodného elektronického prideľovania spisov a vytvárania konkrétnych dovolacích senátov na NS SR, keď v troch prípadoch procesne samostatných a navzájom nesúvisiach dovolaní, ktoré sa týkali tých istých účastníkov konania a toho istého merita veci, bolo dovolanie vždy pridelené (viac-menej) tým istým sudcom?
  • Javí sa takýto postup NS SR a jeho štyroch menovaných sudcov ako spravodlivý, nezávislý a nestranný, a súladný s právom účastníka konania na súdnu ochranu a spravodlivý proces garantovaným ústavou?

Pre úplnosť treba dodať, že podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“ ): „Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.“ Mohlo by sa zdať, že tento paragraf dáva odpoveď na pochybnosti a otázky vyslovené v tomto blogu, no nie je to tak. Tento paragraf rieši situáciu, keď by dôvodom vylúčenia sudcu mal byť výlučne obsah jeho úkonov a rozhodnutí v prejednávanej veci alebo v iných veciach (napríklad keby niekto tvrdil, že zaujatosť sudcu a dôvod na jeho vylúčenie sú preukázané tým, že sudca urobil nejaký úkon alebo vydal nejaké rozhodnutie v jeho neprospech). V tomto prípade to ale tak nie je, pretože tu je zaujatosť daná kombináciou dvoch faktorov –  špecifického vzťahu (pomeru) daných sudcov k veci, ktorý nadobudli svojím rozhodovaním vo veci v skorších fázach konania a špecifického predmetu (podstaty) konania, ktorým je posúdenie ich vlastného právneho názoru vysloveného v skorších fázach konania.

Ak samou podstatou veci, o ktorej má sudca rozhodovať je preskúmanie jeho skoršieho právneho názoru vysloveného v tej istej veci, potom ten sudca, ktorý je autorom preskúmavaného právneho názoru, nemôže byť už z príncípu nezaujatý a musí byť z tohto rozhodovania vylúčený. Na tento účel slúži § 14 ods. 2 OSP, podľa ktorého: „Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní.“ V analyzovanej veci mesta Martin ide prakticky presne o takúto situáciu, aj keď formálne ide o sudcov rozhodujúcich na tom istom (dovolacom) stupni. Kým však títo sudcovia majú v moci (čo len teoreticky) zrušiť alebo zmeniť svoj skorší právny názor záväzný pre všetky ostatné súdy konajúce vo veci na všetkých stupňoch, mal by sa citovaný § 14 ods. 2 OSP na nich vzťahovať v záujme zabezpečenia práva účastníkov konania na spravodlivý proces a na nezávislý a nestranný súd.

Verím, že na niektoré z nastolených otázok dá (alebo aspoň naznačí) odpoveď Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o ústavnej sťažnosti podanej proti ostatnému uzneseniu NS SR v tejto veci. Určite však zostane viacero takých, na ktoré by bolo vhodné v rámci možností a v záujme prevencie budúcich zlyhaní spravodlivosti odpovedať prinajmenšom výkladom zásad sudcovskej etiky. Pretože akokoľvek sa na to pozeráme, tak ako lekár nemôže pitvať vlastného pacienta a posudzovať správnosť liečby poskytnutej ním samým, tak ani sudca nemôže nezávisle a nestranne posudzovať svoj vlastný právny názor, ktorý už predtým v tej istej veci právoplatne vyslovil.

[Tento text vyjadruje osobné názory jeho autora a nevyjadruje postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej autor text pôsobí ako partner. / This text represents personal views of its author and does not necessarily represent the positions and opinions of Dentons Europe LLP, of which the author of this text is a partner.]

Teraz najčítanejšie

Peter Kubina

Texty zverejnené na tomto blogu vyjadrujú osobné názory ich autora a nevyjadrujú postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP, v ktorej autor blogu pôsobí ako partner. / Texts published on this blog represent personal views of their author and do not necessarily represent the positions and opinions of Dentons Europe LLP, of which the author of this blog is a partner.