Denník N

Na prominentnom lôžku nie je vtáčí trus

Naši dvaja najvyšší ústavní činitelia sa ocitli v nemocnici. Úprimne im prajem skoré zotavenie. No viem, že ani po tomto zážitku nebudú vyliečení. Ani väčšina ďalších politikov by nebola.

Pretože stále nebudú vidieť, ako na tom slovenské zdravotníctvo je. Izolovaní na najlepšej izbe, obsluhovaní do dokonalosti  nebudú prešľapovať pred spoločným polorozpadnutým WC. Nebudú ani jesť zo zatuchnutého riadu a s vlastným príborom. Nebudú musieť čakať na chodbe plnej bacilov aj hodiny bez toho, aby mohli otvoriť pokazené okná a vyvetrať. Nebudú z nudy počítať odpadnuté kachličky. Nebudú ich posielať z oddelenia na oddelenie v bolestiach po vlastných, lebo jeden vozík je v oprave a druhý sa niekde stratil. No a asi sotva im niekto z personálu ukáže tie smutné vyhorené pohľady.

Spomínam, keď sme hľadali rúška pre malé deti, pretože na oddeleniach neboli. Týždne čakania na CT, hľadanie pomoci v zahraničí, nepohodlné stoličky pre rodičov, na ktorých sedia aj mesiace pri svojich smrteľne chorých deťoch, málo izieb a nedostatok sterility, malé kutice, v ktorých sa tlačí aj niekoľko pedagógov, polorozpadnuté sanitky, smradľavé tácky na jedlo, chýbajúce prístroje aj vatové tampóny.

Pred dvoma týždňami: Bola som opäť  v nemocnici. Pôvodne som mala namierené na onkológiu, ale do výťahu nastúpila mama a mala na rukách dievčatko so zranenou  nohou. O stenu boli opreté barly. Ledva ju držala, dieťa malo možno aj sedem rokov. Chcela som jej pomôcť. Vraj mám vziať barly. Išli sme teda. Blúdiac po nemocnici sme hľadali východ, kde sa dá čakať na sanitku. Malá plakala, šmýkala sa matke. Ja som nedokázala pomôcť a tak som ju len ukľudňovala, niesla barly a bola pripravená zakročiť, až malá poletí celkom k zemi. Z rúk jej vypadol mobil. Rozbil sa. Dvihla som ho. Tmavé chodby, zúfalstvo dvoch žien, plač malého dievčaťa… a konečne dvere von.

Bola to taká vypätá situácia, že som sa potom rozplakala aj ja. Paradoxne predtým, než som vošla na onkológiu, kam som, ako vravím, mala pôvodne namierené.

Ale naspäť k mame a dcére. Vyšli sme von. „Tu budem čakať na sanitku.“ Pýtam sa: „Kde preboha?“ Tu niekde. Malá žena, plačúca dcéra a ja sme sa ocitli niekde medzi kovovými nosníkmi, kopou betónu a zabradlí trčiacich z vlhkých stien.

Už ju nevládala držať. Našli sme kus plechu na múre, na ktorý by bolo možné malú položiť. Bol celý od vtáčieho trusu. Ale bolo to jediné miesto, kam sme dievčatko mohli uložiť. Vytiahla som euroobal z tašky, vyhodila dokumenty a dala ho na plech. Na to matka posadila svoju dcéru. 

Dávno som nič tak ďaleko siahajúce pod ľudskú dôstojnosť nezažila. Ubolené milované  dieťa sediace na vtáčom truse. Oprela som barly a rozlúčili sme sa. Vtedy som sa rozplakala.

Väčšina našich vrcholových politikov žije v bubline a netuší, aké sú problémy bežného človeka.  Zavrú sa do hlavného mesta, do limuzíny, do vily a do kancelárie. Nevidia a prestanú aj počúvať. Namiesto toho by mali inkognito stráviť jeden mesiac povedzme v Rimavskej Sobote, mesiac vozením sa na MHD, čas v ubytovni a  čas v bežnej nemocničnej izbe.

Lebo strata pokory a kontaktu s realitou je ich najvážnejšou diagnózou, ktorá dáva priestor tunelárom a priviedla do parlamentu neonacistov. A tá sa nedá liečiť v prominentnej izbe a na prominentnom lôžku.

No s nádejou prajem skoré uzdravenie všetkým.

 

Teraz najčítanejšie