Sme neškodní a chýba nám priebojnosť, píše o nás svetová literatúra 19. storočia
Sú knihy, ktoré prečítam raz a už sa k nim nevrátim. A sú knihy, ku ktorým sa pravidelne vraciam, čítam ich znova alebo si ich otvorím na ľubovoľnom mieste a čítam ich od polovice. Sú knihy, ktoré som si ešte v detstve obľúbila preto, že slávny autor spomenul v jednej či dvoch – a aj to nie veľmi lichotivých vetách – Slovákov, alebo venoval môjmu rodnému mestu celý odstavec :)
Možno si na to miesto v knižke už ani nespomeniete a možno vám tiež utkvelo v pamäti tak, ako mne. Spomínate si, kto cestoval vlakom z Mníchova na divoký východ a takto predstavil Slovákov?
„Najčudnejší boli Slováci, ktorí pôsobia barbarskejšie ako ostatní: nosia veľké pastierske klobúky, širokánske voľné špinavobiele nohavice, biele ľanové košele a obrovské kožené opasky, takmer na piaď široké a vybíjané mosadznými klincami. Na nohách majú vysoké čižmy, na hlave dlhé čierne vlasy a pod nosom husté čierne fúzy. Hoci sú malební, nepôsobia príťažlivo. Keby sa takto zjavili na javisku, človek by ich zaraz pokladal za akúsi čeliadku orientálnych brigantov. Počul som však, že sú neškodní a že im chýba priebojnosť.“*
Možno už tušíte a možno to už viete úplne presne – išlo o zápisky zo zápisníka mladého právnika Johnatana Harkera, ktorý na pozvanie grófa Draculu cestuje do Transylvánie v najslávnejšom románe Brama Stokera z roku 1897. Napriek tomu, že nás – Slovákov – opísal dosť nelichotivo, ja mu odpúšťam a teším sa na každé ďalšie stretnutie s týmto kultovým príbehom hrôzy a lásky. Príbehom, ktorý je napísaný tak, že rastie so svojim čitateľom- preto sa k nemu tak rada vraciam.
Mimochodom, vedeli ste, že Bram nikdy necestoval ďalej od Viedne? Svoje vedomosti o Rumunsku, Transylvánii a o upírskych príbehoch čerpal z množstva kníh a máp.
Ďalší autor kníh, na ktorých vyrastali celé generácie čitateľov, nechal svojho hrdinu doplaviť sa loďou po Dunaji na prešporské nábrežie:
„Dvadsaťštyrihodinová zastávka, ktorú si vyžiadalo vykladanie tovaru, mi umožnila navštíviť toto pozoruhodné mesto. Naozaj budí dojem, že je postavené na výbežku pevniny. Človek by nebol prekvapený, keby sa pod ním rozprestieralo more a obmývalo by ho svojimi vlnami namiesto pokojných vôd veľtoku. Za nádhernými nábrežiami sa črtajú siluety domov postavených obdivuhodne pravidelne v peknom štýle.
Obdivoval som katedrálu s pozlátenou kupolou a mnohé domy, ba až paláce, ktoré patria uhorskej aristokracii. Potom som vystúpil na pahorok, na ktorom sa týči hrad. Navštívil som túto štvorhrannú stavbu so štyrmi vežami v uhloch, pripomínajúcu zrúcaninu feudálneho hradu. Človek by možno ľutoval, že vystúpil až tam, keby odtiaľ nebol pekný výhľad na nádherné vinice v okolí a na nedozernú rovinu, po ktorej sa vlní Dunaj.“**
V Bratislave sa zastavil na svojej ceste za bratom Marcom a jeho snúbenicou Myrou Roderičovou francúzsky inžinier Henri Vidal vo verneovke Tajomstvo neviditeľna. Nie až tak známy príbeh Julesa Vernea, zasadený do 18. storočia, si ma získal „na prvé prečítanie“ (a každé ďalšie „na tajňáša“ s baterkou pod paplónom).
Malý Jules Verne sníval o dobrodružstvách a ďalekých cestách už od detstva, no otec z neho chcel mať advokáta. Našťastie pre nás, jeho čitateľov, hoci advokátsku skúšku úspešne zložil, otcovmu želaniu sa vzoprel. Ako sám povedal, môže zo mňa byť dobrý spisovateľ, ale vždy budem len zlý advokát.
*Bram Stoker: Dracula, edícia Svetová knižnica SME, preklad Jozef Kot, vydanie z r. 2006
**Jules Verne: Tajomstvo neviditeľna, Mladé letá, preklad Ľudmila Mešková, vydanie z r. 1986
