Chalúpka
Niekedy by som jej chcel napísať. Blízkemu človeku, ktorý už nie je blízky. Ktorý nám toľko priniesol a toľko zobral. Vieme byť ešte priatelia? Vieme byť ešte láskou? Odpoveď si môžeme dať akúkoľvek, môžeme si čokoľvek myslieť, už to nebude ono, aj keď tam navždy ostane ten povlak, že kedysi, na chvíľu, v tomto vesmíre na určitom mieste to ono bolo. A má to význam aj ako niečo nevzkriesiteľné, ako malý zázrak duší.
Prídem domov a rozplačem sa. Že je život krutý, že sú krutí ľudia, že láska je krutá. Ako keď malému dieťaťu krivdia rodičia. Že to čo dostávame nie je dostatočné. A potom by mi aj prišlo smiešno, že „hľa urevané decko“. Ale ja o ten slastný pocit nechcem prísť, chcem ho predĺžiť, svoje vlastné trápenie, keď nemám dosah na svoje šťastie, tak mať dosah aspoň na veľkosť svojho nešťastia. Lebo život musí mať hodnotu, či už je radostný alebo tragický.
A hlava bolí, depresia je zbytočné slovo. Predstavujem si ako je všade tma a skladám pre ňu to najúprimnejšie sólo na gitare aké vôbec ide zložiť, aj keď vôbec neviem hrať ani spievať. Vôbec to nie je romantické, je to hlúpe. Keby ho videla, povie, že som trápny. To najhlbšie z mojej duše a je to trápne.
A čo oni? Iní. Šlapú po nejakých cestách k úspechu, k prestíži i k citu. Nie som taký rebel aby som tie cesty sám ignoroval, ale neviem im vzdať svoju prirodzenosť. Nechcem. Za mnou musí prísť hora, ja za ňou neprídem. Ale nakoniec ani ona nepríde. Lebo hory nohy nemajú, darmo, že ich tu máme toľko.
Vôbec nie pre ego, ale aby som nestratil dušu. Svetu som veľa krát ustúpil, aj ľudom v ňom, ale nie duši, tá ustúpiť nevie. Tá pôjde na doraz. Pche! Čo je pritom samovražda, čo je pritom sebadeštrukcia? Vojak v prvej línii riskuje svoj život, existenciu, pre niečo hlúpe, čo je mu všetkým. Riskovať tvár duše je iné. Nevieme nikdy ani len, že ju riskujeme. Byť toľko krát za život zúfalý, doslova šialený a potom žiť normálne. Viesť normálne konverzácie, pracovať, vedieť cítiť, ale hrdinom som len pre to čo viem ukázať, pre samé hlúpe veci, ktoré nič neznamenajú, ale iných vedia fascinovať. Lebo tak si získavame väčšinu. Tú s ktorou si nevieme byť vzájomne blízki. Žijem rád s tým málom, s tým málom s ktorým viem prirodzene blízky byť, Oni sú to moje malé veľa. Nie sú to tí najdokonalejší ľudia, sú to tí čo najmenej stratili svoje duše, aj za cenu že ich nechali zničiť, pošliapať a rozpadnúť.
Ľudia to vycítia, odvnímajú, vnímajú, keď sa moc investuješ, keď ti niečo naozaj záleží. Ale to by tak predsa nemalo byť! Povedia ti nejaký názor, ktorým to poprú, vysmejú ťa alebo sa to pokúsia zničiť, máš niečo čo nemôžeš mať, si niečo čo nemôžeš byť, obraz toho že nemuseli prehrať sami seba, nech to už znamená čokoľvek. Budú príliš veriaci alebo príliš ateistickí, budú rozmýšľať príliš logicky alebo precitlivene. Duša môže byť aj balvan, pre čo by to mali riskovať, aby ju mali veľkú? Je lepšie byť blízko Bohu, pravde, niečomu čo dáva rozum a zmysel ako tej divnej šialenosti v nás.
Otvorím si knižku od Matkina a budem čítať, o milovaní, alebo iba o tom ako sa ľudia jebú so zbytkom svojich citov a niečo pritom prežívajú. Presne tým spôsobom ako si to čitateľ chce prečítať, potvrdiť svoju prehru, ktorá mu prináša toľko iných víťazstiev a ja mu ich úprimne závidím, lebo mňa takého príroda nestvorila.
Zo mňa spravila zatrpknutého zakrslíka, niekedy zakomplexovaného, niekedy frustrovaného. Keby si len videla, aký otrhaný blázon som sa stal. Keby som bol hlúpy, tak poviem, že kvôli niekomu kto ma zradil alebo mi ublížil, ale to sa mi stalo tak veľa krát, že už viem, že sa mi to stalo kvôli mne, iba preto, že som to nikdy nevzdal, nie preto, že by som bol tvrdohlavý, som predsa diplomat, ustúpim. Neviem vytlačiť vlastnú dušu, zbaviť sa jej, ani keď ma pripraví o posledné radosti, ktoré by som teoreticky mohol prežiť, zažiť, mať.
Hrám sa často na malého chlapca alebo na debila, už dávno nie je vo mne Drak. Lenže mám v génoch aj muža a ten chce viesť križiacku výpravu do svätej zeme. Jeho vôľa je urputná. Udrieť na svet ako železná päsť. Baranidlo, ktoré vyvalí bránu cez ktorú sa stalo medzičasom nemožné prejsť. Ale ja to zmením, vždy som to vedel a každý okolo mňa to vedel.
Svet s ktorým sme sa mohli priateliť, pokúšal som sa, ten boj som viedol v sebe a nie vonku. Iba mlčal ako autista a pozeral do blba. Prepáčil mu každú vec. Ja som ostal ten divný a nevadilo to.
Nejde o to byť lepší, nejde o morálku. Debaty o dobre a správnosti. Ako dieťa ma naučili neklamať, úprimnosti, dotiahol som to možno až k šialenosti. A hodnotou sa stali vzťahy a putá, ale už oveľa skôr ako som sa ním stal – takým šialeným. Možno už vtedy keď som mal 10 rokov.
Prečo iní nie? Prečo nezošaleli? Prečo si nikdy nevybrali? Prečo sú ľudia ako prečítané zahodené knihy, zastávky vlaku, iba stanice ktorými prešli? Nikdy ste netúžili po blízkosti inej duše? A čo tak aspoň pri svojej vlastnej?
A tam vždy skončím. A pritom som chcel iba napísať blízkemu človeku. Presne tej odlišnej forme blízkeho človeka, ktorého nemám. Takého ktorého neošukám, takého s ktorým sa milujem. Ktorý mi prináša svet, ktorý plynie a ide mimo mňa. Do ktorého nakoniec môžem vložiť aj časť svojho sveta, sveta ktorý nie je zúfalý. Sveta ktorý bol kedysi pekný, patril neobyčajne obyčajnému človeku.
Ako loď zakotvená v prístave. Sny o rozbúrenom mori. Hľadáme svoj zmysel života ako vojnu v ktorej budeme bojovať, ale je aj v obyčajnosti. Knižnice neodhodených kníh, albumy plné fotiek, aj tých rodinných, ktoré boli odfotené zle. Prijať všetky nedokonalé svety iných ľudí, v ich životoch istú dokonalosť majú, inak by ich nežili a keby že žijú, tak musia vedieť, že sa podvádzajú.
Ak sme rôznymi druhmi fanatikov, bláznov a šialencov. Aspoň čo najmenej ubližovať svetom iných fanatikov, bláznov a šialencov, ktorí tiež neubližujú. V politike, v sekte alebo len dvanásť hodín v práci, nie je to jedno? Mať veľa detí alebo nemať žiadne. A potom moja križiacka výprava končí, pri uvedomení, že svätá zem je úplne všade, len my sme ju vo vnútri vymedzili, na niečo, aj keby to bol iba pojem, ktorým označujeme úplne všetko.
Drž se mě za ruku v zimě této
snadné a lehké nebude to
kdo jiný líp to ví nežli my
vyhnaní do tmy a do zimy
(Mařenka, Nohavica)
A ja tam mám niekde v tom škaredom čiernom lese, chalúpku pre nich. Bez perníkov, ako jaskyňa jedného draka. Je v nej teplo. A svet sa môže miliónkrát celý preskladať a celý zmeniť. Niektoré veci sa nemenia nikdy. Duša.