ruina v centre Shkodry

In no one we trust

Väčšina krajiny (cca 60%) je moslimská, ženy v Albánsku ale nechodia zahalené, resp. veľmi, veľmi zriedka nejaká – možno tak často ako v Bratislave. Aj pre komunistickú minulosť je tu málo mešít a kostolov a mal som dojem, že kresťanov je tu vidieť viac – cez krížiky, ikony, pomníky matke Tereze, rôzne kresťanské organizácie, či nezriedka názvy ulíc po Jánovi Pavlovi II. či Don Boscovi. Ľudia radi hovoria o svojej medzi-náboženskej tolerancii, no už sa nezmieňujú o tom, ako im drhne tá medzi-etnická 

Iná vec je, že napriek tomu, ako majú Albánsko a Albáncov všehodruhu radi, sa navzájom sami seba často boja a nedôverujú si. Veľakrát som od miestnych počul povery, ako sa mám vyhýbať niektorým častiam krajiny a dať si pozor a pritom to boli len vidiecke miesta so síce tradične konzervatívne žijúcimi, no o to viac milými a pohostinnými ľuďmi.

raňajky v horách

Jeden príklad za všetko. Keďže niektoré maily študentov mi Gmail vracal ako neexistujúce, vravím im, nech si teda spravia krúžkový mail. Nikdy o ničom takom nepočuli. Tak vysvetľujem, že to bude mail, kde budem posielať materiály a ku ktorému budú mať všetci heslo. Na to som ale ostal zarazený, lebo som bol konfrontovaný so serióznou otázkou, že „a čo ak niekto zmení heslo?“

Douglas Adams má k tomu skvelý príbeh, nebudem ho spoilerovať, stojí za prečítanie, no pointa je viac menej v tom, že niektoré spoločnosti majú väčšiu vzájomnú dôveru než iné. A tá môže byť jednak z vypočítavosti, alebo z jednoduchej viery, že niečo také ako že niekto zmení heslo na spoločnom e-maile, sa u nás nemôže stať. Jedným slovom majú „dobrú vieru v ľudí“. Albánsko nie je jednou z týchto krajín.

Toto je jedna z vecí, ktorá ma ani po mesiacoch strávených v Albánsku neprestala fascinovať. Stretol som nespočetné množstvo milých a dobrých ľudí, mnohí mi pomohli v situáciách, kedy som to fakt potreboval a na Slovensku by sa na to hocikto vykašľal. Napriek tomu som zažil aj to všetko, prečo je krajina tam, kde je.

But we’re trash, you and me

Sme v albánskych horách. Stopli sme si terénne auto, ktorým nás domáci berú k sebe domov. Všade okolo je divoká človekom skoro nedotknutá príroda. Sme už pred bránou k jeho domu hlboko v horách. Vodič nás ponúka žuvačkami, že si máme dať, také sme vraj nemali. Nedbáme. Vodič si dáva poslednú a vyhadzuje vonku obal. My sa pozeráme, že wtf a on len mávne rukou, že „tu sme v Albánsku“.

Vzťah k prírode a odpadu je možno vec, ktorá ma na Albánsku irituje najviac. Ide to do takých extrémnych rozmerov, že nemáte problém vidieť chlapca vyhadzujúceho obal od lízatka na chodník hneď pred obchod, kde si ho kúpil. Odpad je všade, nedá sa pred ním uniknúť. Azda len hlboko v horách je čisto – no len do momentu, kým tam nepríde nejaký miestny (tí ale chvalabohu až tak často do hôr nechodia). Keď vyjdete na hrad v Gjirokastre, naskytne sa vám nádherný pohľad na mesto i okolie. A hneď pod vami uvidíte „rieku“ odpadkov valiacu sa naprieč mestom.

odpadky pod hradom v Gjirokastre

Z detstva si pamätám (môže sa mi to len zdať), že v deväťdesiatych rokoch bolo na Slovensku viac odpadu než dnes. Možno za tým hľadať boom spotreby ako aj prežitok socialistického „verejného“ vlastníctva, časom sa ale situácia začala zlepšovať. Albánsko si stále žije svoje divoké deväťdesiate roky. V obchodoch vám na všetko dajú zadarmo plastovú tašku. Na všetko a aj v tých najmenších obchodoch či na trhoch! Aj na žuvačky, či plechovku koly. Predavačka vám ju popri blokovaní nezabudne vložiť do igelitky.

Pozitívom je, že v Tirane sa to snažia riešiť aspoň množstvom VPP zamestnancov zbierajúcich odpadky, ktoré následne smetiari (často o polnoci!) vozia ktovie kam. Totižto časté sú pololegálne skládky a riziko z toho vyplývajúce. Nedávno krajinou otriasol škandál, že kdesi pri rieke sa nachádzala skládka liekov po záruke. A tie sa dostali do rieky, ktorá tiekla neďaleko. Čo nie je moje, to ma proste nezaujíma.

Je suis Sali

Nadávali ste niekedy na politikov? Že sa tu za 25 nič nezmenilo? Tí istí? Niet koho voliť? Nuž, na albánskej politickej scéne by bol aj Pavol „3,33%“ Hrušovský sviežim vetrom.

Začnime tým, že momentálne je pri moci jedna z dvoch veľkých albánskych strán – socialisti, teda „reformovaní“ komunisti. A pozor, v Albánsku by bol Biľak za komunizmu za liberála. Komunistický režim bol v krajine mimoriadne hrozný a ľudia sú si toho vedomí, napriek tomu jeho pokračovatelia tu nielen pobehujú mimo výbehu vo väznici, ale dokonca tu vládnu. Hej, väznica. Napriek tomu, že albánske súdy nie sú „bohviečo“,  odhaduje sa, že zhruba polovica parlamentu bola v minulosti odsúdená za nejaký trestný čin. Kupovanie hlasov, manipulovanie volieb mŕtvymi voličmi a iné lahôdky sú tu volebným folklórom.

Ale vráťme sa k politickým stranám. Ta druhá – že Demokratická – je miestnou „ponovembrovou“ stranou. Najlepšie prirovnanie by bolo asi k HZDS. A ich Mečiarom je Sali Berisha. S tým rozdielom, že HZDS neuvrhlo krajinu na pokraj občianskej vojny. Pyramídové spoločnosti vtedy ľuďom nasľubovali nereálne výnosy a ich vklady „investovali“ do organizovaného zločinu. A vrcholoví politici to celé otvorene podporovali. Keď nastal ich bankrot, vláda stratila kontrolu nad krajinou a zúrivé davy vyrabovali muničné sklady. No a Sali je nielenže stále vo vrcholovej politike, minulý týždeň sa dokonca nechal počuť, že ľudia by sa mali vyzbrojiť, keďže vláda nedokáže bojovať so zločinom.

Socha Bajrama Curriho, po ktorom je pomenované mesto, odkiaľ je Sali Berisha a ktorý tu má dodnes silný kult osobnosti

Inak Albánci „radi“ počúvajú prenosy z parlamentu a vedia sa riadne nasrať pre politikov. Ale to je asi tak všetko. Vládne tu apatia. Predstava občianskej zodpovednosti tu zodpovedá tomu, že raz za štyri roky pôjdem k voľbám, i keď vlastne načo, keď je všetko kúpené… Keď som začal korupciu rozoberať so študentmi, sami došli na to, že to pravdaže nie je len o politikoch. Korupcia je všade a vykonávajú ju všetci. Na úradoch, u lekára, na súdoch. Nič si nevedia predstaviť vybaviť bez obálky či známych.

No-Culture Club

Kníhkupectiev je v krajine málo, kníh v nich tiež a i tie, čo sú, sú relatívne drahé a mnohé poškodené. A to aj v najlepších kníhkupectvách. Čítanie tu nie je sexy.

Ešte nepochopiteľnejšia vec je, že asi jediné kiná v krajine sa nachádzajú v Tirane. Sú tam tri – na celú krajinu! V Shkodre, kde som bol väčšinu môjho času, je tiež kino, no film do neho príde tak raz za mesiac. Na jedno premietanie a koniec. Ako fanúšik bondoviek som kvôli Spectre musel merať cestu do Tirany. Kino, kde som bol, bolo celkom OK, akurát nemalo systém (žiaden program vopred, musel som im kvôli tomu písať správu na FB) a diváci sa správali ako prasatá. Rozprávali sa celý čas (chvalabohu, keď som si odsadol, hluk bol menší), pozerali sa do mobilov a kamarát Američan dokonca vraj zažil, ako pred ním niekto v kine na mobile pozeral porno!

Ani tí, čo majú radi hudbu, si to tu neužijú. Nielenže kvôli kúpnej sile tu veľmi nechodia zahraniční interpreti, vidieť naživo (kvalitnú) hudbu je tu raritou. Národnou kultúrou je pozeranie futbalu, cez ktorý si môžu zbesilo prejavovať svoj chorobný nacionalizmus. Zápas Albánska so Srbskom tu bola udalosť desaťročia.

vchod do divadla v Tirane

It’s the end of the world as we know it… and I feel fine

Okej, tak si to zatiaľ zhrňme. Situáciu v krajine spôsobujú/sprevádzajú nasledovné veci: absencia kultúry, nízka úroveň vzdelania, nezáujem o to, čo nie je bezprostredne moje a podporovanie toho celého všeobecnou apatiou a neschopnosťou niečo zmeniť. A sme doma – neschopnosť zmeny.

Jeden z najväčších kultúrnych šokov v Albánsku je platenie. Ten ale nastáva, až keď sa naučíte číslice po albánsky. Ľudia vám budú hovoriť desaťnásobné sumy a to bez toho, aby vás chceli oklamať. Práve naopak, toľko krát ma mohli oklamať na cene a nikdy sa mi to nestalo! Dokonca som zažil aj to, že keď sme sa vo Vlore pýtali na cestu na autobusovú „stanicu“, chlapík nám chcel zaplatiť taxík, no taxikár odmietol, že nás vezme zadarmo. Takí tu žijú ľudia!

Problém je inde. V Albánsku totižto bola menová reforma, kedy sa menili „staré“ leky za „nové“ leky v pomere 10:1 a mnohí si na to doteraz nezvykli. Hmm, veď aj nám trvalo zvyknúť si na eurá, povie si niekto, fígeľ je v tom, že táto menová reforma sa odohrala pred vyše 50 rokmi!

V Albánsku sa veci nemenia. A ak sa menia, tak to trvá strašne dlho. Niekedy ani 50 rokov nie je dosť. Práve menová reforma môže byť krásnym symbolom tejto rezistencie voči zmene, ktorá do veľkej miery môže za to, v akom stave sa nachádza albánska spoločnosť. Keď som sa o tom bavil so študentmi a pýtal som sa ich, ako to zmeniť, padli aj návrhy, že mala by byť urobená ďalšia menová reforma, ktorá by prepísala čísla bankoviek podľa toho, ako ich „čítajú“ ľudia. Nuž…

200 lekov, známych aj ako 2000 lekov

Anarkia në Shqipëri

V Albánsku neplatia pravidlá, vládne tu skoro anarchia. Mnoho ľudí neplatí dane, donedávna málokto platil za elektrinu a prebiehal tu zbesilý neregulovaný výrub stromov, štát občanom poskytuje minimum služieb, no napriek tomu tu nenastal libertariánsky raj, nebujnie tu podnikanie ani inovácie. Príklad Albánska ukazuje, aké dôležité sú zažité pravidlá a inštitúcie.

Jeden príklad za všetko. Som na polícii. Je tu nápis „zakázané fajčiť“ a dva metre od neho – podotýkam dnu v budove – si týpek vypaľuje hubu. Ak sa ma nejaký Albánec bude niekedy pýtať, prečo táto krajina vyzerá, ako vyzerá, tak preto. Nikto tu nerešpektuje pravidlá. Väčšina predvída, že keď dôjde na lámanie chleba, pravidlá nikto vymáhať nebude.

História dokazuje, že ak v Albánsku nedôjde k aplikácii pravidiel zhora, nastane armagedon. A nie je to len príklad pyramídových hier. Keď padol komunistický režim, nastalo obdobie bezvládia (ktoré sa síce medzičasom zmiernilo, no nie je úplne zažehnané) a do popredia opäť vyšiel tradičný zákonník Kanun, ktorý ešte v pätnástom storočí spísal Lekë Dukagjini a to vrátane neslávne známych krvných pômst. Len tento rok bolo v Albánsku spáchaných už 35 vrážd z dôvodu krvnej pomsty. Vláda má dokonca osobitný školský program na vzdelávanie detí postihnutých touto „kliatbou“.

Ani otvorenie sa svetu a množstvo Albáncov cestujúcich za prácou do zahraničia totižto nezmenili lokálnu kultúru. Preto nech to znie akokoľvek fatalisticky a pesimisticky, iný spôsob zmeny miestnych pomerov, ako trebárs cez integračný proces a dôsledné nanucovanie inštitúcií a pravidiel západných pravidiel zrejme neexistuje. Bez toho ostanú Albánsko a Albánci rovnakí – tradiční a tradične nespokojní.