Francis Fukuyama dobre pomenoval prečo sa mnohí nechajú dobrovoľne oklamať a vyberú si a dajú prednosť tým, ktorí sú ako zovretá päsť pred liberálnou demokraciou a jej inštitúciami (napr. tu https://www.youtube.com/watch?v=LxLHDHJV-_8&ab_channel=HowToAcademy).
Globalizácia nechala za sebou mnoho lúzrov alebo aj tých čo viac prehrali ako vyhrali, tých čo sa nestihli a nemohli dostatočne prispôsobiť, ale aj tých ktorí mali väčší podiel vlastného zavinenia, lebo neboli k ničomu prinútení (ako by boli vo viac autokratickej spoločnosti) a tak sa bez neho, bez toho prinútenia v svojej slobode vzdali akejkoľvek či mnohej zodpovednosti za svoj vlastný život a tak sa nedostali ani na základnú úroveň toho čo by ich uspokojilo, a tam nejde iba o peniaze, ale aj uznanie. Tiež Fukuyama argumentuje tým, že keby to bolo iba o peniazoch a nerovnosti, vyhrával by všade na svete iba ľavicový populizmus, ale úspešný je aj ten pravicový, ktorý získaval sympatie ľudí hlavne nad ideami vlastnej (a cudzej) identity, identity ktorá rozdeľuje ľudí a definuje problémy. Mnohí sa čoraz viac začali dožadovať rešpektu a dôstojnosti hlavne spôsobom keď ho začali upierať druhým a hlavne preto.

Škoda, čoraz častejšie nejde o nastolenie rovnováhy, ale jej vykoľajenie. Klamstvá nie sú dostatočné v málo dramatických časoch, v pokoji a kľude, v stabilite. Preto opakovane uspejú tí čo prilievajú olej do ohňa najlepšie na čo najviac miestach, nie tí čo sa snažia požiar hasiť. Riešiť problémy neznamená už takmer nič – bohužiaľ. Najviac znamená označovať problémy a pripisovať ich iným za vinu, je jedno či tie problémy majú alebo nemajú reálny základ, v akej miere sú nafúknuté ak reálny základ majú, málokto dnes rastie tým čo naozaj produktívne ponúka, mnohí dnes rastú predovšetkým tým, že potápajú svojich konkurentov. Ak to na začiatku robil iba jeden človek a jedna strana, bude takých ľudí a strán stále viac a viac, lebo to funguje. A naopak efektívny riešitelia a ochrancovia i užitočných vecí, ktoré si nevážime v konkurencii populistov zákonite prehrajú. Nejaké sympatie a podporu dostanú, ale nebude dostatočne veľká aby obstáli v konkurencii klamárov, v konkurencii tých čo stále útočia, v konkurencii tých, ktorým dramatické časy vyhovujú, ktorí neustále vytvárajú hru pre ľudí, ktorí potrebujú takéto oduševnenie a dajú mu vždy prednosť pred racionálnejšími prístupmi.

Pozrime sa na „kritiku“ mainstreamových médií. Kam utiekli mnohí, ktorí ich kritizovali a stále kritizujú a ako to vyzerá vo svetle „kritiky“ ktorú voči mainstreamovým médiám mali?!

Za prvé mainstreamové média sa museli držať zdrojov, ktoré preberali a na samom konci reťazca vždy museli mať priamy zdroj, musel byť človek či skupina ľudí a ich povesť, ktorí informácie získaval priamo z terénu. Mainstreamové média si nemohli dovoliť vymýšľať si a klamať ako to môže (ale nemusí) robiť bloger. Samozrejme boli v tomto duchu kritizované a tí, ktorí ich začali preto vnímať negatívne si odišli k (alternatívnym) médiám, ktoré nemali limity čo môžu a nemôžu a tak nebola a nie je záruka na veci vycucané z prsta, na vymýšlanie a klamstvá, zdroj môžu a nemusia dať, kľudne postačí raz za uhorský rok, keď sa im to práve hodí. Informácie neboli ani preberané z nejakých agentúr, ale od samozvaných influencerov, ale aj politikov, ktorí môžu povedať naozaj čokoľvek i to najväčšie klamstvo bez toho aby museli niekedy niesť za to nejakú zodpovednosť, bez toho aby im to nejak pošramotilo povesť. Lebo v skutočnosti nemali mnohí  ľudia s mainstreamovými médiami problém pre ich objektívnosť či pravdivosť, ale preto nakoľko sa im páči alebo nepáči to čo čítajú, nakoľko ich to vzrušuje alebo nudí, nakoľko v tom vedia potvrdiť svoje selektívne postoje alebo nie.

Za druhé, mnoho mainstreamových a všetkých médií bude mať sklon k zaujatosti, klickbaitu, názorovým pohľadom, senzácie-chtivosti a ak pôjde o komerčné média tak aj komerčnosti to znamená budú obsahovať reklamy alebo budú spoplatnené. Média na internete i v tlačovej forme majú byť ad-hoc poskytovateľom informácii a správ, je dôraz na rýchlosť, vedieť dianie v regiónoch i vo svete, komu to nestačilo vždy môže hľadať a nájsť médium ktoré pokrýva informáciu viac a viac na mieste korešpondentmi a nie ľuďmi, ktorí si vymýšľajú a cucajú z prsta. Každý môže zobrať knihy a študovať teórie aj názory, aj nejednoznačnosti kde rôzne názory sa navzájom vylučujú a pre každý musia byť nevyhnutne nejaké logické argumenty aby mal vôbec na čom stáť a byť čím posúdený. Ale funguje to tak? Nie! Tí čo odišli od mainstreamu neodišli od neho pre jeho nedokonalosť či akúsi plytkosť ak sa spreneverili ešte väčšej plytkosti, nenaštudovali si viac, naštudovali si menej, hľadali seba potvrdenie, nehľadali poznanie. Použili a používajú tie najnezmyselnejšie „argumenty“, generalizácie, rôznu obhajobu autoritami, rôzne asociácie, keď pripodobňujú úplne rozdielne veci, logicky to síce nefunguje, ale im to funguje, aby im to stačilo, aby ostali pri svojej viere, aby ostali pri tých čo im klamú. Aby nemuseli čeliť sebareflexii.

Za tretie, mainstream bol generalizovaný ako keby všetko bolo na jedno kopyto, ale nie je, svet je dosť veľký a je veľa agentúr, spravodajstiev, novín. Názorové pohľady sú známe, ale je jasné kedy ide o komentár plný názorov a kedy o správy. Nesúhlasiť s vysvetlením nie je to isté ako nesúhlasiť so skutočnosťami, ktoré sa udiali, áno aj tie môžu byť skreslené alebo nepravdivé, ale práve mainstreamové média robia ich korekciu často hneď ako je nová informácia pre korekciu známa, toto alternatívne média nerobia, tam je vždy ticho po pešine, hlavne za žiadnu cenu si nepriznať omyl alebo chybu. Je to práve v ich slabosti a nesebavedomí, že si to nemôžu priznať, keď stojí na vode takmer všetko, nemá to ani zmysel, lebo to je pointa alternatívnych médii.

Toto by ale nefungovalo bez toho aby tak veľký počet ľudí v súčasnom svete nepodľahol a neudržoval sa v disociácii. Ako z nej teda von?

(úlohu som zadal umelej inteligencii)

Disociácia, ktorá nás zasahuje, má mnoho podôb – od pasívneho prijímania klamstiev až po aktívne šírenie tých, ktoré nám vyhovujú. Je to jav, ktorý rozdeľuje spoločnosť nielen na tábory názorové, ale aj na ľudí ochotných niesť zodpovednosť za svoje myšlienky a činy a na tých, ktorí sa jej vyhýbajú. Ak chceme z tohto cyklu von, potrebujeme obnoviť dôveru – nielen v médiá, inštitúcie či verejných činiteľov, ale predovšetkým medzi sebou navzájom.

Prvým krokom je sebapoznanie a kritická reflexia. Potrebujeme si priznať, že všetci sme náchylní na potvrdenie vlastných predsudkov a že výzvy na sebareflexiu nie sú známkou slabosti, ale sily. Pochopenie, že hľadanie pravdy je proces, ktorý nikdy nekončí, nás môže posunúť k tomu, aby sme boli otvorení diskusii – nielen s ľuďmi, ktorí s nami súhlasia, ale najmä s tými, ktorí majú iný pohľad.

Druhým krokom je návrat k základným hodnotám spoločnosti. Sloboda bez zodpovednosti je ilúzia. Potrebujeme si uvedomiť, že každý čin a každé slovo má svoje následky. Pravda je niekedy nepohodlná a nejasná, ale odmietnuť ju znamená vzdať sa snahy o lepší svet. Zodpovednosť znamená nielen za svoje činy, ale aj za to, čo podporujeme a šírime.

Tretím krokom je schopnosť vidieť dlhodobo a odolávať pokušeniu krátkodobých „víťazstiev“. Klamstvo je ako rýchla výhra v hre – môže priniesť úspech, ale zanecháva prázdno. Skutočné hodnoty sa budujú pomaly, ale sú trvácne. Pravdu a dôveru nemožno vynútiť, ale môžeme ich postupne obnovovať cez konzistentnosť, otvorenosť a ochotu priznať si chyby.

Nakoniec, potrebujeme spoločne pracovať na vytvorení prostredia, kde sa kritické myslenie a rešpekt k faktom stane normou. To zahŕňa vzdelávanie, ktoré učí nielen memorovať fakty, ale aj ich analyzovať, rozpoznávať manipulácie a klásť otázky. Zahŕňa to aj podporu pluralizmu v médiách, transparentnosti a ochrany slobodného prejavu – ale aj pochopenia jeho hraníc.

Cesta von z disociácie nie je ľahká ani rýchla, ale začína v každom z nás. Každé rozhodnutie – čo čítame, čo šírime, ako komunikujeme – môže byť krokom k zodpovednejšej spoločnosti. Musíme si uvedomiť, že pravda a dôvera sú krehké a ich strata je rýchla, ale ich obnova je možná. Každý z nás má v tom svoju úlohu. A začať môžeme hneď teraz.

…