Smutným dôkazom vyššie zmieneného je aj rozhlasová relácia Cestovateľské kino Rádia Slovensko – prvého verejnoprávneho okruhu Slovenského rozhlasu (SRo) – v ktorej bola dňa 14. 12. 2024 odvysielaná epizóda s názvom Palestína – život a Vianoce v ťažko skúšanej krajine.  Reláciu moderovala istá EVA VASILOVÁ, pozvaným hosťom bola cestovateľka a aktivistka PETRA KOVÁČ.

Petra Kováč sa napríklad spolupodieľala aj na príprave tzv. propalestínskeho pochodu iniciatívy Včera bolo neskoro a Iniciatívy za spravodlivý mier na Blízkom východe zorganizovaného okrem iných termínov aj dňa 5. 6. 2024 – čiže presne na Jom Jerušalajim(יום ירושלים, Deň Jeruzalema), ktorý je izraelským štátnym sviatkom pripomínajúcim znovuzjednotenie východného Jeruzalema so západným Jeruzalemom po Šesťdňovej vojne v roku 1967 a ukončenie jordánskej ilegálnej anexie Judey a Samárie (ktorú Jordánsko zabralo v r. 1948 a svojvoľne premenovalo na Západný breh v r. 1950).

V spomínaný júnový deň sa Hviezdoslavove námestie zmietalo v opojení nepravého propalestínskeho aktivizmu. (Tvárou skutočného propalestínskeho nasadenia bola napríklad kanadsko-izraelská aktivistka Vivian Silver, z“l, brutálne umučená a zavraždená gazanskými te.0.istami 7. októbra 2023. Išlo pritom o odporkyňu Netanjahuovej vlády, silne ľavicovo orientovanú a dlhoročnú podporovateľku Gazanov, angažujúcu sa v mnohých arabsko-židovských kooperačných projektoch a organizáciách: B’Tselem, Woman Wage Peace,  Alliance for Middle East Peace, Project Rozana, Road to Recovery…).

Na pochode v Bratislave zaznievali genocídne heslá From the river to the sea alebo Globalize the Intifida, a to všetko za povievania štvorfarebnou fašistickou ba’athistickou vlajkou – takou istou, akú v Moskve vzniklá te.0.istická PLO v r. 1964 odkopírovala od Jordánska, zľahka upravila a prehlásila za „palestínsku“ vlajku.

Zobrať nejakú fašistickú vlajku a neskôr ju vydávať za vlajku samostatného štátu – to sa dá porovnať s tým, ako keby si Slováci po vstupe do éry samostatnosti zvolili klérofašistickú Stranícku vlajku Ľudákov a ich organizácií HG a HM za svoj štátny symbol.

(Mimochodom, panarabské farby sa prvýkrát objavili na scéne až v r. 1916, no vlajka podobná dnešnej izraelskej viala už v r. 1897 – na 1. a 2. sionistickom kongrese.)

Pozrime sa teraz aspoň na niektoré výroky, ktoré zazneli v relácii v Rádiu Slovensko:

Výrok č. 1: „Priletieť do Palestíny sa dá tak, že priletíte na telavivské letisko.“

Výraz Palestína sa dnes používa veľmi nesprávne, mimo historického a právneho kontextu – totiž na pomenovanie nesuverénnej te.0.istickej entity, ktorú OOP (Organizácia za oslobodenie Palestíny) svojvoľne vyhlásila za štát v r. 1988 v Alžírsku. Napriek tomu, že od januára 2013, na základe rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 67/19, Palestínska národná správa používa na oficiálnych dokumentoch názov Štát Palestína, nič to neznamená, pretože pre vlastné tragické politické rozhodnutia nenadobudla ani základné atribúty štátnosti, konkrétne územné vymedzenia a svojbytnú politickú reprezentáciu.

Čiže v súčasnosti sa dá priletieť jedine do (čiastočne dekolonizovaného) historického regiónu Palestína, kde sa, vďaka B-hu, nachádza moderný demokratický štát IZRAEL.

V budúcnosti sa snáď bude dať pricestovať do úplne dekolonizovanej Palestíny – Izraela v jeho skutočných hraniciach (t. j. vrátane Gazy, Judey, Samárie, východného Jeruzalema a ideálne aj južného Libanonu).

Výrok č. 2: „Už pri odlete z Budapešti alebo Viedne sa pripravte na rozhovor s izraelskými agentmi, ktorí sa pýtajú zvláštne otázky, napr. koho poznáš v Izraeli. Ak povieš viac arabsky znejúce mená, priprav sa na dlhšie vypočúvanie.“

Odlet z Budapešti alebo Viedne nebýva sprevádzaný žiadnymi rozhovormi, aké popisuje pani Kováč. Jedine ak človek cestuje s izraelskou spoločnosťou El Al Israel Airlines (v preklade Do nebies), treba počítať s prísnymi predodletovými kontrolami. No a po príchode do Izraela nasleduje štandardná dôsledná bezpečnostná kontrola a rozhovor s imigračným úradníkom. Čestný človek sa však týchto formalít a nevyhnutností nemusí nijako extra obávať, hoci stať sa môže naozaj všeličo. Nuž ale keď má niekto vyslovene nepoctivé úmysly, zlé svedomie (čo môže ovplyvniť kvalitu jeho odpovedí), primnoho pečiatok z arabských a iných moslimských krajín (najmä tých, ktoré sú nepriateľské voči Izraelu a demokracii ako takej), a veľa podozrivých kontaktov napríklad medzi radikálmi v izraelských arabských mestách i v „Palestínskej autonómii“ (t. j. Arabmi okupovaná Judea, Samária), nemôže sa čudovať, že ho potom eskortujú do lietadla príslušníci bezpečnostných zložiek – ako sa to vraj stalo pani Kováč (ak môžeme veriť jej výpovedi v rozhlasovej relácii).

Výrok č. 3: „Historická Palestína je Palestína vysnívaná. Je to územie, kde v časoch Osmanskej ríše žili Palestínčania. Slávne územie medzi Jordánom a Stredozemným morom. Dnes tam však už žije aj veľká skupina židovského izraelského obyvateľstva.“

Nesprávne. Historická Palestína je reálny blízkovýchodný región, strategický a kľúčový z hľadiska minulého, súčasného i budúceho diania. Domovina a národná vlasť autochtónneho židovského národa. Vysnívaná a vyfantazírovaná je iba „palestínska identita“ a fantómový boj „za slobodu a práva palestínskeho ľudu“, „slobodnú Palestínu“.

Zaujímavé, že hostka relácie začala hovoriť o „palestínskej“ histórii skokom do éry Otomanov (1517 – 1917), hoci vtedy ešte neexistoval ani len koncept „palestínskeho národa“. Úmyselne zabúda tiež na to, že aj vtedy (aj celé stáročia predtým) žili v Eretz Jisra’el (zemi izraelskej) tisíce Židov. Je úplne jedno koľkí presne, pretože nepremlčateľné právo domorodého národa na svoje historické územie sa nezakladá na počte a nie je ovplyvnené tým, ako sa vyvíja populácia alebo aké sú migračné pohyby autochtónneho národa. Presný počet v zemi prebývajúcich sa ani nedá presne určiť, lebo Arabi aj Židia z rôznych dôvodov odmietali otomanské sčítania ľudu.

V tej dobe bol založený aj Tel Aviv (v r. 1909) a založili ho židovské rodiny (ktoré však – ak by sme mali veriť pani Kováč – vlastne ani vôbec neboli prítomné v zemi).  Arabi (medzi ktorých nemožno úplne počítať väčšinu beduínov a levantínskych kresťanov, keďže majú zachované výrazné židovské genetické línie) – ktorých nároky na izraelské územia sa zakladajú iba na základe málo významného práva dlhodobého pobytu od čias arabskej invázie do Levanty – vtedy ani nemohli tušiť, že ich raz ktosi nazve „Palestínčanmi“ a nahucká ich do boja za akýsi štát, ktorý nepotrebujú a, ako svojimi činmi dokazujú, ani nechcú. Akonáhle by mali vlastný štát, prišla by s tým zodpovednosť, a tá je radikálom v Gaze, Judei a Samárii úplne cudzia. Bezštátnosť je ich dobrovoľnou voľbou a zároveň slúži ako ich protiizraelská superzbraň.

Štátom ako Jordánsko, Egypt, Irán, Katar, Ruská federácia… takáto napätá situácia vyhovuje, pretože „Palestínčania“ tak i naďalej zostávajú predĺženou rukou ich nečestných záujmov v regióne Levanty. Vznikom Palestínskeho štátu by takáto manipulatívna výhoda nad „palestínskou“ masou zanikla.

Pravdou zostáva i to, že žiadny „Palestínsky štát“ na územiach židovskej Samárie, Judey a Gazy nesmie nikdy existovať! V opačnom prípade by arabskí nepriatelia izraelskej demokracie získali legitímne právo na svoje násilné počiny (podobné tým, aké páchali Hamas a gazanskí civilisti od r. 2007 a akého sa dopustili 7. 10. 2023…), ľahšie by získali zbrane a všemožnú podporu od iných štátov, a rástla by diplomatická izolácia Izraela, pretože nevyhnutnou reakciou na ešte početnejšie te.0.istické útoky by Izrael porušoval suverenitu susedného štátu. Vzniklo by ešte viac odsúdenia, ako existuje teraz. Nonsens o „dvojštátnom riešení“ hlásajú dnes už len priami i nepriami nepriateľa Izraela. Ide o dožadovanie sa právnej ochrany protiizraelského besnenia.

Výrok č. 4: „V Nazarete žije veľa Palestínčanov, ktorí dostali izraelské pasy, ale majú oklieštené práva – napr. sa nemôžu sťahovať z tohto mesta do inej časti krajiny.“

Nazaret je mesto v severnom Izraeli, ktoré má najväčšiu arabskú populáciu (v r. 2023 to bolo viac ako 78 000 Arabov; z nich 40 000 moslimov). Zároveň má mesto najväčšiu arabskú kresťanskú populáciu v celom Izraeli. Arabi v Nazarete sú izraelskí občania, čiže je logické, že majú izraelské pasy (pričom oni sami sa môžu považovať za Arabov, arabských Izraelčanov alebo „palestínskych“ Izraelčanov – ich právny status to však nemení).

Poznámka o „oklieštených právach“ je tiež nepravdivá. Tisíce izraelských Arabov sa sťahujú do židovských miest a hľadajú dostupné bývanie a lepšiu kvalitu života. (Kam sa so svojou rodinou presťahovala v r. 2012 izraelská Arabka Tahani Solimanová? Z arabského Nazaretu do židovského Nof HaGalil!) Možno ich nečaká stopercentne vrelé privítanie – prečo by aj malo? – ale rozhodne sa môžu slobodne sťahovať a pohybovať z miesta na miesto. Nechýbajú im ani žiadne iné občianske, sociálne, politické či ekonomické práva.

Výrok č. 5: „Keď sa bavíme o dvojštátnom rozdelení, Východný Jeruzalem sa nachádza na území, v úvodzovkách, izraelskom. Títo obyvatelia nie sú občanmi štátu Izrael, iba rezidenti.“

Východný (arabský) Jeruzalem sa nenachádza na území „v úvodzovkách izraelskom“, ale reálne na izraelskom území; rozdelenie Jeruzalema by malo byť čím skôr ukončené, „palestínske“ a jordánske dobyvateľské nároky zavrhnuté. Podľa medzinárodného práva patrí celý Jeruzalem Izraelu.

Jordánska invázia do Judey, Samárie a Jeruzalema v roku 1948 bola z hľadiska medzinárodného práva nezákonná; navyše podľa právnej zásady UTI POSSIDETIS JURIS (a čl. 80 Charty OSN) má Izrael právo na celé územie spravované niekdajším Britským mandátom (dokonca aj vznik Transjordánska a následne Jordánska možno považovať za podvod a výsledok britsko-arabských nečestných politických a ekonomických hier).

Jordánsko pre nezákonný vpád v r. 1948 nikdy nezískalo zákonné práva na anektovanú Judeu, Samáriu či Jeruzalem, a to pre platnosť ďalšej právnej zásady – EX INJURIA JUS NON ORITUR (t. j. žiadne právo sa nemôže zrodiť z nezákonného konania). Nárok Jordánska na suverenitu nad tzv. „Západným brehom“ (Judea a Samária) neuznal v tom čase nikto okrem Pakistanu, Iraku a Británie.

Izrael však aj v r. 1967 použil právo na sebaobranu, zvíťazil nad Arabmi a PLO v Šesťdňovej vojne a oslobodil Jeruzalem! A tak to už radšej mohlo zostať…

Vždy keď sa Izrael stiahol z územia (južný Libanon v r. 2000, Gaza v r. 2005, tragické Rabin-Arafatove Dohody z Osla I a II…), malo to za následok len viac protiizraelského násilia a zavrhnutia medzinárodným spoločenstvom!

Čo sa týka Arabov žijúcich vo východnom Jeruzaleme, väčšina z nich sa dnes identifikuje ako „Palestínčania“, no nie sú občanmi ani Izraela, ani „Palestínskej autonómie“. Väčšina tamojších Arabov odmietla ponuku Izraela na získanie občianstva po Šesťdňovej vojne. Namiesto toho im bol udelený štatút trvalého pobytu. Dnes má tento štatút približne 362 000 Arabov vo východnom Jeruzaleme. Trvalý pobyt im poskytuje mnohé rovnaké práva ako izraelské občianstvo, vrátane možnosti slobodne žiť, pracovať a cestovať v rámci Izraela, ako aj prístup k zdravotnému poisteniu a sociálnym službám. Nedostanú však izraelské pasy (mnohí majú jordánsky pas, keďže Jordánsko je de facto štát tzv. „Palestínčanov“) a nemôžu voliť v parlamentných voľbách. Ak sa títo rezidenti alebo ich rodinní príslušníci zapájajú do protiizraelských alebo te.0.istických aktivít alebo realizujú nepovolenú výstavbu, môžu byť, pochopiteľne, zbavení svojho statusu a vyhostení.

Výrok č. 6: „Všetci Palestínčania považujú Jeruzalem za svoje historické hlavné mesto.“

Asi z dôvodu „veľkej náklonnosti a pripútanosti k Jeruzalemu“ sa v prieskume JMCC iba 9,2% opýtaných neizraelských Arabov (v Gaze, Judei a Samárii) vyjadrilo, že považuje Jeruzalem za významný z politického hľadiska. Väčšinou mu pripisovali len náboženský význam. Komplexnosť vnímania Jeruzalema ako najdôležitejšieho náboženského, historického i politického centra – ako je to typické pre židov – je palestínskym Arabom (moslimským, kresťanským, nábožensky chladným) úplne cudzia.

V inom prieskume (Washington Institute for Near East Studies, jún 2022) sa vyjadrilo 63 % respondentov z arabského východného Jeruzalema, že „by bolo pre nich lepšie, keby boli súčasťou Izraela, a nie palestínskej samosprávy.„

Arabi v druhej štvrtine 7. stor. o. l. si po dobytí židovskej Palestíny zvolili za hlavné mesto nie Jeruzalem, ale mesto RAMLA, v dnešnom Centrálnom dištrikte Izraela. (Nemýliť si s Ramalláhom na tzv. „Západnom brehu“.) Na Jeruzalem nemali v tom čase žiadne väzby, ba dokonca nie je a nikdy nebol súčasťou toho, čo dnes moslimovia volajú „Palestína“; o výstavbe Skalného dómu sa rozhodlo až v r. 687 o. l. – a ani túto stavbu nedokázali Arabi postaviť úplne sami: práce boli zverené byzantským kresťanským staviteľom. Jeruzalem nebol hlavným mestom ničoho arabského ani vtedy, keď ho od r. 1948 okupovalo Jordánsko. Naopak, kráľ Dávid z neho urobil hlavné mesto Izraela pred viac ako 3000 rokmi. A ak ani toto nestačí, Jeruzalem nikdy nevidel ani tieň Mohameda.

Jeruzalem sa spomína viac ako 700-krát v židovskom Tanachu, zatiaľ čo v Koráne okrúhlych nulakrát. Židia sa modlia tvárou k Jeruzalemu, zatiaľ čo moslimovia sa modlia chrbtom k Jeruzalemu. Nachádzajú sa tu najposvätnejšie miesta judaizmu: Múr nárekov v Starom meste – posledný zostávajúci múr chrámového obvodu starovekého židovského Chrámu – a samotná Chrámová hora. O niekdajšej existencii židovského chrámu sa písalo aj v tlačenom sprievodcovi po mešitách z r 1936, ktorý vyšiel so súhlasom jeruzalemského muftiho Mohammeda Amina al-Husseiniho, neskoršieho kolaboranta s nacistami a masového vraha židov v Juhoslávii, Palestíne či dokonca v Maďarsku (keďže poskytol Hitlerovi 20 000 moslimských SS dobrovoľníkov regrutovaných najmä na Balkáne).

Židia žili v Jeruzaleme nepretržite (aj v dobách exilu) a – hoci na tom pri otázke autochtónnosti nezáleží – od roku 1840 tvoria väčšinu:

Článok z Daily Tribune (z 15. apríla 1854) neklamne hovorí o 15 500 obyvateľoch Jeruzalema (z toho 4 000 moslimov a viac ako 8 000 židov), v r. 1876 to bolo 25 000 obyvateľov (12 000 židov, 7 500 moslimov a 5 500 kresťanov). Do r. 1931 stúpol počet obyvateľov na 90 000 (50 000 Židov, 20 000 moslimov a takmer rovnaký počet kresťanov). V r. 1948, tesne pred vznikom moderného štátu Izrael, tu žilo celkovo 165 000 ľudí (100 000 Židov, 40 000 moslimov a 25 000 kresťanov).

Výrok č. 7: „Západný breh Jordánu je územie, kde Palestínčania nie sú občanmi štátu, ale iba obyvateľmi. Aj keď ide o palestínske územie, je pod správou a kontrolou Izraela.“

Na tzv. „Západnom brehu“ žijú palestínski Arabi v právnych režimoch (nesprávne nazývaných „oblasti“) A a B. Tie sú pod výhradnou občianskou jurisdikciou Palestínskej národnej správy. Nie je dôvod, aby títo Arabi boli občania Izraela, podliehajú moci Palestínskej autonómie. Na „Západnom brehu“ majú Arabi svoju vládu, autonómiu, bezpečnostné zložky, rozpočet, dôchodkový systém, štátnych zamestnancov… Izrael absolútne nediktuje Fatahu, čo má robiť.

Arabi však svoju slobodu zneužívajú – a to napríklad aj na politiku známu ako „výplaty za zabitie“ (napríklad 734 te.0.istov prepustených v 1. fáze „dohody“ medzi Hamasom a Izraelom zinkasovalo spolu viac ako 140 miliónov dolárov!). Vláda v „Palestínskej autonómii“ je zodpovedná aj za cielenú výučbu antisemitského obsahu na školách, výchovu nových te.0.istov, ale napríklad aj za predaj svojich ľudí do služieb Ruska v ťažení proti Ukrajine.

Výrok č. 8: „Múr apartheidu oddeľuje Západný breh Jordánu od zvyšku historickej Palestíny. Slúži na oddelenie Palestínčanov, vyčlenenie; iba 5% ich smie prejsť na druhú stranu múru. 85% zasahuje do Západného brehu Jordánu a ukrajuje z palestínskeho územia.“

Nie. Nemá to s apartheidom nič spoločné. Izraelská vojenská prítomnosť v Judei a Samárii a oddelené komunity židovských a arabských obyvateľov sú len odpoveďou Izraela na mnohé minulé arabské útoky a samovražedné bombové útoky proti Izraelu.

Nie je to rasizmus, nie je to diskriminácia alebo útlak na základe sociálnych alebo fenotypických charakteristík (nesprávne nazývaných „rasa“) alebo na základe etnického pôvodu. Ide o snahu obmedziť nepriateľských aktérov. Oddeľovací múr (hebr. Geder HaHafrada) postavil Izrael jedine z bezpečnostných dôvodov.

Nikto by nechcel mať takých divokých susedov, akých musí trpieť Izrael, no celý svet na túto tému mudruje. Izrael najlepšie vie, ako sa vysporiadať s bezpečnostnou hrozbou v podobe „palestínskeho“ te.0.izmu. Nesmieme zabúdať, aké udalosti predchádzali jeho výstavbe: v r. 2002 počas vrcholiacej intifády došlo v Jeruzaleme k strašným samovražedným bombovým útokom, vraždám civilistov…

Výrok č. 9: „Jeruzalem je mesto, ktoré je prítomné v každej jednej modlitbe.“

Najviac modlitieb vzťahujúcich sa na Sion, Jeruzalem a zem Izrael má židovský etnoreligiózny národ.

A prečo ich má toľko?

Pretože odtiaľ pochádza a je tam naozaj doma.

Nižšie uvádzam len stručný výber, niekoľko príkladov takýchto modlitieb:

• V rámci židovskej bohoslužby na šabat, novmesiac a takmer každý veľký židovský sviatok, keď je zvitok Tóry vybratý z aron ha-kodeš, zhromaždenie spieva: „Ki Mitzion: Lebo zo Siona vyjde Tóra a slovo B-ha z Jeruzalema.„
• V Birkat Hamazon, modlitbe po jedle, sa hovorí: „Zmiluj sa, B-že náš… nad Jeruzalemom Tvojím mestom, nad Sionom, miestom odpočinku Tvojej slávy…„

a tiež:

„Vybuduj Jeruzalem, sväté mesto, čoskoro v našich dňoch. Požehnaný si B-h, ktorý vo svojom milosrdenstve znovu buduješ Jeruzalem. Amen.“