Minulosť:

1. „Rusko nenapadne Gruzínsko“ (2008)

Keď sa v roku 2008 začalo napätie medzi Gruzínskom a separatistickými regiónmi Južné Osetsko a Abcházsko, mnohí tvrdili, že Rusko sa do konfliktu vojensky nezapojí. Výsledok? Ruská armáda nielenže zasiahla, ale aj de facto odtrhla tieto územia od Gruzínska a udržiava tam vojenskú prítomnosť dodnes.

2. „Rusko nebude anektovať Krym“ (2014)

Keď sa v roku 2014 začali nepokoje na Ukrajine, často zaznievali tvrdenia, že Rusko si nedovolí priamo anektovať Krym. O niekoľko mesiacov neskôr prišli „zelení mužíci“, neoznačené ruské jednotky, ktoré obsadili Krym. Napriek tomu, že Moskva najprv popierala svoju účasť, neskôr sa sama pochválila „rýchlou a bezchybnou operáciou“.

3. „Na Donbase nie sú ruskí vojaci“ (2014–2022)

Po anexii Krymu sa proruskí separatisti chopili moci v Doneckej a Luhanskej oblasti, pričom Moskva tvrdila, že s tým nemá nič spoločné. Postupne sa však objavilo množstvo dôkazov o prítomnosti ruských vojakov, ťažkej techniky aj priamom velení z Ruska.

4. „Minské dohody prinesú mier“ (2015–2022)

Minské dohody mali konflikt na Donbase ukončiť, no v skutočnosti ho len zmrazili a dali Rusku čas na prípravu väčšej vojny. Ukázalo sa, že pre Moskvu neboli nástrojom mieru, ale spôsobom, ako oslabiť Ukrajinu zvnútra a čakať na príležitosť k ďalšiemu útoku.

5. „Totálna vojna proti Ukrajine nebude“ (2022)

V januári a februári 2022 prokremeľskí propagandisti aj niektorí západní analytici tvrdili, že Rusko si nikdy nedovolí plnohodnotnú inváziu na Ukrajinu. 24. februára 2022 sa tieto ilúzie rozplynuli. Masívny útok, raketové údery, tankové kolóny smerujúce na Kyjev – všetko, čo malo byť „nemožné“, sa stalo realitou.

6. „Kyjev padne do troch dní“ (2022)

Jedným z najväčších omylov bola predpoveď rýchleho pádu Ukrajiny. Ruská propaganda aj niektorí západní skeptici tvrdili, že Kyjev nevydrží viac než niekoľko dní. Ukrajinská armáda však nielenže mesto ubránila, ale vďaka vojenskej pomoci Západu prešla do protiútoku.

7. „Západ sa unaví a prestane podporovať Ukrajinu“ (2022–2024)

Očakávalo sa, že podpora Ukrajiny zo strany USA a EÚ bude len krátkodobá a postupne sa vytratí. Napriek politickým nezhodám však krajiny NATO dodnes poskytujú Ukrajine vojenskú, ekonomickú aj humanitárnu pomoc.

8. „Ruská ekonomika sa sankciám ubráni“ (2022–2024)

Po invázii nasledovala vlna tvrdých sankcií voči Rusku. Hoci sa predpokladalo, že ruská ekonomika vydrží, realita je komplikovanejšia – rozpočet trpí, technológie chýbajú, a krajina sa postupne prepadá do technologickej izolácie.

9. „Mobilizácia nebude“ (2022)

V prvej fáze vojny Putin tvrdil, že mobilizácia nie je potrebná. O pár mesiacov neskôr bola vyhlásená a tisíce mladých mužov utekali z Ruska, aby sa jej vyhli.

10. „Rusko nikdy nepoužije jadrové hrozby“ (2022–2024)

Kremeľ viackrát tvrdil, že jadrové zbrane sú „len na obranu“, no hneď po invázii začal Putin naznačovať ich možné použitie, aby zastrašil Západ. Táto stratégia sa však ukázala ako neúčinná, keďže NATO si zachovalo podporu pre Ukrajinu.

Ohodnotenie toho čo sa udialo:

Všetky tieto omyly ukazujú, že „advokáti Ruska“ sa neustále mýlia. Nielenže podceňujú agresívne zámery Kremľa, ale aj preceňujú jeho schopnosti a stratégiu. História nám už viackrát ukázala, že dôvera v ruské sľuby a propagandu vedie len k ďalším prekvapeniam – a zvyčajne nie príjemným.

• Ovlplyvňovanie volieb v USA a EÚ – existujú dôkazy o ruských trollovských farmách a hackerstvách, ktoré ovplyvňovali verejnú mienku, no priame prepojenie na Kremeľ je ťažké dokázať.
• Narušovanie stability v Afrike a Latinskej Amerike – podpora proruských lídrov a financovanie žoldnierskych skupín ako Wagner.
• Hybridné operácie proti kritickej infraštruktúre – viaceré kybernetické incidenty v západných krajinách boli pripisované Rusku, ale chýbajú definitívne dôkazy.

To v bodoch ani nie sú zahrnuté ostatné prípady ruského ovplyvňovania a manipulovania, nakoniec aj ruská propaganda má na svedomí mnoho početnosť ruských apologétov, stačí si pozrieť stránku infovojna.sk a tie šialenosti čo tam chrlia slovensko-ruskí propagandisti na dennej báze.

Najpravdepodobnejšie ďalšie kroky Ruska

1. Nová vlna mobilizácie (Pravdepodobnosť: vysoká) – Straty na fronte sú obrovské a Rusko bude potrebovať ďalšie ľudské zdroje, aj keď to môže vyvolať nové nepokoje.
2. Zintenzívnenie kybernetických útokov (Pravdepodobnosť: vysoká) – Rusko už dlhodobo využíva kybernetické operácie na oslabenie západných krajín, a táto taktika bude pokračovať.
3. Útoky na infraštruktúru v Európe (Pravdepodobnosť: stredná) – Sabotáže plynovodov, železníc či energetických sietí môžu byť ďalším krokom na destabilizáciu Západu.
4. Podpora proruských síl v Moldavsku alebo na Balkáne (Pravdepodobnosť: stredná) – Rusko môže skúsiť rozšíriť konflikt mimo Ukrajiny, najmä v Podnestersku alebo na Balkáne.
5. Testovanie hraníc NATO (Pravdepodobnosť: nízka až stredná) – Rusko môže využívať incidenty v Baltskom mori a Poľsku na preverenie odhodlania Aliancie. Medzi provokačné aktivity patria opakované narušenia vzdušného priestoru, presuny vojsk pri hraniciach a nasadzovanie neoznačených jednotiek („zelení mužíci“). Osobitnou hrozbou je Pobaltie (Estónsko, Lotyšsko, Litva).

Najväčším ruským advokátom nakoniec bude možno americký prezident Trump, ktorý vlastne prináša Ameriku a veci v podobe, ktoré rôzni ľudia predtým na USA kritizovali, niekedy tí istí, ktorí s ním teraz sympatizujú. Takže v minulosti kritizovali veci a v súčasnosti sú sami súčasťou podobných tým, že ich podporujú. Hlavne mnohí Európania tým nehádžu cez palubu iba Ukrajinu, ale aj svoju vlastnú budúcnosť. Nie sú si toho vedomí alebo si iba nechcú priznať čo nasleduje, želajú si „naivní mier“ namiesto „reálneho mieru“, želajú si ten istý mier ako (ne)prinieslo Budapeštianske memorandum, kde sa aj Rusi a Američania zaviazali za územnú celistvosť Ukrajiny, taktiež Minské dohody, realita ukazuje, že tieto dohody boli zbytočné. Potom tí istí ľudia budú inde hovoriť o „reálpolitike“ pritom dookola obhajujú naivní prístup, majú fatálny idealizmus, ktorý preukázateľne nefunguje. Reálpolitiku tvorí diplomacia, nie jej zlyhanie či úplne neporozumenie jej. To je tak, keď pri stole o ukončení mieru jedná agresor a jeho advokát, ale chýba tam napadnutá krajina ako aj ostatné ohrozené, nie je to diplomaciou, reálpolitikou, ale je to fraška, ktorá v dejinách nemá obdoby, lebo to ani nedáva zmysel. Čo do vyjednávania prináša USA strana v prospech mieru pre Ukrajinu a ostatnú Európu, prečo jedná za strany od ktorých sa súčasne dištancuje a jedná o veciach ktorých nechce byť do budúcna súčasťou? Namiesto prispenia k riešeniu situácie ju iba viac a viac kazí, tak to ale je, keď sa dostanú veci do rúk hyper-populistov, tých, ktorí tvrdia, že niečo vyriešia za jeden deň, za jeden deň to akurát tak pokazia.

Je to čo sa deje úspech alebo zlyhanie bežných Rusov a Američanov? Nás ostatných? Reálpolitika nie je o tom, kto sa viac podriadi agresorovi, ale o tom, kto dokáže pragmaticky vyhodnotiť situáciu a prijať rozhodnutia, ktoré vedú k udržaniu stability a bezpečnosti. Ukazuje sa, že ruské sľuby a dohody nemajú žiadnu váhu a akékoľvek naivné predstavy o „kompromise s Ruskom“ končia vždy rovnako – ďalšou eskaláciou konfliktu. Slováci a Maďari tiež prijali populistov a prijali svoje vlastné verzie alibizmu aj v tomto konflikte. Čo je a čo bolo vždy zodpovedné? Nádej, dúfanie, naivita alebo sa konečne poučiť a porozumieť, že ten kto si chce brať si berie, pokiaľ nie je zastavený?

Mier v zmysle, keď agresor tvrdí: „nechcem viac – nateraz“ nefunguje a nikdy nefungoval, nie je to mier, ktorí zabezpečí mier pre nás, naše deti a vnukov, je to „mier“ iba pre alibistov, ktorí z rôznych dovodov hája propagandu, ktorá pomáha najmä Rusku. Je na čase zobudiť sa, tak ako jablčný ocot nevylieči rakovinu, garancie ako prázdne slová na papieri taktiež nevyriešia nič. A áno, niekedy môže byť neskoro, aj vďaka vám, ktorí verili, že na všetko stačí „jablčný ocot“.

…