Lesk a bieda slovenských pamiatok a slovenského turizmu

Chýbajúce vzdelanie a neznalosť histórie pamiatok

Prvá chyba je neznalosť miestneho obyvateľstva, ktoré na rozdiel od našich susedov Čechov nevidí potenciál v tej starej ruine hradu alebo kaštieľa. Podľa miestnych by ho mali zbúrať a postaviť radšej potraviny alebo iný obchod. Čiže prvou chybou je slabé vzdelávanie. Pretože ak si to nebudem vážiť ja, potom moje deti si to nebudú vážiť tiež a budú to možno aj ničiť a búrať. Potom neprídu žiadny turisti, ktorí by sa v tomto mestečku, dedine najedli alebo vyspali v miestnom hotely. Presne ako napísal pán kunsthistorik a pamiatkar Max Dvořák na fotografii vyššie a sformuloval to už v roku 1918.

Chýbajúca infraštruktúra

Hlavným problémom je chýbajúca infraštruktúra. Veď ak nie je cesta na hrad alebo k pamiatke vyznačená a udržiavaná, tak málokto ju bude hľadať dlhšie. Problémom je napríklad aj, ak o ceste k pamiatke nevedia ani miestni. Či už tým myslíme zabudnuté židovské cintoríny, kaštiele alebo ide o smerovku na hrad, ktorú niekto ukradol už pred rokmi. V často navštevovaných mestách občas chýbajú dobré informačné tabule, mapy a pekné i moderné suveníry.

Taktiež nám v múzeách chýba základná infraštruktúra 21. storočia, elektronické lístky, vstupenky. Do väčšiny múzeí a hradov nie je problém kúpiť vstupenku hneď pri vstupe. Problém nastane pri veľkých pamiatkach ako sú Bojnice, Oravský hrad, Bratislavský hrad a hlavne počas vybraných akcií. Mnohí turisti si vo svete plánujú prehliadky miest a múzeí na istý deň a na presný čas. Problém to môže byť najmä v Bojniciach, keď neznalí turisti prídu počas letnej sezóny vo väčšej skupinke. Často sú voľné lístky až na ďalšie vstupy o hodinu alebo dve. Niektorí turisti sa stihnú najesť v reštaurácii a potom majú dlhšie voľno, keď čakajú a nudia sa. Väčšina múzeí vo svete ponúka možnosť kúpy lístku online, na presný čas. Ponúkajú to dokonca aj niektoré české inštitúcie.

Základom každej krajiny, ktorá sa snaží nalákať k sebe turistov je dobré dopravné spojenie so svojimi susedmi. Spojenie s Rakúskom, Českom a Maďarskom máme výborné. Chýba nám niečo? Správne spojenie s naším severným susedom, Poľskom. Nie sme spojený diaľnicou, ale ani priamou vlakovou či autobusovou linkou, vlakom sa tam dostaneme spojom, ktorý ide cez Českú republiku. Cesta z Bratislavy do Varšavy trvá „iba“ 7 hodín.

V poslednej dobe sa situácia začína lepšiť, ale najmä vďaka poľskej iniciatíve Port Europa, ktorej prisľúbilo pomôcť poľské Ministerstvo Infraštruktúry a Rozvoja. Akoby sme my nepotrebovali byť spojení s potenciálom 38,5 milióna turistov. Zaujímavosťou je, že existuje autobusové spojenie z Viedne do Varšavy, zo zastávkou v Bratislave. avšak v známom vyhľadávači cestovných spojení www.cp.sk ho nenájdete, pričom si môžete kúpiť aj nástup v Bratislave. Možno je to preto, lebo podľa ďalšieho článku slovenské zákony poľským autobusovým prepravcom zakazujú kabotážnu prepravu (preprava osôb a tovaru), cestujúci na Slovensku môžu len vystupovať.

Tak či onak, vynikajúca infraštruktúra nám nepomôže, ak nám zchátrajú významné pamiatky, napríklad unikátny  románsky palác na Spišskom hrade, o ktorého obnove sa hovorí už od roku 2014. Tretím a najvýraznejším problémom je nedostatočná ochrana a obnova pamiatok.

Nesystematická  ochrana pamiatok

To, že v súčasnosti u nás nefunguje ochrana pamiatok tak ako by mala, dokazuje množstvo medializovaných prípadov, ale aj tých nemedializovaných. Z množstva prípadov nesystematickej ochrany pamiatok, stačí spomenúť:  Kauzu PKO, zbúranie Gumonky, zbúranie časti Cvernovky, stavbu betónových garáží na Bratislavskom hrade, na keltských nálezoch a následné vybudovanie vraj „barokovej“ záhrady s betónovým múrom. Je tu cítiť nefunkčnosť ba možno aj zámerné kroky Pamiatkového úradu SR, ktorý marí konania a vyhlásenia za pamiatky. Príkladom môže byť nevyhlásenie za pamiatku v prípade mnohých menších a zachovanejších stavieb, ktoré mali zachovanú výzdobu i hlavné architektonické prvky.

Tak ako za komunizmu, tak sa aj v súčasnosti sa míňajú enormné finančné prostriedky do vybraných pamiatok, ktoré vo svojej podstate sú v poriadku. Bolo to tak pri predraženej obnove Bratislavského hradu, ktorá je inak už dosť zničená vďaka stavbe garáží. Fasáda hradu začína praskať a vlhnúť. Tak je to v súčasnosti na zhorenom a obnovovanom hrade Krásna Hôrka, kde v múzeu majú byť vybudované až dve kaviarne a množstvo iných detailov. Žiaľ oveľa zanedbanejšie a staršie stavby zo vzácnymi nástennými románskym, gotickými alebo renesančnými maľbami očividne chátrajú, pretože nie sú financie na ich reštaurovanie, alebo aspoň zakonverzovanie.

Ako môžeme povedať, že kroky našich pamiatkových úradov nie sú štandardné? Stačí ak skúsime nájsť podobné situácie u našich susedoch a pozrieme sa ako reagovali ich štátne úrady. Podporili v protestoch verejnosť? Skúsme si to zistiť na dvoch kontroverzných, ale viac menej už ukončených prípadoch v Prahe.

Prvým je stavba, ktorá dostala od verejnosti názov „maršmeloun“, ktorá mala vyrásť v tesnej blízkosti stredovekého Anežského kláštora v centre Prahy. Proti stavbe protestovala verejnosť, architekti a nakoniec sa k nej muselo vyjadriť aj Ministerstvo miestneho rozvoja a v septembri minulého roku Magistrát hlavného mesta Praha nakoniec vlastníkovi zrušil schválené územné rozhodnutie.

Ešte väčším prekvapením je osud Libeňského mosta, stavby z roku  1924- 1928, ktorú postavil známy český kubistický architekt Pavel Janák. Most chceli pôvodne zbúrať a na jeho mieste mal vyrásť nový most, ktorý by bol súčasťou pražského diaľničného obchvatu. Opäť pražská, ba dokonca česká verejnosť protestovala, bola spísaná petícia proti rozširovaniu a zbúraniu mosta. Za jeho zachovanie sa vyjadrili aj pamiatkari a technický odborníci, napríklad: Český svaz stavebních inženýrů, Národní technické muzeu, Česká komoře architektů, ICOMOS, mestské zastupiteľstvá Prahy 7, Prahy 8 a nakoniec aj Zastupiteľstvo Hlavného mesta Prahy.

Priniesla táto snaha verejnosti a odborníkov úspech? Áno, priniesla! V súčasnosti sa pripravuje kontrola hlavných chýb mosta, pripravuje sa jeho rekonštrukcia a ani jeho plánované rozšírenie nie je vôbec potrebné. Dokonca sa pripravuje obnova libeňského židovského cintorína, ktorý sa nachádza v tesnej blízkosti mostu.

Čo ďalej so situáciou na Slovensku?

Dá sa v tejto situácii niečo urobiť? Určite áno, občania by mali ráznejšie tlačiť na predstaviteľov štátu, aby plnili to čo potrebujú a chcú. Napríklad, že nechcú aby sa zbúral nejaký historický dom v ich štvrti.

Čo je príčinou tak rôzneho postoja slovenských a českých pamiatkových úradov je ťažšie identifikovať. Možno je to aj postojom národa a k svojej histórii. Česi si svoje pamiatky vždy bránili a považovali ich za svoje. Nech už dané šľachtické rody, ktoré ich postavili pochádzali odkiaľkoľvek. Slovákom bolo vždy prízvukované, že naša minulosť je tu len vďaka maďarským alebo rakúskym šľachtickým rodom, ktoré nás zotročovali. Tento názor sa už mení, ale žiaľ príliš pomaly.

Pevne veríme, že Vám tento článok dal podnet na zamyslenie sa a možno Vám aj umožnil začať sa pozerať na problém pamiatok a turizmu komplexnejšie. Snáď sa v ňom ako krajina zlepšíme, veď sme jediná krajina, ktorá bola podľa Európskej komisie pre cestovný ruch (European Travel Commission) v roku 2014 v HDP za cestovný ruch v mínuse. I keď v roku 2015 to vraj bolo neuveriteľne lepšie, ale vlastne sme sa len dostali na do plusových čísiel. Snáď tomu pomôže aj moja stránka Krásy pamiatok na Slovensku.