Denník N

O CT-čkach a námestiach

Verejné zdroje sa v zdravotníctve prestanú rozkrádať až vtedy, ked tam žiadne nebudú.

Čisto z pohľadu čísel je piešťanské CT-čko maličká kauza. V porovnaní s mýtom, nástenkovým tendrom, emisiami, zákazkami pre Juraja Širokého či štátnou ochotou ponúknuť kamarátom exit zo stratových firiem ide v podstate o prehliadnuteľné drobné. Občania však akosi nie sú chodiace kalkulačky.

A tak premiérove zbavenie sa dvoch bezvýznamných figúrok prezentované ako rázne vyvodenie zodpovednosti, okorenené aroganciou predsedu parlamentu a dych-vyrážajúcou tuposťou jeho lokaja na stoličke správnej rady piešťanskej nemocnice stačili na „dokonalú búrku“. Zdravie je citlivá téma a predstava babičky nesúcej si do nemocnice vlastný toaletný papier tak veľmi koliduje s predstavou Pašku počítajúceho peniaze vo vile v mestskom parku, až to vyháňa ľudí na námestia.

Tým z vás, ktorí neboli obdarení krátkou a selektívnou pamäťou musí priebeh pripomenúť protesty Gorila. To, že prvý protest má vždy spontánny charakter a posolstvo „Sme na vás nahnevaní!“ je prirodzené a legitímne. Dôležité je, čo príde potom.

A tu opäť prichádza staré známe – odvolať, odstúpiť. Nechápte ma zle – odvolanie (pre potreby PR maskované ako rozhorčné odstúpenie) magistra marxisticko-leninskej estetiky z pozície predsedu parlamentu demokratickej krajiny má svoje čaro a prináša isté zadosťučinenie. Ale v žiadnom prípade netreba prepadnúť ilúzii, že to má čokoľvek spoločné s riešením problému – rozkrádaním verejných zdrojov v zdravotníctve. Jednoducho mám dojem, že verejnosti opäť uniká podstata: kauza CT je dôsledok systémového problému, nie zlyhania jednotlivcov.

Všetci aktéri konali tak, ako sú v existujúcom systéme motivovaní konať. Dozorná rada štátnej inštitúcie bola využitá na pridelenie teplých miest pre lojálnych ľudí za zásluhy (ak sa nemýlim, Igor Matovič to v rozprave pomenoval ako „nech sú aj hlúpi, hlavne že sú naši“). Verejné zdroje boli použité nehospodárne, aby mohla byť časť presmerovaná do súkromných rúk spriaznených osôb.

Nahovárať si, že toto sú individuálne zlyhania konkrétnych osôb, ktoré sa vyriešia ich odvolaním, je rovné ilúzii, že ktokoľvek ich nahradí bude osoba morálne neohnutá a neohnuteľná, ktorá sa navyše v pozícii z ktorej môže byť bezprostredne dosadená do vysokej funkcie ocitla nejakým zázrakom tak, že nikomu nie je nič dlžna, nikomu nie je za nič zaviazaná a nemá žiadnu vlastnú agendu okrem verejného blaha.

Takéto rozprávkové bytosti bohužiaľ žijú iba v tej istej ríši fantázie, v ktorej keď dopíšete vetu do ústavy, tak budú šibnutím čarovného prútika rodiny ochránené od všetkého zla.

Motivácie sú v ekonomickom aj politickom jednaní alfa a omega. Motivácia hospodárne nakladať s „nikoho“ peniazmi je minimálna, a nevyhnutne (v ideálnom prípade až po čase) ustúpi iným motiváciám. Naproti tomu motivácia nakladať hospodárne s vlastnými peniazmi je maximálna.

Pravdepodobne tušíte, kam smerujem – verejné zdroje sa v zdravotníctve prestanú rozkrádať až vtedy, ked tam žiadne nebudú. Iné dlhodobé a udržateľné riešenie (také čo prežije aj vystriedanie vlád) tohto problému ako odštátnenie nemocníc neexistuje.

Na tomto mieste chcem upozorniť platených diskutérov (presunuli sa už zo SME na eNko?), že je vhodný čas začať po mne kričať odporúčané slová ako „modrý“ (zrejme by ste si pri súčasnom trende SDKÚ mali vybrať inú farbu pomaly), „kapitalista“ (čo je pre mňa ako libertariána kompliment) či rovno „Satan“ (čo je pre mňa ako ateistu vtipné).

Pre ostatných, ktorí síce na slovo „privatizácia“ krivo pozerajú, ale hodnotia veci radšej fakticky ako ideologicky, je tu zvyšok tohto blogu, ktorý sa pokúsim niesť viac v informačnej rovine (viď. linkované zdroje).

„Keby to bolo také skvelé, prečo to ešte nikto nenavrhol a neurobil?“

Navrhol, a čiastočne urobil. Vytrhnutie nemocníc z pazúrov štátu bolo naplánované a rozbehnuté v rámci druhej Dzurindovej vlády ako súčasť tzv. Zajacovej reformy. V prvej fáze sa mali transformovať na akciové spoločnosti, a v druhej postupne prejsť do súkromného vlastníctva (toto malo veľa podmienok, nebol to ani zďaleka „neregulovaný predaj hocikomu“, medzi iným musel nový vlastník garanovať minimálne 15 rokov prevádzky a pod.).

Prvá Ficova vláda po nástupe k moci v roku 2007 tieto procesy zastavila (kde by dnes inak sedel Ego, a ako by sa nakupovali CT-čka z Belize?), a reformu (obsahujúcu aj mnohé iné veci) prakticky zvrátila. Odvtedy sa na „pravej“ strane politického spektra nenašla odvaha komplexnejšiu reformu zdravotníctva navrhnúť (asi aj preto, že Zajacova reforma ako celok sa stala u verejnosti nepopúlarnou kvôli snahe radikálne riešiť aj zapeklité problémy ako neoptimálnu sieť nemocníc, veľmi vysokú spotrebu liekov a pod.) Vyčerpávajúce info napríklad tu: Reformné procesy v zdravotníctve – obdobie rokov 2000-2012

„Ale Dzurinda to chcel iba predat podnikateľom, ktorí by si z toho robili zisk! Peniaze musia ostať v zdravotníctve!“

Súkromné nemocnice prevádzkujú súkromné subjekty kvôli zisku. Štátne nemocnice zisk neprodukujú (naopak, vo všeobecnosti produkujú straty a neplatia záväzky). Domnievať sa však, že to druhé znamená, že peniaze „ostávajú v systéme“ je mylné. Neostávajú – odlievajú sa napríklad cez predražené CT-čka a množstvo iných spôsobov. Najčastejšia chyba pri posudzovaní politík je porovnávať nedokonalý reálny stav s dokonalým nereálnym stavom.

Tu sú reálne stavy dva: nemocnice budú biznis – riadený kvalifikovanými manažérmi, snažiace sa pritiahnuť dobrých lekárov a sestry (na čo musia preplatiť konkurenciu ako všade inde), usilujúce sa o dobré meno medzi pacientmi (hodnotenie spokojnosti je jedným z parametrov, podľa ktorých si poisťovne vyberajú zmluvných poskytovateľov staroslivosti) a produkujúce zisk.

Alebo budú nemocnice štátne – riadené nekvalifikovanými ľudmi (aj takýmito) dosadenými politicky alebo nepoticky (česť výnimkám), s lekármi a sestrami ktorých výkon a prístup zodpovedá ich tabuľkovému platu (opäť česť výnimkám) a odkláňajúcimi verejné zdroje do vreciek spriaznených osôb a skupín.

Tretia možnosť o efektívnej krásnej štátnej nemocnici hospodáriacej zodpovedne a riadenej nezaujatými odborníkmi je chiméra. Not gonna happen. Zabudnite. Musíte si vybrať z reálnych alternatív.

„Ale súkromné nemocnice nemôžu byť rovnako kvalitné, lebo peňazí od poisťovní dostanú rovnako, a na pacientov minú o toľko menej, koľko si nechajú ako zisk!“

Okrem spomínaného rozkrádania v prípade štátnych nemocníc (ktoré podľa môjho osobného názoru hravo predčí zisk súkromných) je veľa faktorov, ktoré umožňujú súkromným nemocniciam naopak minúť na pacienta viac .

Jeden príklad za všetky: Štátne nemocnice sú chronickí neplatiči svojim dodávateľom. Toto si dodávatelia zohľadnia v cene, takže štátne nemocnice bežne nakupujú drahšie (niekedy aj násobne drahšie) ako súkromné nemocnice, ktoré platia načas. Okrem toho, niekoľko súkromných nemocníc na Slovensku máme, a v rebríčkoch spokojnosti pacientov sa vôbec neumiestňujú zle.

V utorok 25.novembra sa určite s mnohými z vás prejdem z námestia SNP k parlamentu. Prial by som si, aby som videl menej transparentov „Preč s Paškom“, a viac „Preč so štátom z nemocníc“. Prial by som si, aby sa opozícia prestala sústrediť na nevyšetriteľnú históriu Gorily, odvolávanie rádových pešiakov, prijímanie bezzubých zákonovnavrhovanie nových kontrolných úradov, ktoré budú v rovnakej paralýze ako súčasné spotrebovávať ďaľšie peniaze daňových poplatníkov.

Naberme odvahu otvoriť verejnú a odbornú diskusiu o naozajstných riešeniach pre zdravotníctvo. Držím nám k tomu palce.

Poznámka na záver: Nie som odborník na zdravotníctvo. Len čítam, pozerám, a rozmýšľam. Ak som urobil chyby v číslach, faktoch, prípadne v interpretácii, rád sa nechám opraviť a poučiť.

Teraz najčítanejšie