Denník N

Pozdravujem pána, čo mi z nejakého dôvodu ukázal svoju modrú knižku

Zaskočil som si len toť kúsok nad mesto, trochu si užiť pokoja a hlavne zelene. Prečo zelene? Lebo v meste sa objavuje už len na semaforoch, kontajneroch na sklo či si ju prinajlepšom vyberie nejaká pochybná politická strana za svoju značku. Prechádzka bola fajn. Obišiel som si klasické koliečko, ktoré robím vždy a vraciam sa naspäť.

Už som na hranici s mestom, kde-tu míňam nejaké opustené chatky a zrazu sa pár metrov predo mnou objaví zarastený postarší pán. Okamžite ma zaregistruje, chvíľu postojí akoby si ma premeriaval a potom vykročí naproti. Všímam si, že v rukách drží sekeru. Nedbám.

V meste by som sa takému typu asi vyhýbal, ale čo už teraz. Hlavne pokoj. Kto sa bojí, nesmie do lesa. Vôbec sa mi nepremietla minulosť, ako sa tvrdí, práve naopak. Predstavoval som si veľmi blízku budúcnosť. Už je skoro tu. Stojí pol metra odo mňa. Zastavuje sa

Niečo nezrozumiteľne zavrieska. Nerozumiem mu ani ň. Akoby kričal a mrmlal zároveň. Nachvíľu sa zľaknem, ale z kombinácie stúpavej melódie, z nepatrného úsmevu a chvíľkovej pauzy na moju odpoveď mi dochádza, že ma asi nechce zabiť. Super, niečo sa pýta. Možno ma zabije až potom. Stále však netuším, čo sa pýta, tak usúdim, že najrozumnejšie ho bude pozdraviť. Neutrálne zdravím snáď bude stačiť.

Pozdrav opätuje kývnutím hlavy. Aspoň gestiku nemá vlastnú. Ľady medzi nami sa prelomili. Chvíľu to vyzerá, že chápe moje problémy s interpretáciou jeho jazyka, ale očividne nie. Z nasledujúcej otázky som s ťažkosťami dokázal vyrozumieť, že sa ma pýta, resp. konštatuje, či som bol na „zdravotnej.“ Tak mu vravím, že hej a prihadzujem rovnakú otázku.

Z jeho strany nasleduje asi minútový monológ, z ktorého som pochopil prinajlepšom menšiu polovicu. Ale konečne som sa aspoň niečo dozvedel.

Býva neďaleko, po pozemku sa mu ráno premávali diviaky a ohrozovali dobytok, tak ich chce pohnať. Preto tá sekera – aspoň to mi došlo, keď ňou pri príslušnej vete zamával. Nie som síce poľovník, ale predsa si dovolím pochybovať, či je práve sekera ten najvhodnejší nástroj na tieto účely. Ale som rád, že si ju nenabrúsil na náhodného okoloidúceho, ako to robia v béčkových hororoch.

Po ďalšej chvíľke zrazu z vrecka vytasí nejaký preukaz. Už na pohľad vyzerá ako z čias Štúrovho povstania. Energicky a zanovito v ňom listuje a čosi sa mi snaží urputne vysvetliť. Akúkoľvek interpretáciu jeho jazyka som však už vzdal.

Našťastie rovnaký preukaz má aj otec. Je to predsa obyčajná modrá knižka. Ale prečo mi ju ukazuje a k tomu po dvoch minútach rozhovoru? Čo to má spoločné s diviakmi, s touto oblasťou a s našou doterajšou diskusiou? Rozhodol som sa naďalej pasívne prikyvovať. Najlepšia obrana je obrana.

Pán sa vyrozprával, schoval knižku, zamával rukou a pobral sa ďalej, vraj za diviakmi. Aby zmätku nebolo málo, na konci som ešte v tej prapodivnej reči rozoznal slovo poštár. To do skladačky celého stretnutie zapadá jedine tým, že nezapadá.

Nevadí. Idem teda ďalej, o skúsenosť bohatší.

Chvíľu nad ním doma premýšľam a napokon mi predsa len dôjde, že existencia tohto pána dáva absolútne dokonalý zmysel. Nachádzal sa na pomedzí mesta a lesa a tomu jednoducho prispôsobil aj svoj jazyk. V modrej knižke zrejme viedol štatistiku diviakov v okolí a možno kedysi pracoval ako poštár.

Nezávislý režisér, Jim Jarmusch, raz v jednom rozhovore povedal, že sleduje zahraničné filmy v pôvodnom znení bez titulkov a sám sa čuduje, koľko toho dokáže vyrozumieť. Ja sa tiež čudujem. Ale presne z opačného dôvodu.

Pane, ďakujem za letmé stretnutie, bolo mi s vami fajn. Snáď ste tie diviaky popohnali.

Teraz najčítanejšie