Padla Merkelová na úplné dno totality?

Padla Merkelová na úplné dno totality?

Turecký minister zahraničných vecí si v apríli pozval do Ankary na koberček nemeckého veľvyslanca. Ani jedno ich stretnutie sa však netýkalo ľudských práv, utečencov, neriešili dokonca ani vojnu v Sýrii. “Koberčekový turecký posed” sa týkal nemeckého komika Jana Böhmermanna. Čím si ale Böhmermann “vyslúžil” toľkú pozornosť zo strany Tureckého establishmentu? Svojou satirou, ktorá tne do živého, a preto nasiera Tureckého prezidenta Recepa Erdogana? Dnes už vieme, že Böhmermannova satira je dôvodom, pre ktorý dokonca aj samotná kancelárka Spolkovej Republiky Nemecko pokľakla pred totalitne zmýšľajúcim Turkom a hlavu satirika obetovala v mene dobrých vzťahov s Erdoganom. Poďme si vysvetliť, o čo vlastne išlo.

Recep Erdogan sa sťažoval na televízný tím EXTRA 3 prvý krát za pieseň “Erdowie, Erdowo, Erdogan”. Satirik v tomto prípade využil spodobovania nemeckého slova “Wahn” – “šialenstvo” so slovom Erdogan a Erdowahn. V piesni tvrdo, no musíme uznať, že veľmi výstižne, opisuje Erdoganov štýl vládnutia a jeho totalitný postoj ku menšinám, médiám a politickým a podnikateľským oponentom.

Žije si na vysokej nohe, boss z Bosporu.

V tlači oceňuje správnosť názoru.

Novinár niečo napíše, keď Erdogan nedáva pozor, a ráno už sedí vo vezení.

Reakcia na seba nenechá dlho čakať, príde plač zo slzného plynu a vodných diel.

Pozrite sa, drží to pevne v ruke.

Pozrite sa, čo neurobí pre veľkú Osmanskú ríšu.

Žiadne práva pre ženy, keď si veľmi vyskakujú, tak ich zmlátime.

Volebné právo, je len nejaké právo.

Súžitie s Kurdami je na nič, tak ich vybombardujeme,

Hlavne aby neskrivili vlas naším bratom vo viere.

Daj mu peniaze, postaví za ne utečencom plátené stany.

Video je dobre zostrihané, pretože podprahovo ukazuje ako toto všetko Merkelová a Jean Claud Juncker svojim otvoreným podliezaním podporujú. Táto videopieseň vytvorila prvú vážnu diplomatickú prestrelku medzi Tureckou vládou a Nemeckom. 31.marca Jan Böhmermann na ZDF v relácii “Neo Magazin Royale” vysvetlil Erdoganovi, čo pre Európana znamená slovo “sloboda”, čo znamená paragraf 5 Nemeckej Ústavy, že v Nemecku nie je možné zakázať satiru, respektíve vymazať niečo z internetu. Poukázal na to, že v Nemecku existuje občianska spoločnosť. Na záver vysvetlil Erdoganovi čo je to “Difamácia”, čiže ohováranie; klebeta; poškodenie cti, hanobenie. Ľudovo povedané podpásová argumentácia. A potom to prišlo, básnička o ”Kozomrdovi, vrahovi kresťanov, Kurdov, pedofilovi, chlápkovi s malým………”.

To už Erdogan neudržal nervy na uzde a použil slovo “neprípustné”. Turecký premiér začal “nediplomaticky” tlačiť na Merkelovú a pravdepodobne začal vydierať cez utečeneckú krízu. Turecký establishment otvorene žiadal hlavu Jana Böhmermanna a trval na využití zákona, na základe ktorého môžu občana Nemecka trestne stíhať za urážku hlavy cudzieho štátu. Po tejto básničke sa Angela Merkelová okamžite ospravedlnila Tureckému premiérovi Ahmetovi Davutoglovi a zbabelo sa vyjadrila, že básnička je “jasne urážlivá” a dokonca potvrdila, že nemecká vláda “dôkladne preverí” zahájenie trestného stíhania satirika Jana Böhmermanna. To, ako už dnes vieme, nemecká vláda odobrila. Prečo Angela Merkelová tento nedemokratický krok urobila? Väčšina komentárov, ale aj laických odkazov na sociálnych sieťach sa zhodujú v bode “utečenci”. Keďže napríklad vo Francúzsku satirický časopis Charlie Hebdo vychádza od roku 1970 a žiaden politik nežiadal kriminál za zverejnenie hoci klamlivej satiry. Aby som tento jej krok pochopil, musel som načrieť do utečeneckých kríz, ktoré sa valili Európou za posledné desaťročia.

Veľká vlna utečencov sa prevalila Európou počas Juhoslovanskej občianskej vojny. Medzitým prichádzali utečenci z Afriky a Ázie, no nič “politicky” podstatné sa nedialo. Štáty EU to zvládali. Vojna v Sýrii prebieha už štyri roky, no utečenci zostávali v okolitých štátoch. Žili v provizórnych podmienkach na hranici možného prežitia. Potom prišla vojna na Ukrajine, kde umierali civilisti, vrátane detí, žien a starcov. Utečenci z východnej Ukrajiny utekali prevažne do Ruska alebo na západ Ukrajiny. O tomto statuse utečencov sme sa dozvedali iba sporadicky. Akoby politikov, respektíve média, nezaujímali. Začali sa cenzúrovať informácie (na korektné a nekorektné) a o účinkovaní Pravého sektoru na ukrajinskom fronte prvýkrát informovala až Britská BBC (cca po pol roku vojny), ktorá upozornila na zvláštne vojenské oddiely so znakmi SS na helmách. Americký kongres potom zákonom zakázal vyvážanie konkrétnych zbraní na Ukrajinu. Ako dôvod uviedli zapojenie radikálnej fašistickej pravice do bojov.

Dnes s takmer istotou možem tvrdiť, že Európe sa znova vypomstila jej slepota a kaviarenská ležérnosť, na ktorú vo svojich blogoch upozorňujem. Tým, že sa nás utečenecká kríza bytostne nedotýkala, akoby pre politikov neexistovala. Nepripúšťali sme si, že utečenecká vlna môže vďaka dobre rozpracovanej stratégii a využití sociálnych sietí vyvolať zemetrasenie naprieč politickým spektrom. Nepripúšťali sme si, že to môže bohatú Európu doviesť až pred otázku rozpadu Schengenu. Nepripúšťali sme si, že to môže časom dokonca zapríčiniť oslabenie Euroatlantických štruktúr a to tým, že nebudeme ochotní sa zapájať do bojov pri napadnutí nášho spojenca. Ale prečo vlastne píšem o utečencoch, keď na začiatku som písal o Erdoganovom vydieraní a Merkelovej poklonkovaní?

Pretože to spolu súvisí. Počas vojny na východe Ukrajiny, pri mierových rokovaniach bolo Putinovi oprávnene vytýkané vyzborojovanie povstalcov, mediálna vojna voči Kyjevu zo strany Ruských štátnych médií a nedostatočná pripravenosť Ruska na utečencov, čo prichádzali z Ukrajiny do Ruska. Putin sa bránil známymi faktami, že do konfliktu na východe Ukrajiny nezasahuje, ozbrojencov nevyzbrojuje a o utečencov sa stará.

Aby som pochopil o čo vlastne u nás v Európe ide, či už Putinovi alebo Erdoganovi, musel som sa vrátiť na začiatok ukrajinského konfliktu.

Najskôr som sa v archíve vrátil na Ukrajinu a prečítal som si spätne články o vojne na východe Ukrajiny, znova som si napozeral videá ako sa rozpútal bratovražedný konflikt a ako to ovplyvnilo životy civilistov, ktorí si na konci tohto politického dobrodružstva sebeckých politikov zachraňujú holé životy hromadným útekom. Ale poďme poporiadku. Všetky príbehy sú emočne silné, vypäté. (Takže som si to musel načítavať a napozerať s pauzami).

Putin mal sen silného Ruska, svetového hráča, ktorý by riadil Euroázijskú spoločnosť “nezávislých štátov”. Táto idea potrebovala nutne Ukrajinu. Bez Ukrajiny Rusko zostáva iba okrajovou mocnosťou s jadrovým kufríkom v ruke.

Dnes môžeme tvrdiť, že konflikt na východe Ukrajiny bol spustený na poloostrove Krym, kde niekoľkotisíc Krymských Tatárov napadlo obyvateľstvo mesta Sevastopoľ. Polícii sa síce podarilo zabrániť krviprelievaniu, no okamžite na druhý deň sa spustila okupácia ostrova neidentifikovateľnými zelenými mužíkmi. Zrazu vzrástlo proruské povedomie rusky hovoriacich obyvateľov, referendum za odtrhnutie sa poloostrova od Ukrajiny. Veľmi podobný scénár sa odohral na východe Ukrajiny od mesta Kramatorsk až po Ruskú hranicu. Aj v tomto prípade zohrali dôležitú úlohu profesionálni bojovníci, ktorí v každom dôležitom meste obsadili centrálu tajnej služby, polície a následne na to všetky štátne inštitúcie, vrátane samospráv. Útok bol organizovaný ako cez kopírák. Niekoľko áut zastavilo pred centrálou tajnej polície. Vždy traja zamaskovaní “dobrovoľníci” strieľali do vzduchu, skupinka približne desiatich “ozbrojencov” vtrhla do budovy, kde cielene obsadili kanceláriu šéfa polície, druhý bod bol centrálny sklad zbraní, tretí bod bola kapitulácia policajtov a tajných policajtov a štvrtý bod bolo vyvesenie vlajky, napríklad Doneckej republiky. Tento scénár sa opakoval stále dookola. Až po obsadení budovy prišli skutoční dobrovoľníci z danej oblasti a poskytovali svoje naivné predstavy o tom, ako sa postavili na odpor proti “fašistom z Kyjeva”. Hoax, šírený Ruskými štátnymi médiami, ako nástroj vojenskej propagandy. Je nutné podotknúť, že v začiatku celej tejto východoukrajinskej oblasti sa nenašiel jeden hrdina, ktorý by kládol odpor. Je preto možné tvrdiť, že práve Ruská GRU dôkladne pripravila a zorganizovala “variant odporu” už predtým. Na obranu Rusov je zároveň nutné napísať, že ak by Ukrajina bola fungujúcim štátom, tak by žiadne vojenské tajné služby na svete nedokázali zinscenovať silový odpor proti vlastnej vláde.

Podľa niekoľkých bezpečnostných analytikov dokonca bolo možné predvídať nešpecifikované odvetné opatrenia zo strany Putinovho Ruska. Väčšina analytikov sa v tom čase zhodovala na riziku priamej vojenskej konfrontácie. Táto varianta sa našťastie nekonala. Všetky média a politici polemizovali o alternatívách Putina. Všetci riešili hlavne vojenskú alternatívu. Začalo jedno vojenské cvičenie za druhým. Armády Ruska a NATO sa predbiehali v ukážkach sily. Web začal zaplavovať ruský hoax a šíril sa rýchlosťou blesku cez všetky sociálne siete, vrátane radikálnej pravici blízkym webom. Zabudli sme na vojnu v Sýrii a Lýbii. Zabudli sme na milióny bezprízorných utečencov. A potom to zrazu prišlo. Na jar minulého roku sa najskôr cez Taliansko a potom cez Grécko začali valiť státisíce utečencov. Európa zostala prekvapená. Tajné služby s týmto variantom nepočítali a politici nevedeli čo robiť. Jedine mafia pracovala na plné obrátky a jej prevádzačské gangy si mastili vrecká.

Do tohoto chaosu prišla masívna vlna proruských informačných servrov, ktoré začali šíriť propagandu, ktorej jediným cieľom bolo destabilizovať vlády a vytvoriť mediálnu podporu pre politický priestor proruským postojom. Tento plán našiel odozvu nielen v štátoch V4, ako to “tradičné západné demokracie” tvrdia, ale našiel podporu aj v Nemecku, Francúzsku, Holandsku a vo Veľkej Británii. Tajné služby v tom čase jednotne tvrdili, že všetko majú pod kontrolou. Politici nás ubezpečovali, že Európa utečencov zvládne, veď stárneme a mladá pracovná sila je veľmi potrebná. Že by sa teroristi zamiešali medzi utečencov, jednoznačne odmietali.

Nech už za utečeneckou vlnou stojí ktokoľvek, jedno je isté. V Európe zanechala veľmi veľa politických, morálnych a do budúcnosti aj bezpečnostných rizík.

Práve preto je neprípustné, aby sa politik Európskej mocnosti triasol pred nasrdeným Turkom a nechal perzekuovať svojho vlastného občana. To všetko len kvôli tomu, že Európa nie je schopná racionálne riešiť utečeneckú krízu a priznať si, že masívnu imigráciu nie je schopná zvládnuť.

Merkelová by si už konečne mala priznať, že jej pozvanie všetkých utečencov bolo naivné. Mala by si priznať, že pred takouto pozvánkou je nutné o tejto “jej vlastnej iniciatíve” rokovať so štátmi, ktorých sa to priamo dotýka. Dohody totižto fungujú vtedy, keď sa vyrokujú a nie keď sa direktívne z pozície moci prikážu. Je nutné si konečne priznať, že neexistuje žiadna morálna povinnosť pomáhať miliónom utečencov z blízkeho východu, pretože aj vlády bohatých arabských štátov túto pomoc odmietli a dosť radikálne. Hranice ropných monarchií stráži armáda a vojaci majú svoje zbrane nabité ostrými!!!

Ak si dokáže Merkelová priznať chyby, potom je možné sa postaviť primitívnemu tureckému vydieraniu. Pretože nikto iný dnes nemá taký záujem na slabej Európe ako práve Erdogan spolu s Putinom.

Tajné služby vo Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Taliansku, Nemecku, ale aj v iných štátoch si už chyby priznali. Zle odhadli situáciu v Lýbii a Sýrii. Priznali si, že sme už dlhšiu dobu v informačnej vojne, ktorú podcenili. Priznali si, že GRU ich prekvapila novým sofistikovaným spôsobom vyvolania nestability. Priznali si, že terorizmus je Európe bližšie, než si chceli pred rokom priznať. Helmut Kohl v polovici apríla vyhlásil a upozornil Merkelovú, že Európa nie je schopná prijať milióny emigrantov. Kým si Merkelová neprizná, že sa pomýlila, tak nielen ona, ale spolu s ňou aj celá Európa bude poklonkovať totalite v Turecku. Kým si neprizná svoj omyl, tak dovtedy bude musieť zatvárať oči pred Erdoganovým terorom voči Tureckým novinárom, umelcom, generálom, Kurdom, Kresťanom a vlastne všetkým menšinám. Práve Európska nevšímavosť posiluje týchto naničhodníkov v ich vydieraní a vedení rôznych druhov vojen. Jedine odmietnutie ich požiadaviek nás môže posilniť. Jedine naša odvaha priznať si aj vlastné zlyhania nás môže zachrániť. Merkelová by v prvom rade mala prestať rokovať s Tureckým prezidentom a to až do doby, kým si neuvedomí, že sme rovnocenní partneri a nie podrž tašky európske, ktoré pokľaknú pred každou Erdoganovou požiadavkou, lebo ak nie, tak nám sem pustí utečencov. Tento jeho postoj len dokazuje, že za utečeneckou vlnou stojí Turecký establishment spolu s Ruskou štátnou propagandou. Európska kríza by nevznikla nikdy, keby sme mali fungujúce inštitúcie, ktoré sa starajú o našu bezpečnosť. To, že Putin a Erdogan budú vytvárať tieto sofistikované hoaxovo-utečenecké hry, už vieme. Bojovať sa proti tomu dá jedine tak, že sa im postavíme na odpor a nie tak, že prijmeme ich hru a splníme ich ultimatívne požiadavky. Akonáhle tak začneme konať, padneme na dno totality, tak ako naň padla Merkelová dňom, keď odobrila trestné stíhanie vlastného občana.

Na záver mi dovoľte jednu poznámku. Čoskoro začne vysielať na Slovensku televízia, ktorá má investora napojeného na Slobodný vysielač. O ich proruskom a antieurópskom zameraní sa už dlho šepká. Stavím sa s kýmkoľvek, že gro spravodajstva zo zahraničia bude postavené na RT. Čiže infovojna na území V4 začala. Je otázne, ako sa s ňou naša vláda vysporiada.