1. Rozširovanie NATO ako príčina vojny

Tvrdenie: NATO sa rozširovalo na východ, čo vyprovokovalo Rusko k vojne.

🔹 Jeffrey Sachs: NATO sa agresívne rozširovalo smerom k Rusku, čím ohrozovalo jeho bezpečnosť. USA ignorovali ruské obavy už od 90. rokov, a keď v roku 2008 ponúkli členstvo Ukrajine a Gruzínsku, vytvorili tým podmienky pre konflikt. Hodnotenie: 3/10

🔹 Timothy Snyder: NATO sa rozširovalo na žiadosť krajín strednej a východnej Európy, ktoré chceli ochranu pred ruským imperializmom. Rusko v skutočnosti nebolo vojensky ohrozené, ale Putin využil rozširovanie NATO ako propagandistický argument. Hodnotenie: 8/10

🔹 John Mearsheimer: NATO síce nebolo bezprostrednou hrozbou, ale americká politika ignorovala varovania, že priblíženie Ukrajiny k Západu je pre Rusko neprijateľné. Invázia bola tragickým, ale predvídateľným dôsledkom geopolitického tlaku. Hodnotenie: 6/10

🔹 Anne Applebaum: NATO je obranná aliancia a nikdy nepredstavovalo vojenskú hrozbu pre Rusko. Putinovo rozhodnutie napadnúť Ukrajinu bolo motivované jeho imperiálnymi ambíciami, nie NATO. Hodnotenie: 9/10

✅ Záver: Rozširovanie NATO nebolo hlavnou príčinou vojny, ale Rusko ho využilo ako zámienku. Pravdepodobnosť, že by Putin zaútočil aj bez NATO, je vysoká. Hodnotenie: 7,5/10

2. USA sú spoluzodpovedné za vojnu na Ukrajine

Tvrdenie: USA svojimi akciami prispeli k vypuknutiu vojny.

🔹 Jeffrey Sachs: USA sa dlhodobo snažili o oslabenie Ruska a vojna je čiastočne výsledkom ich geopolitických ambícií. Americká podpora protestov v roku 2014 (Majdan) bola súčasťou širšej stratégie na odtrhnutie Ukrajiny od ruského vplyvu. Hodnotenie: 4/10

🔹 Michael McFaul: USA podporovali Ukrajinu, pretože Ukrajinci sami chceli demokratické a prozápadné reformy. USA neplánovali vojnu a nemali kontrolu nad ruským rozhodnutím invadovať Ukrajinu. Hodnotenie: 8/10

🔹 Noam Chomsky: USA majú v konflikte významnú zodpovednosť, pretože ich politika expanzie v post-sovietskom priestore bola provokatívna. Neospravedlňuje to ruskú inváziu, ale konflikt bol do istej miery vyprovokovaný. Hodnotenie: 5/10

✅ Záver: USA síce mali v regióne aktívnu politiku, ale vojna je primárne ruským rozhodnutím. Hodnotenie: 7/10

3. Ruská invázia bola nevyhnutná na ochranu rusky hovoriaceho obyvateľstva

Tvrdenie: Rusko zasiahlo, aby chránilo rusky hovoriacich ľudí pred genocídou.

🔹 Jeffrey Sachs: Ukrajina mala problémy s národnostnou politikou, ale tvrdenia o genocíde sú prehnané. Napriek tomu Kyjev nevedel efektívne riešiť konflikty na Donbase a USA nebrali do úvahy ruské bezpečnostné obavy. Hodnotenie: 3/10

🔹 Anders Åslund: Neexistuje žiadny dôkaz o genocíde rusky hovoriacich na Ukrajine. Tento naratív je súčasťou ruskej propagandy na ospravedlnenie agresie. Hodnotenie: 9/10

🔹 Henry Kissinger: Rusko malo oprávnené obavy o situáciu rusky hovoriacich občanov, ale invázia nebola nevyhnutná. Diplomatické riešenie bolo možné. Hodnotenie: 5/10

✅ Záver: Genocída rusky hovoriacich nebola realitou, ale Ukrajina mala v minulosti napäté vzťahy so separatistickými regiónmi. Hodnotenie: 8/10

4. Mierové riešenie je možné len ak Ukrajina prijme neutralitu

Tvrdenie: Ukrajina by mala zostať neutrálna, aby sa zabránilo ďalšiemu krviprelievaniu.

🔹 Jeffrey Sachs: Najlepší spôsob, ako ukončiť vojnu, je dohodnúť sa na neutralite Ukrajiny. Pokračovanie vojny bude mať katastrofálne následky. Hodnotenie: 6/10

🔹 Volodymyr Zelenskyj: Ukrajina si sama vyberá svoj osud. Neutralita by znamenala, že sa vzdá bezpečnostných záruk, čo je neprijateľné po skúsenostiach z ruských agresií. Hodnotenie: 8/10

🔹 Fiona Hill: Neutralita by nefungovala, pretože Rusko má záujem na podriadení Ukrajiny, nie na jej nezávislosti. Neutralita by len oddialila ďalší konflikt. Hodnotenie: 9/10

✅ Záver: Neutralita Ukrajiny by mohla byť riešením, ale iba ak by ju Rusko akceptovalo. Historické skúsenosti však ukazujú, že by to pravdepodobne nezastavilo ruské ambície. Hodnotenie: 7,5/10

Môj vlastný záver (čo najbližšie k 10/10)

Vojna na Ukrajine nie je výsledkom jediného faktora, ale kombinácie historických, geopolitických a ideologických príčin.

Rozširovanie NATO síce Rusko vnímalo ako hrozbu, ale invázia bola primárne Putinovým rozhodnutím. NATO neplánovalo vojenskú expanziu na Ukrajinu v blízkej budúcnosti.
USA mali v regióne záujmy, ale vojnu nespustili. Putinov režim už predtým považoval Ukrajinu za súčasť „ruského sveta“ a hľadal spôsob, ako ju ovládnuť.
Ruská propaganda o genocíde rusky hovoriacich je nepodložená. Separatistické konflikty existovali, ale invázia bola nepomerne agresívnou reakciou.
Neutralita by vojnu pravdepodobne nevyriešila, pretože Putin chce kontrolovať Ukrajinu.

Celkové hodnotenie: 8/10 – Ruská invázia bola plánovaná a Putin ju vykonal bez ohľadu na NATO či USA. Medzinárodné faktory hrali rolu, ale Rusko nesie hlavnú zodpovednosť.

Čo bolo opomenuté alebo nedostatočne analyzované?

Jedna z vecí, ktorá mi príde nedostatočne analyzovaná, je vnútorná dynamika ruskej elity a jej vzťah k vojne. Väčšina analytikov sa zameriava na geopolitické faktory, ekonomické dopady, vojenské operácie alebo propagandu, ale menej sa skúma, ako konkrétne procesy vnútri Kremľa ovplyvnili rozhodnutie o invázii.

1. Rozhodovanie v uzavretom kruhu – „informačná bublina“ v Kremli

Existujú náznaky, že Putin nebol úplne informovaný o reálnom stave vecí.
Kremeľ funguje na princípe autocenzúry – Putin pravdepodobne dostával len informácie, ktoré chcel počuť.
Bezpečnostné zložky (FSB, GRU) podcenili odpor Ukrajiny, čo naznačuje, že Putin veril v rýchle víťazstvo.
Ak by existoval systém, kde by sa k nemu dostávali realistické správy, mohol byť menej ochotný vojnu spustiť.

✅ Prevencia do budúcna: Demokratické režimy majú prirodzene lepšiu spätnú väzbu a informované rozhodovanie. Autokracie sú náchylné na dezinformovanie vlastného vodcu, čo vedie k zlým strategickým rozhodnutiam. Kremeľ by sa mohol poučiť, ale pravdepodobne sa tak nestane, pokiaľ sa nezmení režim.

2. Alternatívne ruské elity a možné puče

Väčšina analytikov sa zameriava len na Putina, ale v Rusku existujú rôzne mocenské frakcie:
- FSB (spravodajská služba) – hlavná sila podporujúca vojnu.
- Oligarchovia – vojnu väčšinou nechceli, ale nemajú moc Putina zastaviť.
- Armáda – mala určité vnútorné nezhody, najmä keď sa ukázalo, že vojna ide zle.
Ak by existoval efektívnejší spôsob, ako oslabiť Putinovu pozíciu (napr. presné sankcie na konkrétne frakcie, lepšia podpora ruského exilu, rozvratná propaganda voči armáde a FSB), možno by sa vojna dala skrátiť.

✅ Prevencia do budúcna: Podpora alternatívnych elít a vnútorná destabilizácia režimu môže byť účinnejšia ako len ekonomické sankcie.

3. Podcenenie čínskeho vplyvu na rozhodovanie Ruska

Rusko a Čína nie sú spojenci v klasickom zmysle, ale Peking mohol ovplyvniť rozhodnutie Moskvy v roku 2022.
Ak by Čína skôr naznačila, že vojnu nepodporí (alebo že to poškodí obchod), Putin by mohol byť opatrnejší.
Čína pravdepodobne čakala, ako sa vojna vyvinie, než zaujala jasnejší postoj.

✅ Prevencia do budúcna: V budúcich konfliktoch je kľúčové aktívne pracovať na tom, aby Čína nemala záujem na eskalácii vojny v Európe. Diplomatická stratégia Západu by mala Čínu vtiahnuť do stability, nie izolácie.

Ako sa dalo vojne zabrániť?

Ak hľadáme realistické možnosti, čo by mohlo zabrániť vojne bez špekulatívnych scenárov, sú tri hlavné faktory:

Lepšie spravodajské informácie pre Putina – ak by Kremeľ nebol presvedčený, že vojna bude rýchla a úspešná, mohli by sa rozhodnúť inak.
Silnejší tlak na elity v Rusku pred vojnou – ak by v roku 2021 boli cielené sankcie na najbližší kruh okolo Putina a odrezanie Ruska od technologického importu, ekonomické kalkulácie mohli byť iné.
Rýchlejšia vojenská podpora Ukrajine v rokoch 2014 – 2021 – ak by Ukrajina mala modernejšie zbrane skôr, Rusko by si vojnu možno rozmyslelo.

Odporúčania do budúcna pre Ukrajinu a svet

🔹 1. Ukrajina musí byť vojensky sebestačná

Bez ohľadu na výsledok vojny je Ukrajina existenčne ohrozený štát, ktorý potrebuje vlastný silný vojenský priemysel.
Dlhodobá stratégia: vybudovanie silnej obrany schopnej odradiť ďalší útok (napr. po vzore Izraela).

🔹 2. Západ nesmie stratiť záujem po skončení vojny

Ak sa vojna skončí, môže prísť „únavový syndróm“ – krajiny prestanú Ukrajine pomáhať. To by bol obrovský strategický omyl.
Po víťazstve musí nasledovať reálna ekonomická obnova, podpora reformných procesov a silná bezpečnostná záruka (napr. čiastočné členstvo v NATO alebo bilaterálne obranné dohody).

🔹 3. Rusko sa musí zmeniť, inak sa história zopakuje

Ak Putin alebo jeho nástupca ostane pri moci a režim sa nezmení, je len otázkou času, kedy Rusko vyvolá ďalší konflikt.
Cieľom Západu by nemalo byť len „porážka Ruska“, ale transformácia jeho politického systému tak, aby bol menej agresívny.

✅ Najdôležitejší cieľ:
Dlhodobá bezpečnosť Európy závisí od toho, či sa Rusko zmení na menej imperialistickú krajinu. To nebude stačiť len vojenskou porážkou, ale aj strategickou izoláciou režimu a podporou alternatívnych síl v Rusku.

Zhrnutie: čo bolo opomenuté?

Vnútorné procesy v Kremli a ich vplyv na rozhodovanie.
Rola alternatívnych ruských elít a možných pučov.
Podcenenie Číny ako faktora, ktorý mohol ovplyvniť Putinovu kalkuláciu.

🛡️ Čo je dôležité do budúcna?

Ukrajina musí mať silnú vlastnú armádu a priemysel.
Západ nesmie Ukrajinu opustiť po skončení vojny.
Rusko sa musí zmeniť, inak bude hrozba pokračovať.

🚨 Čo nestačí?

Samotná vojenská porážka Ruska. Ak režim ostane nezmenený, budú ďalšie vojny.
Ukrajinská neutralita ako záruka mieru. História ukazuje, že Rusko nerešpektuje neutrálne štáty (pozri Gruzínsko, Moldavsko).
Izolácia Ruska bez dlhodobej stratégie. Musí existovať plán na zmenu režimu, inak sa cyklus bude opakovať.