Ako mať rád samého seba?

Väčšina z nás však nemá zdravú lásku k sebe správne spracovanú, čo sa prejavuje nevhodným prístupom k okoliu, či k sebe samotnému. A deje sa tak bez toho, že by sme si to vôbec uvedomovali.

Veľkú úlohu v tomto smere zohrala predovšetkým výchova a prístup našich rodičov k nám. Rodičia nás totiž v detstve formujú podľa svojich vlastných vzorcov myslenia a správania. A ak oni nemajú správne spracovanú zdravú sebalásku a sebaprijatie, tak asi ťažko dokážu svoje dieťa bezpodmienečne milovať a prijímať ho také, aké je.

Aj keď sa teda rodičia mnohokrát snažia najlepšie, ako vedia a ako sú schopní, mnohokrát si ich deti odnášajú do dospelosti deficit čistej lásky a bezpodmienečného prijatia.

Avšak za tento deficit nemožno viniť rodičov, ani starých rodičov, ktorí im neboli schopní odovzdať takúto zrelú lásku, pretože oni sami nemali dobré vzory, a teda ju nemali odkiaľ vziať. Nemá zmysel hľadať vinníka.

Je čisto na nás osobne, aby sme začali konečne riešiť tieto nespracované veci, ktoré sa tiahnu z našej minulosti a odovzdávajú sa z generácie na generáciu vo forme rovnakých, alebo podobných situácií a problémov. Je na nás, aby sme si to uvedomili a posunuli sa ďalej vo svojom rozvoji.

Najviac zažitým vzorcom je, že hľadáme lásku vonku, namiesto vo vnútri

Jedným z najväčších omylov, ktorým v našich životoch čelíme je, že nás musí niekto doceniť. Že nás niekto musí presvedčiť o tom, že si zaslúžime byť milovaní. Že sa musíme správať, alebo vyzerať určitým spôsobom, aby sme si lásku zaslúžili, alebo aby sme za niečo stáli. Že musíme lásku hľadať mimo seba. Toto presvedčenie sme získali často práve už v detstve, keď sme lásku získavali za odmenu (za známky, úlohy v domácnosti a pod.)

Často sa snažíme správať tak, aby sme sa niekomu zapáčili, namiesto toho, aby sme boli pravým prejavom seba samého. Dolieha na nás tlak nutnosti spĺňať určité „normy“. Prežívame strach z toho, že nebudeme prijatí, keď sa budeme správať tak, ako to cítime. Toto do nás už od detstva vkladá vonkajší svet a prekonať tieto „kódy“ je jednou z najintenzívnejších skúseností nášho života.

Sebaláska versus narcizmus

Pozor, sebaláska neznamená narcistické milovanie vlastného ega. Nájdu sa totiž takí, ktorí milujú svoje ego a obmedzujú tým slobodu druhých. Niekedy až psychopatický presadzujú seba samého (často končia v politike). Potom sú zase takí, ktorí odmietajú prejavovať lásku sami k sebe. Ide o dve extrémne polohy.

Bezpodmienečná láska neznamená potešiť každého

Veľmi často sa po nás chce niečo, čo necítime, že chceme urobiť. Aby sme však toho druhého „nezranili“, tak to radšej podstúpime a mlčíme. Ako ospravedlnenie si nahovárame, že nechceme pôsobiť egoisticky. Vždy sa ale pýtajme, či naše jednanie vychádza zo strachu, alebo z lásky. Či nemáme náhodou strach, že nás druhý už nebude milovať. Že nebudeme všeobecne prijateľní.

Láska nie je o tom správať sa tak, aby sa ten druhý stále cítil pohodlne. Snaha brániť niekoho pred každou bolesťou, alebo uspokojovať každú jeho požiadavku skôr bráni dotyčnému naozaj sa rozvíjať. V konečnom dôsledku tým bránime rozvoju spoločného vzťahu.

Ako na bezpodmienečnú lásku?

Kde je láska, nie je priestor pre strach. S bezpodmienečnou láskou je spätá predovšetkým vďačnosť, radosť, odpúšťanie a dávanie.

Vďačnosť je veľmi silnou zbraňou a často ju nie je potrebné ani prejavovať nahlas. Keď sa napríklad dostaneme do nejakej situácie, ktorú vnímame ako nepríjemnú, poďakujme v duchu tomu, kto to spôsobil. Poďakujme aj sami sebe za možnosť prežiť takú skúsenosť a vyrásť vďaka nej. Toto totiž trochu uzemní ego a umožní sa odpútať od pripútania na staré vzorce a predstavy. Získame nadhľad a uvidíme situáciu takú, aká naozaj je.

Veľa depresií a bolestí v tele je tiež spôsobené tým, že v sebe zadržiavame zlosť, nenávisť, strach alebo inú „negatívnu“ emóciu. Čo v sebe máme, to k sebe priťahujeme.

Čo tiež pomáha vo vypätých situáciách, je pozorovanie. Pozorovať svoje reakcie, svoju agresivitu, smútok, ľútosť a pod. Niekedy je dobré, dať si pomalý hlboký nádych do brucha a dostať sa „z mysle do prítomnosti“.
Ako poznáme, že sa nemáme radi a že nám chýba bezpodmienečná láska?

Uveďme si zopár príkladov. Čím viac znakov na nás sedí, tým väčší problém máme so zdravou sebaláskou. Všeobecne sa dá povedať, že je to hlavne negatívne zmýšľame o sebe, o druhých, či o živote.

– Často sami seba ponižujeme, akí sme hlúpi, nemožní, či neschopní? Nadávame si, akí sme „hlúpi“ a „nešikovní“, keď sa nám niečo nepodarí?

– Prajeme sebe a druhým niečo zlé? Môžu sa tiež objavovať deštruktívne myšlienky a predstavy. Niekedy aj také, ako si ubližujeme, ako nám ubližuje okolie, či ako sa správame zle ku druhým ľuďom.

– Vnútorne si niečo prikazujeme a zakazujeme, že niečo musíme, alebo nesmieme? Striktné pravidlá a normy do nás mohli vložiť rodičia svojou výchovou (u veriacich ľudí to môže byť aj cirkev a jej dogmy), a to čo je správne alebo zlé, čo sa má či nemá, čo sa musí, či nesmie robiť. Je to do určitej miery potláčanie samého seba. Ak máme tieto vnútorné pravidlá a normy postavené v našom rebríčku najvyššie, môže nás to blokovať v našom prirodzenom a spontánnom prejave tak, že nekonáme podľa toho, ako to vo vnútri cítime a podľa svojho vlastného uváženia, ale skôr podľa toho, čo sa od nás očakáva.

– Často si niečo odopierame? Môžu sa objavovať myšlienky, že si niečo nezaslúžime (lásku, šťastie a iné). Že toho nie sme hodní, že na to nemáme nárok, že nie sme „dosť dobrí“ (dosť bystrí, dosť pekní, atď.) Tieto myšlienky vychádzajú z pocitov menejcennosti a nedostatočnosti (máme nízke sebavedomie, spochybňujeme sami seba, popierame a potláčame svoju osobnosť).

– Sme k sebe veľmi kritickí a hľadáme na sebe stále nejaké chyby? Nie sme spokojní so sebou, so svojím telom, s tým, akí sme a ako vyzeráme? V extrémnych prípadoch to môže dôjsť až k anorexii, alebo mentálnej bulímii. Tieto poruchy sú o neláske k sebe a neprijatí seba samého. Často za tým stoja i prísni a nároční rodičia, ktorí majú na deti vysoké požiadavky a očakávania. Môžu ich do niečoho tlačiť a neprijímať ich takých, akí sú.
– V myšlienkach sa príliš zaoberáme chorobami? Prehnané sledovanie toho, čo nás kde bolí a akou chorobou asi trpíme.

– Máme negatívny pohľad na svet, všetko vidíme čierno, už dopredu vieme, že „to zle dopadne“? Sme pesimistickí, úzkostliví?

– Nič nás nebaví, sme „otrávení“ životom, najradšej by sme tu na svete neboli?

– Máme strach z budúcnosti, alebo je nám všetko „ukradnuté“ a ľahostajné? Okolie ignorujeme, alebo nás len rozčuľuje a vytáča?

– Stále sa „utápame“ vo svojich problémoch a emóciách? Nevieme kadiaľ kam, nedarí sa nám a nič nevychádza podľa našich predstáv?

– Chýba nám elán do života, radostné zážitky, vnútorné pohoda i naplnenie?

– Chýbajú nám pozitívne očakávania, nádeje a viera v zlepšenie?

– Kladieme neprimerané nároky na seba, či na okolia? Tým vyvolávame v sebe a v druhých tlaky, ktoré sú príčinou mnohých stresov a napätia v nás i okolo nás. Robíme to často zo strachu a obáv, čo sa môže prihodiť (nám osobne, deťom, rodine), alebo z momentálnej reálnej situácie, ktorú zažívame, napr. nedostatok financií, problémy v partnerstve, s deťmi, v zamestnaní a pod. Môže sa tu prejavovať aj prehnaná zodpovednosť, či potreba mať všetko pod kontrolou.

– Neveríme si, podceňujeme sa („na to nemám“, „to predsa nedokážem“), bojíme sa urobiť dôležité rozhodnutia, sa pustiť do nových vecí a urobiť krok vpred? V prípade problémov radšej rezignujeme, než by sme im čelili a snažili sa ich zdolať a prekonať?

– Nedokážeme prijímať pochvalu, pozitívnu, či negatívnu spätnú väzbu? Popierame akékoľvek výhrady od druhých, ktoré nám pripomínajú naše slabiny, chyby a nedostatky, ktoré si nechceme pripustiť?

– Sme príliš tvrdí a prísni na seba a svoje okolia? Chceme pôsobiť silne a autoritatívne? Chceme byť rešpektovaní a uznaní? Svojou tvrdosťou a mocenskými snahami toho však nedocielime.

Pozorujme sa v rôznych situáciách a buďme úprimní sami k sebe. Naučme sa byť pozorovateľom seba, vznášať tak viac svetla do našich často nevedomých vzorcov správania. Ak zmeníme svoje zaužívané vzorce myslenia a správania, zmeníme svoj život.

Ak chceme zmenu vo svojom živote, musíme ju urobiť my sami. Nikto iný to za nás neurobí. Žiadny politik, psychológ a lekár. Nikto, komu v nádeji, že vyrieši naše problémy odovzdávame svoju moc toho nie je schopný. Dočkáme sa len frustrácie, alebo „náplastí a piluliek“, ktoré neriešia podstatu.

Nič nejde hneď z nuly na 100%. Je potrebné ísť v postupných krokoch, ale postupovať. Prijímať sa, naučiť sa počúvať seba, byť so sebou v súlade, vedome zmeniť zažité vzorce a uvedomiť si svoju hodnotu. Rešpektovať seba i prijímať druhých. Začať mať naozaj rád seba a svoj vlastný život.