Verejná sféra, politika, biznis či zábavný priemysel sú dnes preplnené jednotlivcami, ktorí sú schopní dosiahnuť moc a vplyv vďaka vlastnej sebastrednosti, manipulácii a absencii sebareflexie. Napríklad americký prezident Trump je vynikajúcim príkladom extrémne vysokého narcizmu, ktorý možno prevážil dokonca aj nad Machiavelizmom. Jeho správanie ukazuje, že nezáleží na tom, či človek hovorí pravdu alebo či koná v prospech celku – dôležité je, že dokáže presvedčiť dostatočný počet ľudí o vlastnej neomylnosti.

Podobné prvky vidíme aj v politike iných krajín. Putin napriek svojej psychopatickej a machiavelistickej povahe po dlhú dobu udržiaval ilúziu stability a racionálnej politiky, kým postupne nezačal odhaľovať svoje skutočné záujmy cez vojenské konflikty. Aj jeho propaganda sa snažila vyhýbať priamym vyhláseniam a namiesto toho udržiavať obraz Ruska ako racionálneho činiteľa.

Narcizmus však nie je len záležitosťou politických vodcov. Každý, kto strávi len niekoľko minút na sociálnych sieťach, môže vidieť, že narcistické tendencie prenikli do bežného života. Neustále zdieľanie vlastných názorov, fotiek, úspiechov, ale aj dramatizovanie zlyhaní – všetko sa stáva súčasťou verejnej sebaprezentácie. Problémom je, že sociálne siete odmeňujú tieto vzorce správania lajkami, komentármi a sledovateľmi. Tým podporujú narcizmus ako štandardnú normu správania.

Dnes sa Narcizmus stáva najčastejšou črtou z temnej triády, pretože je najmenej odmietaný spoločnosťou. Psychopatia je spájaná s nebezpečenstvom, Machiavelizmus s manipuláciou, ale Narcizmus sa často ospravedlňuje ako „sebadôvera“, „zdravé ego“ alebo „nebáť sa povedať pravdu“. Avšak len preto, že je narcizmus menej odsudzovaný, neznamená, že nie je rovnako deštruktívny – pre jednotlivca aj pre spoločnosť.

Odhodlanie nie je pravda

Jedna z najväčších pascí narcizmu je presvedčenie, že ak si niečo myslím alebo niečo cítim, tak to automaticky znamená, že mám pravdu. Často vidíme, že ľudia, ktorí sú najviac presvedčení o svojom postoji, ho považujú za neotrasiteľnú pravdu bez potreby reflexie alebo spochybnenia. Tento jav je často podporovaný spoločenskou polarizáciou a algoritmami, ktoré človeku servírujú obsah potvrdzujúci jeho názory.

Ako uniknúť vlastnému narcizmu?

Narcizmus nie je nevyhnutný osud. Existujú spôsoby, ako si uvedomiť jeho prítomnosť v našom živote a ako ho eliminovať:

1. Spochybni sám seba – Nie všetko, čo si myslíš, je automaticky pravda. Uvedom si, že aj tvoje názory sa môžu mýliť.
2. Trénuj empatiu – Skús vždy na okamih premýšľať nad tým, ako sa asi cítia ľudia na druhej strane.
3. Obmedz sociálne siete – Ak ti lajky a pozornosť na internete príliš veľa znamenajú, možno je čas dať si pauzu.
4. Uvedom si, že nie si stred vesmíru – Tvoje problémy, pocity a presvedčenia nie sú dôležitejšie ako problémy iných.
5. Nauč sa prijímať kritiku – Zdravá sebareflexia je najlepší liek na toxický narcizmus.

Dnešná doba podporuje sebastrednosť, ale nie je neskoro sa z tohto cyklu vymaniť. Skutočná sila človeka nespočíva v tom, koľko pozornosti dokáže získať, ale v tom, ako dokáže rozpoznať svoju vlastnú obmedzenosť a učiť sa z nej.

Preškrtol som doporučenie AI, lebo každý z nás má prirodzene v sebe aspoň malú mieru narcisa, a aj  keď ho nemá v sebe takmer vôbec, môže sa stať, že v jeho okolí bude žiť na úkor takého človeka nikto iný. Prečo sme narcismi? Mnoho ľudí vo svojom vnútri túži po rôznych veciach, ktoré im dávajú zmysel a znamenajú pre nich hodnotu. Narcis to robí tiež, ale nie úplne „opravdovým “ spôsobom. Hľadá si ľahšiu cestu, minimálne podvedome vníma čo má potenciál vybuchnúť, zaujať. Práve naša slabosť je, že nechceme ostať nevidení, ale možno by sme sa mali zamyslieť, že taká je realita, že nežijeme naozaj s miliardami ľudí, ale iba s desiatkami a ak nám sociálne siete umožnili aby sa rozrástli k stovkám, nemali by sa k tisícom. Nemáme bojovať iba o pozornosť druhých, ale nájsť svoju vlastnú normálnosť, byť si vedomí, keď sami sebe uchádzame v svojom vlastnom svete, keď sme ako feťák na tripe, ktorý potrebuje ďalšiu dávku pozornosti a preto vypustí do sveta niečo čo iných ľudí provokuje/triggruje, ale nie je jemu ani svetu nijak užitočné.

Skoro všetci majú pravdu, ale svet nevyzerá omnoho lepšie. Často kritizujeme nezodpovednosť a sme nezodpovední, lebo nie je iba jeden druh nezodpovednosti, možno nám ušli dokonca dôležitejšie veci, len nás nefascinovali alebo náš podvedomý narcis sa v nich nevidel.

Páčila sa mi rezervovanosť Josefa Sudka v jeho rozhovoroch, ale aj na nahrávkach, ako si vždy niekam šiel po moment a dokázal trpezlivo ovládať fotoaparát aj s jednou rukou. Páči sa mi skromnosť, ktorá pomaly umrela nie iba s mojou generáciou, ale generáciou mojich rodičov. Jung o mnohých veciach písal v štýle „možno“, dnes je každý absolútne presvedčení, lebo pochybnosť je málo – devalvuje, koho by zaujímalo to čo neponúka istoty? Aj vnútorne hľadanie ako ho opisuje Herman Hesse je o skromnosti, lebo nehovorí o ceste, ktorou musí ísť zákonite každý, lebo je najlepšia, ale v jeho príbehoch sa snažia tú cestu nájsť postavy pre seba a keď to robia príliš sebavedome, sú vysmiate ako keby život nepochopili, tak ako nachádzajú osvietenie práve tí, ktorí ho cielene nehľadajú.

Možno príliš nahrádzame poznanie obrazmi, obrazmi o sebe a svete ako ho chceme vidieť, vtesnávam, ale nehľadáme. Potom namiesto inšpirácie pôsobí tento prístup nevyhnutne iba tragédiu. Možno to nie je ani klamstvo, tá dlhodobá snaha veriť, že práve naše fantázie sú pravda. Aký to malo zmysel, aké sú v tom hodnoty? Keby nebolo toľko narcisizmu, nevyberalo by si ani toľko ľudí zlo s vierou, že ide o niečo dobré.

A áno, mám strach, a nie emocionálny, skôr ako racionálnu dedukciu, ako informáciu o rôzne pravdepodobnej budúcnosti, kde to dlhodobé ignorovanie a tiež opakovanie niektorých vecí vedie. Niektoré veci sú o našej holej existenci, ale narcis v nás si nahovára, že je to ako sloboda vybrať si svoju obľúbenú farbu.

…