4500 kilometrov po Západnej Austrálii

V škole nás vždy učili, že Austrália je najmenší kontinent. Aj na mape je to iba taký neveľký fľak kdesi vpravo dole. Keď však človek začne plánovať výlet, rýchlo zistí, že veľkosť je relatívny pojem. Dve susedné dediny môžu byť od seba vzdialené aj 400 kilometrov. Keď sa spýtate domácich, čo je cestou medzi nimi, odpoveď je prostá – jedna benzínová pumpa. A to ešte máte šťastie!

Spomedzi ôsmich štátov a teritórií, na ktoré sa tento kontinent člení, je najväčším Západná Austrália. S rozlohou cez 2,5 milióna km² je 50-násobkom Slovenska, nemá pritom ani polovicu obyvateľov. Aby toho nebolo málo, tri štvrtiny z nich žijú v jednom meste – v Perthe. Celý zvyšok štátu je takmer vyľudnený. Mestá a dediny na sever od Perthu sú prepojené viac-menej dvomi cestami. Plánovanie road tripu bolo preto viac ako komické – prvých päť dní pôjdeme po ceste číslo 1 a zvyšné dva dni po ceste číslo 95… nedá sa zablúdiť!

Perth

Takmer každý, kto chce zažiť Západnú Austráliu, musí začať v Perthe. Miestne medzinárodné letisko prijíma desiatky letov denne a je vstupnou bránou do celého regiónu. Z Európy zatiaľ priame lety neexistujú (v roku 2018 by ich mal spustiť Qantas), existuje ale mnoho pomerne pohodlných možností s jedným prestupom v Ázii.

Samotný Perth sa ničím nevymyká z vysokého austrálskeho štandardu – je to príjemné mesto so zopár mrakodrapmi, obrovským parkom a nádhernými plážami. V okolí sa nachádza slávna vínna cesta, ostrov plný tučniakov aj farma s typickými miestnymi zvieratami. Kto nechce, nemusí Perth ani opustiť, a i tak bude mať skvelú dovolenku.

Nám však Perth nestačil. V praxi sa ponúkali dve možnosti – ísť sa pozrieť na juh, ktorý je relatívne blízko, je pomerne husto osídlený, má výborné pláže a ešte lepšie víno; alebo ísť na sever, do krajiny národných parkov, červeného prachu, ale aj obrovských vzdialeností, o ktorej ani Lonely Planet nebol schopný napísať viac ako tri strany. Voľba jednoznačne padla na sever.

Národné parky

Nambung, Kalbarri, Karijini či Monkey Mia? Počuli ste už niekedy tieto názvy? Väčšina Slovákov zrejme nie. Ide pritom o národné parky, ktoré sa svojou krásou vyrovnajú aj slávnym parkom amerického stredozápadu. Majú minimum návštevníkov a človek si v nich môže v kľude vychutnať rozprávkové scenérie.

Nambung je známy malými vápencovými vežičkami stojacimi uprostred púšte. Niektoré majú výšku cez tri metre a vďaka kontrastu so žltým pieskom, bielymi dunami a Indickým oceánom v diaľke sú rajom pre fotografov.

Kalbarri umožňuje návštevníkom spoznať prímorské útesy. Z početných vyhliadok na oceán často vidieť veľryby či delfíny, ponúka aj možnosti ľahkej turistiky a pláže. Jeho vnútrozemská časť ukrýva kaňony a slávnu skalnú bránu.

Najmenej turistov stretnete v národnom parku Karijini. Nachádzajú sa v ňom malé červené kaňony s riečkami a jazierkami ako stvorenými na okúpanie sa pri miestnej 35-stupňovej teplote vzduchu.

Samostatnou kategóriou je park Monkey Mia. V praxi ide iba o malú prírodnú rezerváciu s plážou, na ktorú však už desiatky rokov každé ráno prichádzajú delfíny. Strážcovia parku organizujú ich pravidelné prikrmovanie a ak máte šťastie, vyberú si ako dobrovoľníkov aj vás. Všetko je v súlade s prírodou a delfíny dostávajú iba toľko jedla, aby sem aj naďalej pravidelne chodili – celý zvyšok svojej dennej dávky si musia nájsť v oceáne. Často aspoň chvíľu pobudnú aj pri pláži a sledujú kúpajúcich sa dovolenkárov.

Jediným problémom sú, ako je v Austrálii zvykom, vzdialenosti. Kaňony Karijini sú od najbližšieho z ďalších menovaných národných parkov vzdialené vyše dvanásť hodín cesty…

Príroda je krásna aj mimo národných parkov. Na viacerých miestach nájdete vysoké duny bieleho piesku ako stvorené na sandboarding, jazdu off-roadmi alebo len krátku fotografickú prechádzku. Kto nenafotí pekné zábery ani tu, je stratený prípad.

A ružové jazero ste už videli?

Zlatý „outback“

Jedinečnou skúsenosťou je cesta cez austrálsky zlatý „outback“. Slovenský preklad tohto pojmu „zapadákov“ nie úplne vystihuje podstatu regiónu. Sú to obrovské územia púští či polopúští, kde sa občas nachádza nejaká dedinka či malé mestečko a na prelome 19. a 20. storočia v mnohých z nich vypukla zlatá horúčka. Časy slávy sú dnes dávno preč a desiatky dedín sa premenili na mestá duchov.

V iných mestečkách pokračuje ťažba dodnes. Tucty zlatých baní okolo jednej dediny striedajú desiatky baní na železnú rudu inde. Západná Austrália je obrovským exportérom železnej rudy a plné kamióny a vlaky kmitajú medzi baňami a prístavom v Port Hedlande neustále. Ak máte smolu a akurát prídete na železničné priecestie v momente, keď ním prechádza vlak, pokojne vypnite motor. Kratší ako dva kilometre nebude.

Kto si pomyslí, že v tomto regióne asi turista nemá moc čo vidieť, je na omyle. V každom mestečku existuje miestna turistická kancelária, ktorá ho presvedčí o opaku. Na Slovensku, kde nevieme poriadne predať ani len naše jaskyne a hrady, sa máme čo učiť. Výlety do baní, prenájom detektorov kovov, jazdy na štvorkolkách, náučné tabule pri vari každej budove. Austrálčania speňažia všetko, stačí pritom iba nápad!

 Na ceste

Pre našinca veľmi nevšedným zážitkom v Západnej Austrálii je šoférovanie. Tých pár ciest, ktoré existujú, má lepšiu kvalitu ako D1-ka a za týždeň na nich stretnete menej áut ako pri rannej odysei z Bernolákova do Bratislavy. Väčšinou sú to kamióny. Čím viac na sever idete, tým sú dlhšie. Austrálčania ich volajú „cestné vlaky“ a najdlhšie, na ktoré sme narazili, pozostávali z ťahača a štyroch návesov. U nás je kvôli členitému terénu aj predbiehanie krátkych kamiónov často problém, pri austrálskej premávke a na ich 20-kilometrových rovinkách je to však radosť, a to netreba ani vypnúť tempomat…

Človek sa v Austrálii naučí viac plánovať a uvažovať v iných jednotkách. Základné pravidlo je vždy mať natankované doplna. Vzdialenosti medzi pumpami môžu byť aj cez dvesto kilometrov, na vnútorných prašných cestách dokonca oveľa viac. Na cenu benzínu sa nehľadí – tankuje sa vždy, keď je možnosť. I s 30-percentnou monopolnou prirážkou je na čerpacích staniciach „v strede ničoho“ benzín lacnejší ako u nás. Kým u nás je 100 kilometrov ďaleko, verte mi, že ak v Austrálii klesne vzdialenosť do vašej destinácie na túto magickú hranicu, potešíte sa, že ste už skoro tam!

Popri cestách často vidíte niekoľko hodín to isté – nič. V Austrálii sa naučíte, že existuje „nič“ na mnoho spôsobov – prašné červené nič, červené nič s kríkmi, oranžové nič, žlté nič, sivé nič s bielym jazerom, zelené nič… človek sa teší z každej drobnej zmeny scenérie a aj si ju užíva. Treba však mať oči na stopkách, pretože klokany či emu vám môžu spomedzi ktoréhokoľvek „ničoho“ znezrady skočiť do cesty. Pozornosť si môžete udržiavať sledovaním vašich „rekordov“ – ja som napríklad vyše 3 hodiny išiel na tempomate bez dotyku ktoréhokoľvek pedála, najdlhšia rovinka mala cez 40 kilometrov a raz som za 15 minút v strede dňa nenapočítal ani jedno protiidúce auto.

Cesta do Západnej Austrálie je dlhá a cesty po nej tiež. Je to však nádherný kraj, ktorý sa vymyká mnohému, na čo je Európan zvyknutý. Raz za život ju treba zažiť!