Ako je to s oligarchiou?

Keď sa spoločnosť mení, súperia o jej tvár rôzne mocenské zoskupenia. Niektoré sa snažia o väčšiu kontrolu nad informáciami a verejným diskurzom, iné podporujú slobodné platformy a decentralizáciu. Otázkou je, či oligarchia v rôznych formách preferuje skôr liberalizmus alebo autokraciu. Zdá sa, že odpoveď závisí na tom, aké má ciele a aké podmienky jej najviac vyhovujú.

História pozná rôzne typy oligarchií. Finančná oligarchia, ktorá ovláda kapitál a trhy, často podporuje globálnu ekonomickú spoluprácu a slabšie národné hranice. Technologická oligarchia, založená na inovatívnych firmách, sa môže prikloniť k myšlienkam transhumanizmu a slabšieho vplyvu štátu. Politická oligarchia naopak túži po stabilite a kontrole, čo ju môže viesť k podkopávaniu demokratických procesov.

Mediálna sféra zohráva v tejto dynamike kľúčovú úlohu (a neberme za média iba média klasického typu). Kto ovláda naratívy, ten riadi vedomie spoločnosti. Veľké kapitálové skupiny investujú do rôznych typov informácií: niektorí podporujú nezávislú investigatívu, iní zas cielene financujú ideologicky vyhranené platformy.

Ako sa v takomto prostredí rozhoduje jednotlivec? Je možné skutočne rozlíšiť autentickú zmenu od strategicky riadených posunov? Je demokracia len ilúzia, alebo ešte stále platí, že máme možnosť ovplyvniť smer, ktorým sa spoločnosť uberá?

Z dlhodobého hľadiska sa javí, že oligarchie preferujú takú rovnováhu, ktorá im zabezpečí udržateľnosť ich vplyvu. Príliš náhla zmena môže byť pre nich rovnako nebezpečná ako stagnácia. Preto sa niekedy hrajú na reformátorov a inokedy na konzervatívcov, podľa toho, čo je v danom momente výhodnejšie. Ale niekedy sú oligarchovia ochotní zariskovať, hlavne preto, že pre nich existujú zadné vrátka, ktoré pre ostatných nie.

Každá krajina i obdobie majú svoje vlastné odpovede na tieto otázky. Podstatné je, či sa rozhodujeme slobodne, alebo len v mantineloch vopred nakreslených inými. Niekedy to ani nevieme postrehnúť, že naše vlastné presvedčenie už tak dlho nie je naše.

Keby sme my boli oligarchami?

Ako oligarchovia by sme asi chceli zachovať svoju moc, a preto by sme museli ovládať hlavne tok informácií, ekonomické nástroje a politické systémy. Znamenalo by to podporovanie alebo brzdenie rôznych politických ideí, výber správnych spojencov a manipuláciu mediálneho prostredia tak, aby sme si udržali vplyv bez otvorenej konfrontácie. Ak by sme sa rozhodli pre liberálnu demokraciu, potrebovali by sme silné mediálne platformy, think-tanky a akademické inštitúcie, ktoré by formovali verejnú mienku. Ak by sme podporovali autokraciu, bolo by nutné kontrolovať represívne složky, ekonomické centrá moci a využívať strach ako nástroj stability. V takom prípade by sme nechceli svoju moc rozdrobovať, ale centralizovať, ako signálna kontrolka vtedy najviac slúži lojalita, vypustiť svojim do sveta niečo fakt nezmyselné a hlúpe a overiť si, že aj to je akceptované – pôda je pripravená.

Peter Thiel a George Soros predstavujú dva odlišné prístupy k ovplyvňovaniu sveta. Thiel investuje do radikálnych technologických inovačných myšlienok a jednotlivcov, ktorí narušujú status quo, zatiaľ čo Soros systematicky buduje inštitúcia a mení diskurz spoločnosti v dlhodobom horizonte. Ak by sme boli na ich mieste, akú stratégiu by sme zvolili? Chceli by sme rýchlo zmeniť systém podľa svojich predstáv, alebo ho pomaly ovplyvňovať tak, aby sme si zmeny ani nevšimli? Trochu tu porovnávam evolúciu s revolúciou, hádajte ktoré je ktoré a kto je kto.

Dá sa presvedčiť naozaj každý, je to len otázka času a správneho postupu? Ako oligarchovia by sme potrebovali využívať technológie na formovanie názorov a predchádzanie revolúciám. Moderné algoritmy a umelá inteligencia by mohli zabezpečiť, že každý dostane len tie informácie, ktoré udržiavajú jeho vieru v stabilitu nášho systému. Nejde o cenzúru, ale o riadenú rovnováhu medzi chaosom a poriadkom. – Nepáči sa nám to? A uvedomujeme si, že to čoraz častejšie robíme sami a dobrovoľne? Dokonca čím viac odkrývate tajomstvo o svete, tým viac možno ste už stratený, v selektívnom svete, kde existuje len polka tváre reality a tá druhá je pre vás už neskutočne vzdialená.

Každý z nás v bežnom živote rieši dilemu medzi dôverou a opatrnosťou. Ak by sme boli v pozícii tých, čo formujú celé systémy, boli by sme ochotní nechať niektoré veci na náhodu? Alebo by sme sa snažili riadiť svet tak, aby fungoval podľa našich predstáv, bez ohľadu na to, čo si o tom myslia ostatní? Doprajeme ľudstvu robiť chyby a ak áno, aké veľké? Niekedy bez chýb nie je učenie a uvedomenie. Niektoré nás, ale môžu stáť existenciu či tie najhodnotnejšie veci.

Oligarchovia sa nerozhodujú medzi dobrom a zlom. Rozhodujú sa medzi stratégiami udržania moci a riadenia rizík. A v konečnom dôsledku, keby sme boli v ich koži, nehrali by sme rovnakú hru? V skutočnosti ju hráme s nimi, len naša moc je menšia. A neurčujeme pravidlá hry, iba ich príjmame alebo odmietame.

Niesme oligarchami, ale niečo nás s nimi spája

Nemáme toľko peňazí ako oni, nemáme možnosť mať moc ako oni, ale môžeme mať podobné presvedčenia, vieru, uznania chtivosť, môžeme v tom rovnako nachádzať seba a svoj zmysel života, tak ako sa rovnako ako oni môžeme dopustiť chýb vo svojich úsudkoch. Úspech v jednej veci nie je ochranou pred neúspechom v inej, byť v niečom múdri, neznamená, byť vo všetkom.

Sú to rôzne druhy filantropie alebo niečo z toho ani nie je filantropia? Kedy je to ešte podpora a od kedy už manipulácia? Koho všetkého platí Soros, ak sa nakoniec ukáže, že najvačšiu podporu senátorov a iných politikov napr. v USA zabezpečil Peter Theal. Nekonšpirovali ľudia o tom čo všetko si Soros kúpi a nakoniec si iní miliardári urobili zo štátu iba svoje ihrisko. Rozdiel je v tom, že podporiť niečo zabehnuté aj bez nás (z pohľadu oligarchu) je iné ako podporiť niekoho, kto následne po našej finančnej podpore zmení svoje názory o 180 stupňov ako to urobil J. D. Vance na Trumpa.

A komu by to malo vadiť či vadilo? Tí čo ich volili si idú milión iných konšpirácii, nepôjdu proti niekomu a niečomu čo sa im páči a opačná strana je už otrlá ku slovu konšpirácia, nebude na žiadnu veriť, až kým sa bohužial neukáže neodškriepitelne v realite, tak by sa dala nazvať politika USA posledný mesiac a pol, dala by sa nazvať rôzne, len nie ako normálna a tradičná.

Ľudia teraz budú môcť vidieť a vyskúšať si na vlastnej koži, keďže administratíva USA má dopad na Američanov aj celý svet, čo to znamená uzatváranie spoločnosti a uzatvorená spoločnosť oproti otvorenej spoločnosti, ktorá sa snaží svet prepájať (áno aj nešťastne, najumnejšiu kritiku toho na kultúrnej úrovni vydal Huntington a odvtedy ho nikto filozoficky neprekonal, aj keď mnohí si selektívne prihriali polievočku).

Osobne by som liberálnu demokraciu nebral ako misionársku činnosť, aj USA sa pokúšala a zlyhala, lebo na niektoré veci si každá kultúra, každý človek musí prísť sám, môže maximálne dostať učebnicu, ale učiť sa musí sám. Tiež si nemyslime, ako sme ďaleko, liberálna demokracia mala veľa priestoru na zlepšenia a vyladenie, ale namiesto toho ju začínamé opúšťať, aj mnohé spoločnosti a krajiny, ktoré s ňou nevedia, ktoré si neuvedomujú aký je to silný nástroj, ako dôležitá a zásadna inštitúcia to je, že každý sa spolupodiela na riadení štátu, ale nie iba svojou slobodou, ale aj zodpovednosťou, teda hrá tam rolu aj zodpovednosť celej spoločnosti, ktorá vie veci poriadne pokaziť, úplne stačí ak si nedá pozor akákoľvek väčšia časť.

Ako píše Darom Acemoglu sloboda, priestor pre liberálnu demokraciu je úzky koridor a je ľahké šlapnúť vedľa. Tiež sa zamyslime, že koľko slobody v skutočnosti skôr stratíme len aby sa dostalo slobody nepredstaviteľnej hlúposti a klamstvu.

Skryté sily vs. tie viditeľné. O mnohých veciach nevieme, nie preto, že sú skryté, ale preto, že nechceme. Oligarchovia môžu investovať do reklamy, ale ľúbivosť, čo sa nám páči je zakliata v nás, v našich potrebách a slabostiach. Kto nás vnútorne neohrozuje, kto nás v našej fantázii dáva na koňa a nie z koňa dole, koľko krát je to naša slabosť a nie nejaký druh sily. Opakujem sa, nehľadáme často poznanie, ale sebapotvrdenie. Oportunistom sa oplatí vsadiť na tých čo potrebujú sebapotvrdenie a nie poznanie, lebo stále takí prevažne sme a odmietame sa zmeniť, byť lepší, lebo je to náročnejšie. Poznať je frustrácia, v poznaní niekedy aj zaniká jednoduchosť, ktorej nemožno veriť ako je to možné so sebapotvrdením a tvrdeniami keď A tak B, keď B tak A, vyriešené! Veci môžu byť niekedy čiernobiele, ale svet je komplexný. Vyhrala nad nami túžba mať ho v malíčku a preto sme opustili svoju rozumnosť. Ako z nejakej rozprávky. Čo má nasledovať?