Denník N

Kunsthalle do SNG

Dom umenia/Kunsthalle v Bratislave - TASR
Dom umenia/Kunsthalle v Bratislave – TASR

Slovenské centrum vizuálnych umení a jeho galéria, ktorou je Dom umenia/Kunsthalle Bratislava, majú čoskoro prejsť pod zriaďovateľskú pôsobnosť Slovenskej národnej galérie. Ak sa tak naozaj stane, potom sa Kunsthalle v dnešnej podobe neudrží, a to aj v prípade, že by si všetky zúčastnené strany úprimne priali opak.

Spojenie inštitúcií typu KHB a SNG by vo vyspelejšej spoločnosti so širšou ponukou veľkých, medzinárodne etablovaných galérií nemuselo byť nevyhnutne chybou. Som si istý, že Kunsthalle má po troch rokoch intenzívnej činnosti a nadväzovania zahraničných kontaktov čo ponúknuť aj tak usporiadanej galérii, akou je SNG. A platí to samozrejme tiež naopak – z hľadiska odbornej prípravy monografických výstav a výpravných publikácií nemáme u nás SNG ku komu prirovnať. Problém je inde. Tieto dve inštitúcie si významne ideovo konkurujú, čo je dané nielen ich štatútmi, ale aj personálnym obsadením dnes už pozvoľna strednou generáciou kunsthistorikov vo všetkých vedúcich funkciách. Ich vzájomná – aj osobnostná – konkurencia sa za posledné roky pozitívne podpísala nielen pod vznik viacerých rozsiahlych výstav konečne spĺňajúcich európske štandardy. Má tiež za následok zvýšenú podporu medzinárodných aktivít slovenského umenia, alebo vznik viacerých nových odborných a výskumných projektov, a to na oboch stranách. Obe inštitúcie disponujú veľkými výstavnými priestormi, dôstojnými pre nadviazanie spoluprác s najvýznamnejšími galériami vo svete, no zároveň náročnými na finančné vstupy, ak majú byť výstavy vytvorené profesionálne. Ich súbežná nezávislá existencia je preto nielen príspevkom k pluralite na výtvarnej scéne, ale tiež zárukou toho, že u nás nepreváži dominancia jedného umenovedného „kánonu“, jednej poetiky.

Slovenské centrum vizuálnych umení bolo od svojho vzniku v roku 2014 iba nechceným dieťaťom Národného osvetového centra. Odborná, ideová a administratívna nekompatibilnosť zriaďovateľa a kunsthalle s úplne opačným poslaním spôsobila denno-denné hromadenie a opakovanie základných problémov, často na hrane zákonnej a psychickej únosnosti. Nejde tu o vinníka a obeť, chybou bolo počiatočné zlé systémové nastavenie. Bolo a je preto zrejmé, že k delimitácii skôr či neskôr musí dôjsť. Našou predstavou je vznik samostatnej príspevkovej organizácie, Slovenského centra vizuálnych umení, keďže podobnú inštitúciu majú dizajnéri, hudobníci, divadelníci, filmári aj literáti. Ak má namiesto toho SCVU, nebudujúce zbierky, prejsť pod SNG, ktorej dominantou je zhromažďovanie a spravovanie kultúrneho dedičstva, potom je na mieste niekoľko otázok. Plánuje ministerstvo do budúcna presun Divadelného ústavu pod Slovenské národné divadlo, presun Hudobného centra pod Slovenskú filharmóniu, Filmového ústavu pod filmové štúdiá, Literárneho centra pod Slovenskú národnú knižnicu, či Slovenského centra dizajnu pod Slovenské národné múzeum? Keď po čase štát v plnej miere prevezme Danubianu, zaradí ju tiež do organizačnej štruktúry SNG? Vezmime si skúsenosti z okolitých krajín. Pražské Rudolfinum tiež nepatrí pod Národnú galériu, brnenský Dum umění pod Moravskú galériu, Zamek Ujazdowski tiež nepatrí pod varšavskú Zachetu, budapeštiansky Mucsárnok nezriaďuje Nemzeti galéria, viedenskú Kunsthalle Kunsthistorisches Museum.

Rád by som v tomto konaní videl strategický výhľad, nielen snahu zodpovedných zjednodušiť si svoje pracovné povinnosti. Ak máme na Slovensku predstavu vytvoriť veľkú centrálnu organizáciu vizuálneho umenia formátu viedenského Museumsquartier, môže to byť odvážny krok zo stojatých vôd vpred. Lenže aj Museumsquartier pozostáva z viacerých nezávislých inštitúcií (Kunsthalle, MUMOK, Leopold Museum a ďalšie), medzi ktorými je často napätý vzťah, pričom divák z tohto konkurenčného tlaku len profituje.

Kultúrna štruktúra organizácií na Slovensku neprešla od roku 1989 žiadnou zásadnou reformou, okrem kontroverznej decentralizácie väčšiny krajských organizácií spod ministerstva pod vyššie územné celky v roku 2002. Vieme, že reforma bude skôr či neskôr potrebná, nestačí len postaviť nové a rekonštruovať staré budovy, dôležitá je udržateľnosť činnosti a kvalitatívny rast. Ak má byť reformou takéto mohutné zlučovanie výskumných a informačných pracovísk s národnými kamennými inštitúciami v mene totálnej centralizácie, potom by bolo potrebné vysvetliť výhody takéhoto kroku. A nie začať s najmladším, ťažko vybojovaným článkom kultúrneho spektra, zrušiť jeho krehkú, ale hodnotovo jednoznačnú integritu, a to všetko len preto, aby sa zamaskovala neochota vyjednať vznik novej štátnej príspevkovej inštitúcie na bilaterálnej úrovni ministerstiev. Nejedná sa pritom o nič nové, iba o rovnakú samostatnosť, akú už celé desaťročia majú porovnateľné centrá všetkých ostatných kultúrnych oblastí.

Stratégia rozvoja kultúry Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020 o podobnej reforme nič nehovorí, pretože taký plán neexistuje. Spôsobil by totiž nedozierne škody v oblastiach, ktorých dokumentácia, výskum a prezentácia stojí v podstate na nadšenectve a darcovstve. Neviem, prečo je vizuálne umenie u nás stále v pozícii výnimky, to vizuálne umenie, ktoré si dnes razí cestu do najvýznamnejších svetových galérií a múzeí a potrebuje mať u nás čo najširšie zázemie. Keď bývalý minister kultúry Daniel Krajcer v roku 2011 vyhlásil, že novou Kunsthalle bude Danubiana, očividne to bolo preto, že mal nezodpovedných radcov. Dnes tu máme Kunsthalle, ktorú môžeme hojne navštevovať, ukazovať zahraničným hosťom na najvyššej úrovni, ktorú môžeme uznávať alebo na druhej strane kritizovať, žiadať odvolanie vedenia, snažiť sa v nej cez nesúhlas riaditeľa presadiť svoje projektové a tým finančné záujmy. Máme za to, že jej ďalšia profilácia je nielen lakmusovým papierom zrelosti a katalyzátorom anomálií nášho kultúrneho prostredia, ale stále ešte veľkou a zmysluplnou výzvou.

Boli posledné tri roky dobré len na to, aby sa teraz Kunsthalle rozpustila pod správou inej galérie ako jej duplicitná a preto v konečnom dôsledku úplne neobhájiteľná súčasť?

Teraz najčítanejšie

Richard Gregor

Historik, kurátor a kritik výtvarného umenia. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.