Denník N

Nepálska chobotnica (prvá časť)

Mesiac v Nepáli mal byť hlavne o trekingu v Himalájach. Napokon, nielenže sa nám podarilo prejsť okolo Annapurny, ale zažili sme aj pestrofarebný sviatok Holi v Káthmandu, oslavu nepálskeho Nového roka v Bhaktapure, a po piatich mesiacoch na cestách som aj celkom kvalitne podľahla nákupnej horúčke. Vďaka tej som však zistila, že aj posielanie balíka na nepálskej pošte je dobrodružstvo samo osebe.

Veľké očakávania a ešte väčší rešpekt – to boli pocity, s ktorými sme vyrazili na trinásťdňový trek do Himalájí. Cieľom bolo prejsť okolo masívu Annapurna, ktorý sa skladá s niekoľkých osem-a sedemtisícových zasnežených štítov. Počas treku prespávate v budhistických dedinkách, prechádzate cez vysunuté mosty ponad priezračné rieky a kocháte sa v majestátnych horách okolo seba. „Čo myslíte, dáme to?“ Pýtajú sa turisti-trekeri jeden druhého. Hlavným postrachom treku je sedlo s hrozivo znejúcim menom Thorong-La. Je to najvyšší bod celého treku, kde vám vo výške 5416 m hrozí výšková choroba, chlad, sneh aj víchrica. Ak sedlom prejdete, už ste za vodou. Ja som v duchu nepochybovala o tom, že sa nám to podarí. A možno práve toto trúfalé sebavedomie ma dolapilo. Siedmy deň sme začali, ako každý deň, čiernym čajom, rezancovou polievkou, načapovali sme si pitnú vodu a vyrazili na ďalšiu etapu. Čím vyššie stúpate, tým pomalšie by ste mali kráčať. Rodená perfekcionistka však neznáša, keď ju niekto predbieha. A už vôbec nie skupinky šesťdesiatnikov so sprievodcom. Rodená perfekcionistka musí nielenže vyjsť, ale aj v dobrom čase. Nedychčí a pred cudzími nedáva znať únavu. Rodená perfekcionistka dostala výchovnú facku od vychovávateľky menom výšková choroba a s búšiacim srdcom a duniacou hlavou ostala funieť v tretine cesty do High Campu (4850 m) – posledného stanovišťa pred sedlom. „Ideme príliš rýchlo. Odteraz pôjdeme pekne pomaly a oddýchneme si pravidelne po pár metroch,“ vraví Martin. Mal pravdu. Predýchala som teda svoju slabosť a krok po kroku, slimačím tempom som sa napokon vyškriabala do High Campu. Náladu nám zlepšil náš verný kamarát – čierny čaj s cukrom.

nepálska chobotnica
Na ceste do dedinky Manang
nepálska chobotnica
Rieka Marsyangdi vás počas treku sprevádza takmer celý čas
nepálska chobotnica

V spoločenskej miestnosti už oddychovali ďalší trekeri, niektorí hrali karty, iní sa len bezprízorne opierali hlavami o stôl. Keď som uvidela tie popolavé, strhané tváre, pomyslela som si, že na tom nie som najhoršie. To som si myslieť nemala. Príučka spred niekoľkých hodín bola zrejme nenávratne preč, keď sme sa rozhodli „vybehnúť“ na kopec nad kempom a odfotiť panorámu. Martin bol fit, ale čo perfekcionistka? Nechcela zaostávať, a tak dostalo druhé zaucho od vychovávateľky menom výšková choroba. Tentokrát o niečo väčšie. Noc bola pre mňa utrpením. V polosede s horiacou tvárou, bolesťou hlavy funím a nespím. Nahmatám čelovku a tackavo sa odplížim vyvraciať sa na latrínu. Čo budeme robiť? Budeme musieť zostúpiť nižšie. Takto predsa nemôžem pokračovať. A čo ak sa mi nepolepší a budeme musieť úplne vrátiť? Neviem, či to moja hrdosť zvládne. Navyše, trek okolo Annapurny bol Martinov sen. Teraz to celé kvôli mne skončí. Prelínali sa vo mne výčitky svedomia, pokorená hrdosť a sebaľútosť. Ani Martin však nespal. Vymýšľal plán B. Po niekoľkohodinovom vnútornom boji som sa zmierila s možnosťou, že sme možno na tomto treku skončili. Prijala som túto nelichotivú alternatívu a zaspala som. Snívalo sa mi s Budhom. Povedal mi, že som zdravá a môžeme pokračovať, ale máme vyraziť čo najskôr. Ešte trochu sme s Budhom poklábosili o náboženstvách a potom som sa nad ránom zobudila – úplne fit a vyspatá. Spalo sa mi najlepšie za posledný týždeň. „Ako ti je?“ Pýta sa ustarostený Martin. „Veľmi dobre.“ „Fakt?“ Vyvalil oči od prekvapenia. „Hej, super som sa vyspala. Snívalo sa mi s Budhom.“ V skratke som zreprodukovala svoj sen. Neviem, čo by vás ako prvé napadlo, keď vám niekto povie čosi takéto, ako by ste reagovali. „Ako vyzeral?“ Tak znela Martinova otázka. Racionálny čitateľ si pomyslí, že beriem sny príliš vážne, že mi len haraplašilo z tej výšky alebo že sa moje telo skrátka aklimatizovalo a preto sa mi polepšilo. Možno áno, možno nie. Podstatné bolo, že sme si mohli zbaliť švestky a ráno o šiestej sme už šliapali do Thorong-La. Nohy pomaly oťažievali, kráčali sme noha k nohe, centimetre za centimetrami. Výstup do sedla sa zdal ako nekonečný príbeh. Po tri a pol hodinách sme konečne uvideli pestré modlitebné vlajky vejúce v zasneženom sedle. Dali sme si hrnček sladkého čierneho čaju, ako inak, spravili zopár selfies a pustili sa na zostup. Zostup bol prudký, pocítili to kolená, palce na nohách a najmä lýtka. O dva dni smerom do Jomsomu som chodila ako pištoľník z divokého Západu alebo skôr ako opilec tackajúci sa zo strany na stranu. Každý sval, každá šľacha na nohe ma bolela. Keď sme trek skončili, povedala som si, že asi už nikdy viac. Prešiel však týždeň-dva, bolesti pominuli a zostali len spomienky na ohromné zasnežené Himaláje, tyrkysové potoky, točiace sa modlitebné valčeky, domáce cesnakové polievky a horúci čaj v termoske – našu každodennú spásu, či na to najcennejšie – prekonanie seba samého. Už teraz rozmýšľam, kedy pôjdeme nabudúce.

nepálska chobotnica
Tu mi ešte bolo veselo. Foto: Martin Navrátil
nepálska chobotnica
Výhľad z High Campu (4850 m)
nepálska chobotnica
Sedlo Thorong-La (5416 m) – postrach všetkých trekerov zdolaný
nepálska chobotnica
Zostup zo sedla do dedinky Muktinath

V Káthmandu sme strávili dohromady asi dva týždne. Bol to pre mňa raj na zemi. Ale ani nie tak kvôli barom, o ktorých som počula legendy. Po minuloročnom zemetrasení je tu totiž turistov pomenej, bary sú odvtedy poloprázdne. To, že Káthmandu bolo v 60-tych až 80-tych rokoch obľúbeným miestom hippisákov, nezávislákov a iných backpackerov, pripomína už len niekoľko sivovlasých belochov, starších pánov, ktorí sa s nostalgickým úsmevom prechádzajú po uličkách Thamelu a zisťujú, že už to nie je ako to bývalo za ich čias. „Nechceš haš?“, počujem hlasný šepot pri svojom uchu. „Nechcem haš.“ Odpovedám hlasno. Nepálčan vymenuje ďalšie psychotropné látky, ktoré má v ponuke, ale to som už pár metrov ďalej. Idem si za svojou drogou – červenou vyšívanou kabelkou so strapcami. Ak by som bola kabelka, tak som presne táto kabelka. Tá kabelka bolo moje alter-kabelko-ego. Hovorím si, že raz sa sem vrátim s kamiónom, aby som mohla odniesť všetky veci, ktoré by som si kúpila. Šály, pletené a plstené veci, vyšívané handry, tyrkysové šperky a lacné trekingové oblečenie. Samozrejme, je tu aj hromada budhistických vecičiek, z ktorých však polovica neviem na čo slúži, takže tie by som do kamiónu nebrala. Výsledkom mojej nákupnej horúčky bola nakoniec kôpka, no dobre, hromada nových harabúrd a darčekov. Pár dní som okolo tej kopy prechádzala a sem-tam sa nad ňou zastavila ako figúrka z Ajeto, s rukami v bok, krútiac hlavou a dumajúc, že čo s tým. Čaká nás ešte pol roka cesty, je jasné, že to so sebou ťahať nemôžem. Napokon som zobrala obrovské igelitové vrecko so všetkými darčekmi, vrátane svojej alter-ego-kabelky, nasadla na cyklorikšu a odviezla sa na hlavnú poštu. Odoslanie balíka trvalo dve a pol hodiny, počas ktorých som zistila, že nepálska pošta je ako chobotnica, ale má hádam ešte viac chápadiel ako tá morská potvora. Prídem k okienku, že chcem poslať balík. Pošlú ma preč, ale ja som ešte nestihla povedať všetko, čo mám na srdci! Potrebujem vedieť, koľko to bude stáť, potrebujem krabicu a pásku a… Už ma posielajú k inému okienku. Pri druhom okienku nič nevedia a mám ísť vraj za budovu do miestnosti č. 32. Vo dvorčeku pošty hľadám ďalšie chápadlo, ku ktorému ma poslali, ale nevidím ho. Vojdem teda do miestnosti č. 29 a zdá sa, že som na správnom mieste. Zopakujem, čo potrebujem. Nepálčan mi strká do rúk tlačivo, ale ja ešte stále neviem, koľko to bude stáť. Prosím, povedzte mi najprv cenu za balík na Slovensko. Nepálčan nerozumie, ale ukazuje rôznymi smermi. Strácam trpezlivosť. „Nepálska pošta je skvelá na trénovanie trpezlivosti,“ prihovoril sa mi Nemec, starší pán s pokojným úsmevom. Pracovníkom zopakoval moju prosbu a zabralo to. Nepálčan sa ujal môjho balíka, odvážil, vypočítal cenu a už to išlo. „Nie je to predsa až také zlé. Snažia sa, nie?“ Obrátil sa na mňa Nemec a v úsmeve mal priam viditeľnú lásku voči Nepálu. Miloval to tu. Chodí sem vraj pravidelne od roku 1987. „Jáj, dievča, kedysi tu bolo všetko inak. Neboli knižní sprievodcovia, ani internet a Facebook. Cestovatelia sa tu neďaleko stretávali v takom klube a vymieňali si informácie, skúsenosti, radili sa, kto kde bol a kam ide. To bolo úplne iné Káthmandu,“ rozpráva mi nadšene. Uznala som, že poštári sa naozaj snažia. Mal pravdu, aj jeho výchovnú pripomienku o trpezlivosti som prijala. Ale, že to hovorí práve pünktlicher Nemec…? Cena poštovného mi vyhovovala, a tak sa chobotnica ujala môjho balíka. Jeden mi podal kartónovú krabicu, do ktorej som všetko pekne zabalila. Druhý mi pomáhal vypĺňať tlačivo na účely colnej kontroly. Tretí mi tú krabicu celú vyložil, aby skontroloval obsah. Štvrtý krabicu zatvoril a zalepil páskou a piaty medzitým šil plátenný obal pre môj balík. To som ešte nevidela! Ručne ušité plátenné pyžamo pre krabicu sedelo ako uliate. Celé mi to pripadalo ako nejaká poštárska manufaktúra. Potom som na krabicu v plátennom obale napísala adresu. Šiesty následne zapečatil balík voskom, ktorý roztápal nad sviečkou. Povedala by som, že hotovo, balík bol vyparádený v pyžamku s pečaťami a mohol sa vydať na cestu do domoviny. Ale niečo podobné ma čakalo aj s dvoma listami, ktoré som chcela poslať. Chápadlá chobotnice si ma podávali od okienka k okienku ako ping-pongovú loptičku. Keď som odchádzala z pošty, mala som víťazoslávny pocit z úspešného dobrodružstva. Balík už, mimochodom, šťastlivo dorazil odvtedy na Slovensko.

nepálska chobotnica
Naľavo sa šije plátenný obal pre krabicu, napravo už čaká pán so sviečkou a voskom, aby balík zapečatil. Foto: nemecký turista

V Káthmandu sme si vytvorili príjemné rituály. Ráno čerstvo odšťavená ovocná šťava od pouličného predavača, ktorý už z diaľky nahodil široký úsmev a leštil poháre, keď nás videl. Espresso v overenej kaviarni a obľúbená pekáreň so západným pečivom, na obed tradičné nepálske jedlo momo. Vychodené cestičky, rutina a trošku západnej atmosféry a hlavne dobrej kávy padli vhod po toľkých mesiacoch na cestách, keď spíte každý deň v inej posteli.

nepálska chobotnica
Káthmandu rok po ničivom zemetrasení
nepálska chobotnica
Aj s týmto sa môžete stretnúť počas treku okolo Annapurny

Text a foto: Marta Rajková

Naše ročné cestovanie po hodvábnej ceste môžete sledovať na https://facebook.com/travelistan/ alebo na našom webe www.travelistan.sk.

Teraz najčítanejšie