Zomrel docent Kunda, no o život neprišiel.

Kunda toho zrejme veľa zažil už len pre svoje meno, ktoré rezonuje v ušiach najmä našim bratom Čechom a Moravanom. Za riekou Moravou ho vraj na odborných akciách oslovovali skôr ako kolegu z Banskej Bystrice. Aspoň tak spomínajú jeho bývalí spolupracovníci. Ale naozaj zvučné meno získava človek až svojimi činmi. Potom je už jedno, ak je náhodou i komické. Lebo vpečatenie osobnosti do behu sveta a významné skutky už náhodou vonkoncom nie sú.

Narodil sa v roku 1936 v Staškove. Potom, čo v rokoch 1959-1965 pracoval ako psychiater v OÚNZ Rimavská Sobota, bol primárom psychiatrie v KÚNZ, najprv v Podbrezovej, neskôr na psychiatrickom oddelení FNsP v Banskej Bystrici, respektíve v Centre pre liečbu drogových závislostí, čo bolo v období 1965-1997. V roku 1998 sa stal primárom na psychiatrii v NsP Trstená, kde bol ešte donedávna odborne činný. Bol i poslancom Slovenskej národnej rady, do ktorej bol kooptovaný v roku 1990.

Je zakladateľom psychiatrie v Banskej Bystrici, za čo sme mu my, ktorí tu dnes pracujeme, nesmierne vďační. Budova našej psychiatrie, ktorá bola istý čas predmetom turbulentného – i mediálneho – záujmu, je pavilónom primára Petelena. Na jej rekonštrukcii sa Kunda v roku 1989 značne podieľal. Podoba pavilónu po tejto rekonštrukcii ostala bez väčších zmien do dnešných dní, hoci by už zas nejaké potrebovala. Z rozprávania viem, ako pán docent dbal na poriadok a materiálne vybavenie pracoviska alebo ako sa za jeho pôsobenia liečila závislosť od alkoholu pomocou averzívnej terapie, pri ktorej sa podával alkohol vo vernej napodobenine baru, samozrejme potom, čo sa pacientom podala látka, ktorá vyvolávala zvracanie po styku s ním, a napokon mala viesť k averzii voči alkoholu. Dnes už je tento štýl liečby minulosťou, ale história je históriou, a treba si na ňu občas spomenúť.

Kunda bol i vedcom, pričom mám taký neurčitý dojem, že dosť opomínaným, nakoľko jeho pohľady na alkoholizmus nie sú celkom štandardné, respektíve rozhodne vybočujú z psychiatrického mainstreamu. Ja sa k nim však hrdo hlásim a myslím si, že som dobre pochopil dôvody, ktoré ho viedli ku kritike súčasnej diagnostiky závislosti od alkoholu. V roku 1988 so spoluautormi publikoval knihu Klinika alkoholizmu a v roku 2014 jej modernú podobu a akýsi revival jeho myšlienok, už ako jediný autor, prácu Klinická diagnostika alkoholizmu. Zúčastnil som sa krstu tejto monografie, pričom krstným otcom bol primár Peter Korcsog. Knižku posypal zemou z rôznych pracovísk, na ktorých Kunda kedysi pôsobil. V súvislosti s jeho odchodom na večnosť je to pre mňa veľmi milá spomienka. Kunda sa vyhýbal modernému označeniu „syndróm závislosti od alkoholu“ a hovoril priamo o alkoholizme. Vysmieval sa z označenia „syndróm“, čo je v medicíne nižšia úroveň diagnostiky, na rozdiel od poruchy či choroby. Taký zákerný a komplexný fenomén, akým je závislosť, totiž nemôže byť iba syndrómom, nakoľko je predsa ťažkou poruchou. Možno s ním v tomto nesúhlasiť? Rozoznáva pritom dve základné klinické podoby alkoholizmu, a to habituálny etylizmus, ktorý sa formuje najmä pôsobením spoločenských vplyvov, z ktorých sa stáva stereotyp a napokon aj návyk, a alkoholickú toxikomániu, v ktorej jedinec siaha po alkohole ako droge skôr z vnútorných potrieb, často sám a tajne. Problematizuje tiež delenie na psychické a fyzické abstinenčné príznaky, pretože takéto delenie je uväznené v dualistických predstavách o človeku. Na základe svojho výskumu sa mu podarilo relevantne kritizovať symptómy, podľa ktorých Jellinek určoval základný priebeh závislosti od alkoholu v kaskáde jednotlivých štádií, pričom Kunda ich považuje za neúnosné a ďalej nepoužiteľné. Podal aj konkrétne návrhy pre zmeny klasifikácie alkoholizmu v našich súčasných podmienkach a vytrvalo bránil jeho komplexný medicínsky model.

O život môžeme prísť rôzne. Smrť je len jednou z možností, tvrdí Robert Fulghum. Docent Kunda však neprišiel o život. Iba umrel, a to všetci musíme. Zaslúži si, aby sme na neho nezabudli.